Úvahy

Dobré si privedie aj priateľov

()

„Pozvite si do príbehu dobré – a to dobré si privedie aj priateľov.“ – Shad Helmstetter

Viete, že dostávate vždy to, čo očakávate, že dostanete? Aj kvantová fyzika potvrdzuje poznatky z psychológie: to, čo očakávaš najviac, to aj dostaneš. Inými slovami: čo najviac o svojej budúcnosti veríme, to v nej najpravdepodobnejšie nastane.

Ešte inými slovami: doslova vytvárame to, čo nastane, tým, že očakávame, že to nastane. Psychológia tomu hovorí „samonapĺňajúce sa proroctvo“. To, o čom najviac premýšľame a v čo najsilnejšie veríme, rozhodne o tom, čo sa nám s najväčšou pravdepodobnosťou prihodí. Ľudia, ktorí očakávajú to najlepšie, dostávajú to najlepšie. Ľudia, ktorí veria, že nastane to najhoršie, dostávajú obvykle tie najhoršie výsledky.

Pre „náš príbeh“ teda zjavne platí, že to, čo vidíme, to aj dostávame.

Čo z toho vyplýva? Očakávajte to najlepšie. Vždy vo všetkom hľadajte pozitíva. Vizualizujte si, ako dosahujete svoj cieľ.

 

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie / 5. Počet hlasov:

Hodnoťte ako prví!

8 názorov na “Dobré si privedie aj priateľov”

  1. Táto hypotéza sa mi bije s iným rovnako pravdepodobným tvrdením, že svojím očakávaním/prianím/premýšľaním zadávam do poľa stále nový impulz/zámer/ informáciu a tým odďaľujem jeho realizáciu.Čo je teda kľúčom k dosiahnutiu cieľa? Každý deň si správne želať/ očakávať/ vizualizovať/ meditovať až kým sa to nestane alebo iba niekoľkokrát zadať zámer a očakávať, že sa v budúcnosti naplní?

    1. Celkom nerozumiem, ako sa hľadanie toho dobrého v čomkoľvek, o čo sa potkneš, bije s tým, že máš povedať svoje prianie a potom ho pustiť z hlavy. Alebo reagujem na niečo iné, než máš na mysli?

      Hľadanie toho dobrého vo veciach je predpríprava na zhmotňovanie. Keď očakávaš, že sa ti budú diať hlavne dobré veci, vibračne sa vylaďuješ na „prijímanie dobrého“. Potom je jedno, o čo si požiadala, ale si na strane, že až to príde a ty hľadáš dobré vo všetkom, tak si to zaručene všimneš. 🙂

      Alebo skúsim inak: ľahšie sa zhmotňuje zo „sveta dostatku“ než zo „sveta nedostatku“.

      1. Myslela som na zadávanie zámeru, tak ako to popisuje Richard Bartlett v knihe Matrix-Energetics ….sústredíme myseľ na energiu , ktorá sa pohybuje medzi dvomi bodmi až do chvíle, keď dôjde k tzv. zrúteniu kvantovej vlny, vložíme informáciu a ďalej už „nezavadziame“ . Naučiť sa správne naformulovať svoj zámer pred zhmotnením sa mi tiež zdá dosť podstatné. Na začiatku je informácia, tá vytvára vibráciu, tá ovplyvňuje emóciu, ktorá vyvoláva zmenu.

        Nedokážem udržať svoj emočný stav na pozitívnej frekvencii počas celého dňa, preto sa mi bijú tieto dve teórie, lebo buď teda tvorím svoju budúcnosť v prítomnom okamihu ( v akomkoľvek emočnom stave), alebo sa mám najprv previbrovať na želanú frekvenciu a potom tvoriť.

        1. Znie to ako proces dobre, až na to, že nemáš nad žiadnym jeho bodom kontrolu: nevieš, na ktorú energiu sústreďuješ svoju pozornosť (a teda nepoznáš jej „dva body“ – do kelu, prečo „body“ v kvantovom vysvetlení?! 👿 ), nevieš, kedy vlna kolabuje a tak nevieš, či vkladáš „informáciu“ v „správnom“ čase. A už vonkoncom mi nesedí vyjadrenie, že informácia vytvára vibráciu – pretože ju nevytvára.

