Úvahy

Strach je len predstava o vlastnej nežiadúcosti

()

„Strach bude existovať tak dlho, pokiaľ budeme cítiť nutkanie stať sa niečím, čo je vlastne honba za úspechom, so všetkými jeho frustráciami a mučivými protirečeniami. Môžeš niekoho naučiť sústrediť sa, ale nemôžeš ho naučiť pozornosti – tak, ako nedokážeš nikoho naučiť oslobodiť sa od strachu… a len čo toto pochopíš, strach sa stratí.“ — Jiddu Krishnamurti

Strach je niečo, čo sa deje tu-a-teraz – a obvykle je to rozdiel medzi tým, ako hodnotíme seba, a tým, ako hodnotíme požiadavky situácie. Pritom nikde nie je napísané, že daná situácia skutočne aj nastane… Ľudia majú tendenciu vykresľovať si v mysli tie najhoršie možné scenáre a potom do nich dosadiť seba v svojich najslabších momentoch… Bezmozgové, ale z hľadiska prežitia vysoko inteligentné. 😉 Aby sme sa ochránili pred prípadnou bolesťou, potupou alebo fyzickou likvidáciou, náš rozumček nám preháňa rozdiel medzi potrebami situácie a našimi schopnosťami. Jeho rola je jediná: zabrániť nám vliezť do niečoho, čo by mohlo neskôr bolieť.

„By mohlo“. Zaručené to nie je. 🙂

Ľudia majú tendenciu vykresľovať si v mysli tie najhoršie možné scenáre a potom do nich dosadiť seba v svojich najslabších momentoch.
Pritom naše skutočné strachy nepochádzajú ani tak z fyzickej likvidácie, ako skôr zo „straty tváre“ – pred sebou alebo pred okolím… To je to „naučiť sa smerovať svoju pozornosť“. Strach z fyzickej likvidácie je vysoko potrebný, inak by sme sa postavili na diaľnicu oproti rútiacemu sa kamiónu a vykrikovali by sme „abrakadabra“… Ale strach zo straty tváre je kontraproduktívny, pretože nás drží v našich doterajších limitoch.

Ak trpíme strachom zo straty tváre, tak potrebujeme urobiť niečo so svojou pozornosťou. Sústreďujeme sa na to nesprávne – sústreďujeme sa na to, čo o nás povedia iní. Lenže nad vnímaním iných máme nulovú kontrolu… Preto je také dôležité obrátiť svoju pozornosť na to, čo je skutočne dôležité pre nás a bolo by to pre nás dôležité, aj keby sme žili na pustom ostrove.

Príklad? Minule som sa obliekla menej penzisticky, ako by sa odo mňa bolo očakávalo. Ktorýsi sused, čo šiel okolo, to okamžite komentoval: „Pánečku, ty si ale ohavná ženská!“ Usmiala som sa naňho: „Ale dýcham a ešte chodím bez problémov a to je jediné, na čom záleží.“ Postavila som svoje hodnoty oproti tým jeho – a tak sa ma jeho vyjadrenie nedotklo. Nehovoril z roviny, na ktorú je sústredená moja pozornosť.

Poučenie: Nenechajte sa vmanipulovať do stavu, kedy svoje hodnoty podriadite hodnotám tých druhých. Tí druhí nemusia žiť váš život, kým vy áno. Tí druhí vás nemusia milovať – ale pretože sami ste so sebou 24 hodín denne až do konca vašich dní, mohli by ste byť v tejto spoločnosti aspoň spokojní. 🙂

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie / 5. Počet hlasov:

Hodnoťte ako prví!

3 názory na “Strach je len predstava o vlastnej nežiadúcosti”

  1. Ja som v nemom uzase, ze sa moze takto clovek s clovekom rozpravat.
    Suhlasim, si dobra ako si to ustala – ja by som zrejme nepovedala nic, som z toho este stale mierne v soku a to som to tu len citala.
    Predpokladam, keby sa to stalo mne, ze by som to dnes ale tiez ustala. No pamatam si presne aj ten moment na strednej, kedy som mala minisuknu a vedlastojace starsie dievcata nahlas a nelichotivo okomentovali hrubku mojich stehien verzus kratkosti sukne. Myslim, ze vtedy som samu seba prvykrat oboznamila s konceptom ‚mam tucne a nevyhovujuce stehna‘.
    Fazit? Strnastrocna ja si mysli, ze to si si nezasluzila, a dla jej oci si pekna.

  2. Mám ešte aj drsnejší príbeh, kedy som si skutočne prvýkrát uvedomila, že sa vnútorne posúvam… Kedysi som bola na svoj vzhľad extrémne citlivá (lebo veď som aj mala prečo 😛 ). No a potom došla rakovina a chemoterapia a ja som v lete behala so šiltovkou a v zime som miesto čiapky nosila parochňu. Potom mi narástli ako-tak druhé vlásky, ďalšia chemoterapia a hlava znova ako koleno… a potom, už som to mala za sebou, začali mi znova rašiť vlásky. Už len asi polovica toho, čo som kedysi mala na hlave, ale predsa len… Mali tak 5 mm a keďže neboli zafarbené, boli už hodne sivé a zdalo sa ich ešte menej. Išli sme na tréning a ja som šla bez parochne, nadšená, že už mám zasa niečo na hlave a nemusím lebeň skrývať… A jeden z účastníkov na mňa pozerá a pýta sa „A kde ste nechali vlasy?“ A ja vytešená z toho páperia na hlave, vôbec mi nedošlo, že je drzý… Zdvihla som obočie (alebo teda aspoň linku, čo som v tom čase nosila na mieste obočia) a hovorím: „Doma v skrini – prečo?“ Mne ani nedošlo, čo sa deje! Len kolega zostal zúrivý a mala som pocit, že toho chlapa zarazí do zeme nezašpicateného… Ostatní účastníci sa mi prišli cez prestávku za kolegu ospravedlniť. Potom mu asi došlo, že nebol najdžentlmenskejší, a prišiel mi aj on povedať, že to tak nemyslel… a ja som sa len bavila, pretože som bola v nekonečnom mieri so svetom za to, že už nepotrebujem nosiť parochne… 🙂

    O tom to je. Ak si v mieri so sebou, niet tých slov na svete, ktoré by ťa zranili. Ak ťa niečo ranilo, nie si v mieri so sebou. A mier sa dá nastoliť veľmi rýchlo – miesto kritizovania sa si začneš pripomínať, čo všetko na tvojom živote je v poriadku. 🙂 (A teraz si to vytlačím a nabudúce, keď sa začnem prepadať do depky, si to prečítam. Alebo si to radšej nechám hneď vytetovať na zadok, aby som to mala vždy so sebou. 😛 Osvetový Arschgeweih.)

Napísať odpoveď pre Sun Belangelo Zrušiť odpoveď

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: