Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Vo vztahu k osobam, ako Unterlegenheit – naucil ma, ze to ja som si ho ‘vybrala’, resp. aj keby nevybrala, ze ja ho uz teraz dokazem obratit, napriklad aj pomocou vnutorneho monologu. Ze ja mam tu moc (ne)citit sa tak.
Vo vztahu k univerzu – slabost v zmysle byt sucastou vacsieho celku, ktoreho zakonitostiam podlieham, je okej – lebo mi to naznacuje, ze existuje ‘vyssi zmysel/princip’. To sa citi dobre, dava mi to pocit domova.
(Tam sa ale necitim menejcenne, ani bezvyznamne, ani neschopne uhrat svoje, takze to uz som mozno v inom kosicku.)
Hm. Trochu jak v lete na saniach na tuto temu 🙂
Môže byť aj odpoveď neviem 🙈?
Špekulujem nad tým už nejakú chvíľu, ale jediné čo ma napadá je sebahodnota.
Ja v tom tiež celkom nemám jasno, preto som to hodila ako tému do diskusie, aby som si utriasla, čo si o tom vlastne myslím… Inými slovami: Aby mi zvyšok zo mňa napovedal, čo si má myslieť táto časť celku 😛 .
Rozmýšľam, rozmýšľam… Keď som „podradená“, teda slabšia, nemôžem ísť na veci tak, ako by som chcela, a musím si hľadať „náhradné cestičky“. Ja mám napríklad zlé ruky a nič, na čo treba silu prstov, nezvládam. Ale v kuchynskej skrini mám uložené inštalatérske kliešte (tzv. rórcangle 😉 ) a keď potrebujem otvoriť napr. balenie párkov, robím to pomocou nich.
A iné veci, ktoré nezvládam, ma možno učia požiadať o pomoc? Uznať, že na svete nie som sama? Že tí druhí sú pre mňa dôležití a potrebujem ich?
Možno keď sme „podriadení“, rozvíjame nejaké iné zručnosti, ktoré by inak nedostali šancu, keby sme všetci boli borci.
Hehe 😛 – naučilo ma to manipulovať. Ľudí, ale aj priebeh života. A tak v 45% prípadov som to dala. 😀 No,možno v 30%… ale to je ešte vždy lepšie než 3%, no nie? 😉 Naučilo ma to predvídať a vopred sa pripraviť na všetky možné situácie, hoci nakoniec sa vždy udeje niečo, s čím som nerátala – ale aj to nejako dávam. Nie elegantne, ale zatiaľ som ešte všetko prežila. 🙂
Áno, učenie požiadať o pomoc👌.
Moja skúsenosť spred dvoch týždňov ako som zostrihávala vysoké tuje – veď ja to zvládnem sama ako pri iks iných veciach a odvtedy mám presilené zápästie a nedá sa mi nič ťažké zdvíhať.🥴