Z kuchyne sa ozvalo rinčanie a treskot panvíc. Podráždilo ma to. Zajtra mám náročnú prezentáciu a potrebujem sa poriadne vyspať – a môj spolubývajúci si musí zrovna o pol dvanástej začať robiť praženicu! To musí byť snáď pripitý či čo, keď mu všetko toľko padá z ruky!
Zlostne som sa prehodila na posteli a úpenlivo som zadúfala, že to už čoskoro prejde.
Znova tresla panvica o stôl. Potom tresla stolička, ako ju prevrátil. Stôl zahrmotal na kuchynských dlaždiciach. Rinčanie skla. A do toho na stenu začal búchať sused.
Veď nás odtiaľto vyženú, ak budeme robiť v noci taký rambajz!
Vyletela som ako fúria, zdrapila župan a vrazila do kuchyne.
“Ak s tým okamžite ne…” a potom som už zabudla čo len zatvoriť ústa.
Kuchyňa bola v troskách. Stôl mal už len dve nohy a doskou sa opieral o zem. Kávový servis sa z neho zviezol a rozbil na tisíc črepov. Stolička bola prevrhnutá, panvica vyzerala, ako keby ňou opracovával balvany, kuchynské okno vyletelo z rámu a to posledné, čo som zazrela, bol čierny chrbát niekoho, kto cezeň skákal do tmy.
Môj spolubývajúci sa otočil, usmial sa a povedal:
“Už bude dobre. Choď spať.”
 |
 |