          Informácia je len informácia. Fakt. Niečo, čo sme zaregistrovali. Nula alebo jednotka. Ako taká má svoju vibráciu, ktorú má non-stop – nezávisle od toho, či ju my registrujeme alebo nie. V našom vnímaní je večne v stave potenciálu a až keď ju zaregistrujeme, premení sa pre nás najprv na údaj a len čo údaj zasadíme do kontextu, tak na informáciu Napríklad taký dážď. Niekde na svete vždy leje. Dážď je večne prítomný, aj keď ho práve nevnímame. Začne liať nám. Ak spíme, je nám to šmafu a dážď zostáva pre nás v rovine potenciálu- rovnako, ako keď sme v budove bez okien. Možno nám mobil zahlási, že „vonku práve prší“. To je údaj. Vieme – a nič viac. Ale keď vyjdeme pred budovu a zistíme, že leje prúdom, premieňa sa na to informáciu, pretože sme si to zasadili do svojho vlastného kontextu: „prúdom“ je naše hodnotenie, „leje“ je tiež už príznakové slovo. Keby sme neboli človek, ale vysokozdvižný vozík, išli by sme ďalej nezávisle od toho, či leje alebo nie. To značí, že práve prechádzame z „externej“ reality na rovinu našej vykonštruovanej vnútornej reality. A tu sa začínajú diať zázraky – podľa toho, ako si situáciu podchytíme (popíšeme, verbalizujeme, premeníme na vnútorné obrazy), dostávame sa do istého vibračného stavu. Ešte stále nič netvoríme – len naša vlastná vibrácia sa mení. Začíname na informáciu reagovať a budujeme okolo nej abstraktný svet emócií, interpretácií a vnútorných obrazov. Tejto parketke sa hovorí aj „kino mysle“ (NLP), vnútorný dialóg (castanedovci) alebo vnútorný monológ (ja). Vyhodnocujeme realitu nejakým spôsobom a na základe tejto interpretácie potom máme alebo nemáme túžbu meniť ju. Skutočne podstatnú vibráciu má až naša túžba niečo meniť – a pri zhmotňovaní túto vibráciu vysielame prostrediu.

          Vibrácia, ktorú vysielame, môže byť čistá alebo zmiešaná. Najčastejšie býva zmiešaná – okrem toho, čo chceme, v nej vibruje aj to, čo sme v danej veci doteraz zažili, ako sme sa pri tom cítili, ako hodnotíme svoje šance, ako hodnotíme seba ako človeka a ako vnímame svet vo vzťahu k nám. To je to, že zhmotňujeme ľahšie z priateľského sveta než z toho nepriateľského. Ak sa pohybujeme v priateľskom svete, je naša miešaná vibrácia čistejšia.

          Takže pri zhmotňovaní vstupujú do hry dve roviny (alebo aj viac, ale momentálne mi ide o tieto dve): rovina okamžitej potreby a rovina našej základnej vibrácie (tie sasafrasy, čo vibráciu našej túžby skresľujú a dilutujú – ty si angličtinár, však?) Nemá význam sústrediť sa len na jednu z nich, pretože ide o spojené nádoby s veľmi krehkou rovnováhou. Čistá voda hore a špina dole a len čo s tým trošku pohnem, je to mútna voda všade.

          Pre zhmotňovanie to značí: vyladiť sa na rovinu dostatku, ne-prekážok a všetko-sa-dá (a to nie len deklaráciami, ale aj presvedčením!), pozrieť na svoju potrebu, oprostiť ju od všetkých hmotných skreslení a narábať s ňou len na úrovni pocitu, nastaviť si ju ako dlhodobý cieľ (t. j. nemeniť svoj názor na to, čo chceš; to je to toltécke „ako keby od toho závisel tvoj život“), rozvibrovať sa na vysoko podobnej úrovni a potom už nerobiť nič iné, len si priebežne upravovať vibráciu tak, aby si vibrovala podobne ako naplnenie tvojej túžby. Nie non-stop, ako to možno vnímaš dnes; človek má výkyvy a to je len prirodzené. Ale potrebuješ si v priebehu dňa vytvoriť „ostrovčeky vibrácie“, kedy sa preladíš na pocit, ako keby si už mala to, čo chceš. Len toto sústavné vysielanie vibrácie totiž zaberá. Podvedomie si po chvíľke zvykne, že to je spôsob, akým sa chceš cítiť, začne ho produkovať viac a viac, začne meniť tvoje vnímanie a svet sa začne viac a viac podobať na to miesto, kde sa ti môže prianie naplniť, tvoja vibrácia prestane byť úmyselná a prejde do automatizmu… a začnú sa diať veci. 🙂

          Ošetruj obe vrstvy; jedna z nich nestačí. (Aj keď, možno by celkom stačilo vibrovať v svete dostatku a možností, pokiaľ nechceš niečo priepastne neobvyklé.)

          Keď som písala svoju prvú knihu, tak som napríklad mala za sebou zážitky sústavného odmietania. Pohybovala som sa v svete, kde sa darí len šťastným – a do tej skupiny som svojím vnímaním nepatrila. Ale mala som svoju referenčnú skupinu čitateľov a od tých som dostávala priebežne pozitívnu spätnú väzbu, takže s postupom písania som si čoraz viac prichodila ako úžasný spisovateľ – čím sa ešte aj môj štýl písania zlepšil. Odrazu som mala odvahu vydať si to, lebo ešte stále som žila v svete nedostatku a príkorí a nebola som ochotná prosíkať vydavateľov. Tak som to vydala a bála som sa, že to bude prepadák. 🙂 Nebol; musela som robiť dotlač (pôvodne som išla hodne „na istotu“) a to posunulo break-even trochu nahor 😕 . Aj tak som to uhrala. A dostala som odvahu písať. Zhmotnila som si „spisovateľka“ cez to, že som sa začala cítiť ako „spisovateľka“ a nasadila som procesy, ktoré cielene obchádzali moju základnú vibráciu zlyhania a nedostatku. 🙂

        2. Jedna vec mi z toho môjho dlhopisu vypadla – informácia nevytvára vibráciu; informácia je produktom vibrácie – pretože jej predchádza naša interpretácia. 🙂 To, čo z „údaju“ vyrobíme, je už prejav našej vnútornej reality, teda vibračne informáciu nastavujeme my.

  2. Vidím, že Bartlett ťa poriadne naštartoval 😀 … len pre doplnenie informácie podľa neho vieme kedy vlna kolabuje (dá sa cítiť, aj vidieť, ako ľudia padajú) a nezáleží kedy vkladám informáciu ale záleží akú informáciu vkladám … mne osobne je bližšia Tvoja interpretácia realizácie zámeru. Bola som pred pár rokmi na takom kurze, kde všetci padali ako hrušky, len mne to nejak nešlo a lektor (mimochodom stále veľmi úspešný a populárny v CZ aj SK) mi povedal, že nemusím padať, keď to mám takto nastavené a neviem sa uvolniť a mám bloky, ktoré by som si mala prečistiť ….odvtedy keď počujem slovo „čistiť“ , tak mi začne blikať kontrolka, že niekomu došli argumenty 🙂

    Ďakujem Sun za Tvoj dlhopis idem si ho ešte niekoľkokrát prečítať, nech sa mi teda začnú veci diať 😛

    1. Som asi hnidopich, ale kvantová „vlna“ nie je surfovacia vlna, ktorá má svoj point break a skolabuje. Je to tok, nie sinusoida. 🙂

      To, čo však dokáže kolabovať, je vibračná vlna – keď sa jedna vibrácia mení na inú.

      Neviem veľa o padaní ľudí, ale viem, že výkyvy rovnováhy sa napr. používajú v theta healing a v kineziológii.

      A teraz k tomu dianiu: v posledných týždňoch to funguje tak, že poviem, čo by som potrebovala, a neočakávam to. Vôbec nešpekulujem, či sa to naplní alebo nie. Starám sa o to, aby som sa sama cítila dobre a vhodne a hodnotne. A 98% vecí mi vychádza. Napríklad idem do obchodu kúpiť niečo a je to vypredané, tak si len vzdychnem „bola by som si to priala“ a prídem domov a nájdem mail, kde je to v ponuke v ich e-shope. 🙂 Alebo by sa do kurzu v robote zišli ešte dvaja ľudia. Už vedomá si toho, ako mi veci nezvykle vychádzajú, si poviem „zišli by sa mi ešte dvaja ľudia“, hoci viem, že už ich nemám ako nanáborovať a tak že je to utópia – ale „zišli by sa“. Do 24 hodín už sa jeden prihlásil. 🙂

      Myslím, že to je to, čo som písala – keď tvoj svet začne byť priaznivý a napĺňajúci a nepotrebuješ za všetko zabojovať, potom už stačí len konštatovanie, že by sa niečo hodilo – ale že sa bez toho nezblázniš, len s tým by to bolo „viac fajn“. 🙂

    2. Plus ešte jeden postreh, ktorý som nepovedala a musím ho v rámci akej-takej objektívnosti povedať: Keď sa snažíš niekoho niečo naučiť, urobíš dobre, ak tému osekáš len na to najnutnejšie, aby pochopil a mal šancu začať niečo robiť po novom. Preto sa napríklad pri zhmotňovaní sústredíš len na jednu rovinu miesto toho, aby si mu vykresľovala všetkých päť. Neočakávaš, že to zvládne; potrebuje ešte zvyšné štyri roviny. Ale keď sa k tebe vráti s tým, že mu to ešte stále nejde a kde teda robí chybu, tak už k tebe prichádza iný človek, než s ktorým si pracovala prvýkrát – vie viac, má viac skúseností, vníma svet trochu ináč. Vieš s ním urobiť niečo viac, než na začiatku – ale zasa nie všetko. To je ten proces, ktorý absolvujem ja s anjelmi. Vždy je všetko inak, než ma to naučili – pretože to skutočne je inak. 🙂

      Zhmotňovanie je a nie je „ťahanie za nitky“. Spočíva z toho, že ťaháš za nitky. Niekto ti ukáže, kedy ktorú potiahnuť. Ale tým ťahaním za nitky, ktorými je všetko poprepájané, manipuluješ vlastne celým Univerzom. Lenže nevieš človeka naučiť manipulovať ihneď a všetkým, takže ho necháš, nech sa učí padaním na vlastný zobák. 🙂

Napísať odpoveď pre Raduza KV Zrušiť odpoveď

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: