voľný pád 1: voľný pád

03 Zlodej s kľúčom

0
(0)

Myklo ho, ako keby dostal úder bleskom.

“Odkiaľ vieš o Božej pästi?”

“Povedal mi to ten zlodej. Stále sa ma pýtal, kde je… Že prehľadal byt a nenašiel ju.”

Stroho prisvedčil, vytiahol mobil a zavolal Mikimu. “Musíme hodiť reč. Zlodej hľadá Božiu päsť.”

Pozrel znova na mňa.

“Ak vydržíš, kým všetko dáme do poriadku, porozprávam ti o Božej pästi. Čo ty na to?”

Prisvedčila som. Aj tak som bola príliš oťapená na to, aby som sa teraz venovala nejakým religióznym dišputám.

Nasadli sme do Norovho Fiata a odviezli sa do Ikey. Zamierili sme hneď do reštaurácie. Už zďaleka sme videli, ako nám Miki máva.

Noro má dva druhy kamarátov. Časť sú obhrúbli týpci s vyholenými lebkami a slnečnými okuliarmi na čele, aby im vlasy ani náhodou nepadli do očí, a Noro sa snaží vždy stáť ako ochranný múr medzi nimi a mnou. Nie sú zlí, len primitívni; najprv mi trvalo, než som si zvykla na ich reči a správanie, ale len čo som pochopila, že jednoducho nemajú na viac, prestala som to brať ako osobnú pohanu a prestali ma rozčuľovať. Oni proste vyrastali v prostredí, kde všetko bolo najlepšie tak, ako to oni dnes reprodukovali. Ja som vyrastala v prostredí, kde ich správanie bolo mimo tolerancie. Lenže oni nevedeli inak… a tak nemalo zmysel posudzovať ich podľa mojich princípov. Keď som odhliadla od hrubého vyjadrovania a testosterónových prejavov, ani jeden z nich nechcel nikomu ublížiť. Chceli len žiť – a tak som ich nechala.

Našťastie, neboli sme v kontakte často a Noro má aj iných priateľov – chlapcov ako Miki. Príjemných, citlivých na to, ako pôsobia na iných. Práve Mikiho som sa síce tak trochu bála, pretože má nesmierne prenikavý pohľad, ako keby pozeral až na dno vašej duše, ale vždy je ochotný, ústretový a ani ho netreba prosiť; pomáha sám od seba. Prvýkrát som ho stretla, keď sme ma sťahovali. Prišli traja tí býčošijí chlapíci a Miki s Rolandom. Roli je rovnako inteligentný a citlivý a zo všetkého si v kuse uťahuje, takže hoci som sa vtedy lúčila s bytom, do ktorého som sa narodila a v ktorom som prežila celý svoj život, jediné slzy, čo tiekli, boli slzy smiechu.

Miki nám obsadil celý stôl. Noro na mňa prosebne fľochol:

“Milka, šla by si nám niečo kúpiť?”

Išla som. Bolo mi jasné, že sa deje niečo, čo potrebujú prejednať bez mojej prítomnosti. Keby nešlo o tých dvoch, nesmierne ma to urazí, ale na Nora a Mikiho som sa nedokázala hnevať.

Kúpila som kávu a švédske medové tortičky. Ja ich mám rada a povedala som si, že mládenci majú smolu a budú jesť so mnou.

Keď som prišla k stolu, už zrejme dodebatovali, pretože len ticho sedeli. Prisadla som si a rozložila som kávy a tortičky.

“Potrebujeme opraviť dve okná a potrebujem nový stôl,” oznámil Noro Mikimu.

“A panvicu,” dodala som.

Miki zmätene pozeral z jedného na druhého. “Veď okno som už dnes robil!” namietol.

“No, už je zasa vyvalené. A spolu s ním aj okno v Milkinej izbe. Bolo by dobré, keby si ich vedel zabezpečiť tak, že by sa nedali vyvaliť.”

“Môžem ich zaklincovať do rámu. To už potom v živote neotvoríš,” uškrnul sa Miki. “Pri vašej spotrebe okien by som si mohol založiť živnosť!”

“Noro, nezavoláme policajtov?” spýtala som sa. “Čo ak ten zlodej príde znova?”

Chlapci si vymenili pohľady.

“Na dvere dám bezpečnostný zámok,” odvetil Noro. “A nejaké zabezpečenie by sme mohli dať aj na okná.”

“Niečo mám so sebou.”

“Vedel by si namontovať aj kamerový systém?”

“Načo? Chceš pozerať, ako sa Milka sprchuje?”

“Chcem vedieť, ako sa zakaždým dostane dovnútra,” zamračil sa Noro. “Nepáči sa mi, že sa mi tam premávajú cudzí ľudia. Prvýkrát nevypáčil nijaké okno.”

“A menil si niečo medzi prvým a druhým razom?”

“Práveže nie.”

Tentokrát zvážnel aj Miki. “Niečo vymyslím. Ale urobím to asi až zajtra cez deň. A budem potrebovať tvoju pomoc,” dodal dôrazne.

Noro prikývol. Vyzeral nejaký nesvoj. Odrazu sa zdvihol: “Idem si ešte pre jednu tortičku. Kto chce?”

Miki chcel, mne moja stačila. Bola taká sladká, že mi zalepila celý žalúdok. Noro odišiel a Miki obrátil pohľad na mňa.

“Ako sa cítiš?”

“Ja neviem. Nerozoberám to.”

“Čo presne sa stalo?”

Tak som mu porozprávala, ako tam odrazu bol zlodej a akú nakladačku som dostala.

“Nemotá sa ti hlava?”

“Hlava, nohy… všetko.”

“Nemáš otras mozgu? Nie je ti zle?”

Potriasla som hlavou. Bolo mi zle – ale z tortičky. Nemala som jesť toľko sladkého!

“Počuj, Miki, myslíš, že sa to bude opakovať?”

Prisvedčil a nevyzeral pritom veľmi nadšene. “Problém je, že netušili, že tam bývaš aj ty. Teraz to už vedia. Keď budú chcieť na Nora zatlačiť, môžu na to použiť teba. Bolo by lepšie, keby si sa odsťahovala.”

“A kam?”

“Mohla by si ísť bývať ku mne a ja do tvojej izby. Alebo sa spýtame Mokoša, či ťa nevezme dočasne k nim.”

“Nechce sa mi sťahovať,” namietla som. “Cítim sa tam doma.”

“Tak potom budeme musieť kúpiť poriadnu zásobu panvíc,” uškrnul sa.

Za chrbtom sa mi vynoril Noro s tortičkami. Obrátil oči stĺpkom:

“Preboha, nezačni byť ešte aj ty cynický! Ako keby nestačil jeden Mokoš!”

“No ale ako mám byť čokoľvek iné, keď vytrúbiš, že máš Božiu päsť, nasťahuješ sa dokopy s bezbrannou babou a čakáš, že sa ti ju nepokúsia vziať? Tú Päsť, nie tú babu!”

“Tak po prvé: nič som nevytrúbil. Neviem, odkiaľ to vedia. Po druhé: Milka nie je bezbranná.”

“To nie, len má veľkú spotrebu panvíc.” Miki potriasol hlavou. “Noro, urobím, čo je v mojich silách, ale pohybujete sa na hrane. Pozri, ako ju domlátili. Odporúčam, aby sa k nej nabudúce vôbec nedostali.”

“Nedostanú sa. Postarám sa.”

Po prvýkrát som videla Nora zanovitého. Mračil sa na tortičku, ako keby bola jeho triednym nepriateľom. Aj Mikiho výraz prestal byť pobavený. Mal nesmierne pozorné, nesmierne sústredené oči. Toto boli chvíle, kedy som sa Mikiho bála.

“Myslím, že by si si mal pohovoriť s Mokošom,” povedal zamyslene. “On už bude vedieť, čo je najvhodnejšie.”

“Dobre,” prisvedčil Noro. “Vy s Milkou choďte domov a opravte, čo sa opraviť dá, ja kúpim nový stôl, skočím za Mokošom a potom prídem za vami.”

A tak som sa domov vracala s Mikim. Veľa sme toho nenahovorili. V hlave mi hučalo, bolela ma lícna kosť i sánka a chcelo sa mi spať. Ale stále sa mi vracala neodbytná myšlienka: ako to, že Milana Mokeša prekrstili na Mokoša?

***

Miki bol v kuchyni a montoval nové pánty. Ja som sa na chvíľku natiahla na posteľ a pritiahla som si deku až pod bradu. Z vyčerpania ma začínala triasť zimnica.

Ak to neprejde, zavolám šéfke, že zajtra neprídem. Navyše treba rátať s tým, že mi líce a sánka nabehnú a nechce sa mi každému vysvetľovať, že som sa v noci udrela o skriňu… a tiež som nijako veľmi nestála o to, aby sa o mne hovorilo, že som týraná ženská.

Pri predstave Nora, ako ma týra, som sa musela uškrnúť – a okamžite som zasyčala od bolesti. Celkove som si nevedela dosť dobre predstaviť Nora v práci. Ako som ho poznala ja, bol mäkký, dalo sa s ním dohodnúť úplne na všetkom a mal skôr ochranárske ako násilnícke sklony. Preto ma trochu zneisťovalo, že vôbec nezavolal políciu a že sa snažil všetko vybaviť sám. Mala som pocit, že možno tá Božia päsť je niečo, s čím sa neradno vychvaľovať na verejnosti.

Ale veď povedal, že až všetko dajú do poriadku, tak mi to porozpráva – a Noro je až chorobne pravdovravný.

Miki vŕtal do rámu a ja som sa cítila ako v kresle u zubára. Nedokázala som ležať. Tak som si sadla zamotaná do deky k počítaču a pozrela si poštu. A vtedy som si spomenula na pána Mokeša.

Šla som na internet a vyhľadala si “mokoš”. Ďaleko ma to nedostalo; Mokoš či Mokoša bola nejaká východoslovanská bohyňa plodnosti, hojnosti, radosti a čohokoľvek, len nie realitný maklér. Mokešov bolo na internete plno, ale žiadny z nich nebol Milan, a tak som na konci nebola o nič múdrejšia než na začiatku. Zrejme šlo o nejakú prezývku, ktorú mu chalani dali. Pretože nech už to bolo akokoľvek, mala som problém predstaviť si sivobradého pána Mokeša ako východoslovanskú bohyňu. Takí strelení neboli azda ani východní Slovania.

Nakukla som, čo robí Miki. Keď videl, že som zamotaná do deky, okamžite nechal okno oknom a posadil ma na stoličku.

“Je ti zle?”

“Mám zimnicu. Myslím, že dnes mám dosť.”

“Nemáme radšej zavolať Roliho?”

Roli pracuje ako ošetrovateľ v nemocnici a kamarátom napráva vykĺbené ramená a pootĺkané holene, keď sa pochytia s podnapitými návštevníkmi a podobnou háveďou.

“Jedine ak má niečo proti krvným podliatinám, modrinám a opuchnutým tváram,” vzdychla som. Bolo mi trápne začať Mikimu vysvetľovať, že to bude najskôr len moje nanič zdravie… Niektoré veci si nechávam radšej pre seba.

Miki okamžite zavolal Rolimu a dohodli sa, že do pol hodiny je u nás a pozrie sa mi na tvár. A ja som si dovtedy vzala prášok proti migréne.

“Nechceš kávu, Miki?”

“A vieš čo, urob… Dám si.”

Zdvihla som sa a postavila som kanvicu s vodou. Sledovala som, ako Miki zručne skrutkuje západky na okenný rám.

“To už nevyrazia,” usmial sa.

Uvedomila som si, aká veľká záhada sú všetci traja pre mňa… Nevyzerali ako “tvrdí chlapci”, hoci som vedela, že Miki pracuje pre bezpečnostnú firmu ako technik a ochrankár, Noro je vyhadzovač a Roli vo voľných dňoch pracuje s ním. Neboli potetovaní, nemali poprepichávané uši, nozdry ani zlaté zuby, nenosili hrubé zlaté retiazky okolo krku ani slnečné okuliare uprostred noci, nemali vyholené lebene a hoci boli svalnatí, ruky mali skôr štíhle a zručné ako obhrublé a masívne. Ale keď som sa Mikimu prizerala, ako dokončuje kuchynské okno, každý jeho pohyb sedel a mal v sebe obrovskú účinnosť.

Vlastne bol Miki nesmierne pekný chlapík.

Len čo som dospela k tomuto poznaniu, otvorili sa dvere a Noro doniesol škatuľu s novým stolom. Šmajchlík mu vybehol v ústrety, zvalil sa mu na nohu, otrčil bruško na poškrabkanie, potom sa zľahka zahryzol do jeho ruky a “kuchal” ju zadnými labkami.

“Už má poriadne zovretie v čeľusti,” usmial sa Noro. “Normálne to bolí.”

Miki dokončil kuchynské okno a pozbieral nástroje.

“Hovoril si s Mokošom?”

“Hovoril. Vraví, že Milku vezme k nim aspoň dovtedy, kým si nebudeme istí, kadiaľ sa do bytu dostávajú.”

“Milka sa nechce sťahovať,” zaprotestovala som. “Milka chce liatinovú panvicu.”

Miki sa zaškeril. “Ak jej dáš liatinovú panvicu, budeme potrebovať ešte aj právnika, pretože sa dopustí ťažkého ublíženia na zdraví,” podrypol.

“To je jediné použitie, aké si pre panvicu vie predstaviť,” vyhlásil sucho Noro a žmurkol na mňa. “Ja som tiež hovoril Mokošovi, že bude lepšie, ak zostane tu a my traja na ňu hodíme okom. Cez deň býva v robote a tam ju nikto obťažovať nebude. V byte nemusí zostávať sama.”

“Škoda, že ten váš kocúr nie je strážny,” utrúsil Miki.

Kanvica začala pískať, tak som zaliala kávu a urobila som aj Norovi. Odpil si a znechutene zmraštil tvár. “To je čo, preboha?”

“Káva,” pípla som. Miki sa ticho smial. Už sa tej svojej ani nedotkol.

“Tieto patoky nazývaš kávou?! Ukážem ti, čo je to skutočná káva! Odstúpte, babráci, ide majster,” odstrčil ma Noro od variča, vysúkal rukávy a začal sa hrať na šéfkuchára.

Chlipla som si svojej kávy. Nuž, naozaj mala podivnú chuť.

Noro zagánil, vzal mi šálku z ruky a demonštratívne ju vylial do drezu. Miki poslušne vylial tú svoju. Sadli sme si na osirelé kuchynské stoličky a zvedavo sme vyčkávali na majstrovské veľdielo. Kým Noro miešal penu, rozprával Mikimu:

“Mokoš nakoniec súhlasil, že dobre, skúsime ešte jeden deň u nás v byte, ale ak sa zas niekto objaví, ide Milka k nim. Zrejme ju ubytuje dočasne u Kristíny. Ani jemu sa to nezdalo ako dobrá kombinácia, takže nám dal ten jeden deň.”

“Neviem, či je dobré dávať bývalú a terajšiu frajerku dohromady,” uchechtol sa Miki. “Ešte sa proti tebe spriahnu a máš po chlebe.”

“Počuj, a neponúkal si ty Milke, že ju ubytuješ u seba? Nezačínaš jej robiť pekné oči?”

“Jaaaa? ” Tak nevinné klipkanie očami som ešte nevidela! (A tie oči boli naozaj pekné.) “Veď som navrhoval, že ja prídem bývať zatiaľ do jej izby,” dodal cnostne Miki.

“Nie som na chlapov,” zrušil ho sucho Noro.

“Milka chce panvicu,” uviedla som veci na pravú mieru.

A Noro vyšiel do predsiene a priniesol mi ju – celkom novučičkú, liatinovú.

“Kúpil som pre istotu dve,” uškrnul sa.

Práve keď začínal nalievať kávu, došiel Roli. Podobne ako Miki má aj Roli kľúč od bytu. V tejto jednej veci som hneď od začiatku musela Norovi ustúpiť. Vysvetľoval mi, že niekedy sa nemôže dostaviť domov a chalani mu potrebujú priniesť čisté veci a nemôžu čakať, až sa vrátim domov. Bolo mi to jedno; spočiatku som svoju izbu pri odchode zamykala, ale postupom času som už len privierala dvere, aby si Šmajchlík nenavykol vyvaľovať sa mi na posteli. Ja mu predsa tiež neleziem na ten jeho mačací strom.

Roli vošiel do kuchyne, vychytil Norovi jeho kávu a výdatne si odpil. “Dobrá,” pochválil a vtisol mu ju späť. Pozrel na mňa. “Vyzeráš, že si sa stretla s rozbehnutým nákladiakom.”

“No… a zdrapil ma pod krk a hompáľal mnou nad zemou,” dodala som. Striaslo ma.

Roli so sebou nosí čosi ako lekársku brašnu. Pohrabal sa v nej, vytiahol nejaké dve tubičky a začal zmiešavať ich obsah.

“Čo to je?” spýtala som sa podozrievavo, keď to nadobudlo jedovatú žltozelenú farbu.

“Ropuší sliz a pavúčí trus,” odvrkol. “Čo ťa to zaujíma. Nemusíš to jesť; len ti to natriem na tvár.”

“A do rána z nej bude ropucha,” potešil sa Noro.

“Alebo pokakaný pavúk,” dodal zlomyseľne Miki.

Kým mi Roli ošetroval tvár, dohodli sa chalani, že zajtra všetci traja spoločne namontujú ten Mikiho kamerový systém, aby zistili, kadiaľ sa zlodej do bytu dostáva, keď nenechám otvorené okno. Miki sa potom zdvihol a šiel do mojej izby dať do poriadku okno, ktoré zlodej dnes vypáčil. O chvíľku však už bol späť.

“Neprišiel oknom,” oznámi Norovi. “To okno bolo vypáčené znútra. Zrejme chcel vyvolať dojem, že prišiel tadiaľ – ale ja tiež nie som blbec. Keby ho bol páčil zvonka, bude jazýček poistky vykrivený opačným smerom. To vlámanie bolo fingované.”

Po jeho slovách nastalo dosť tiesnivé ticho.

“Myslíš, že má kľúče?”

“Kľúče alebo niečo, čím si odomkne. Namontujem vám ešte jeden zámok. S tým si neporadí.”

“Vieš to urobiť ešte dnes?”

“Hneď. Opravím Milkino okno a namontujem zámok. A zajtra kamerový systém. Teraz už tá tvoja obava začína dávať zmysel.”

Miki sa vrátil dorobiť moje okno a Noro a Roli v podchladenej nálade začali vybaľovať nový stôl. Bol presne taký istý ako ten zlomený. Roli čítal návod, Noro skrutkoval a ja som bránila Šmajchlíkovi zožrať skrutky.

Len čo stôl stál, bola kuchyňa opäť útulná. Miki sa presunul k bytovým dverám a začal vŕtať. Netrvalo ani päť minút a pred dverami stál sused Boroš. Rozčúlene vykríkal, že včera sme robili v noci hurhaj a teraz večer vŕtame do dverí, až hučí celé schodisko, ale Noro sa len usmial, vysvetlil mu, ako sme včera a dnes mali nevítaného hosťa a potrebujeme vymeniť zámky a Boroš odišiel tíško ako myška; dokonca sa tváril trochu vydesene, ako keby nabudúce mali prísť zlodeji k nemu.

Miki dokončil zámku, predviedol nám ju a potom sa s Norom a Rolim dohodli, že najbližší deň dopoludnia namontujú kamerový systém.

“Len čo Milka odíde do roboty, pustíme sa do toho.”

“Milka nepôjde do roboty,” namietla som. “Milka bude vyzerať, ako že dostala po papuli – a to Milka nerada. Milka radšej dáva po papuli.”

Miki sa uškrnul a Roli len mávol rukou. “S tou masťou, čo som ti dal, nebudeš mať ani bolesti, ani výraznejšie opuchliny a podliatiny. Nič také, čo by s troškou mejkapu nebolo možné zakryť.”

“Vy ma tu proste nechcete,” obvinila som ich.

“Nuž, nemáš vidieť, kde všade budú kamery… Hlavne tie, ktoré namontujem do sprchy,” zasmial sa Miki.

Chalani sa rozlúčili, my s Norom sme sa vrátili do kuchyne a hoci je umývanie riadu obvykle moja povinnosť, pretože Noro varí, tento večer umýval riad on.

“Dáme si niečo pod zub? Čo by si chcela?”

“No, keď som sa vracala domov, kúpila som čabajku. Ak ju nezožral zlodej alebo Šmajchlík, tak tam niekde ešte bude.”

“Tak si dáme čabajku.” Noro doniesol chlieb a kým som ho natierala maslom, on pokrájal čabajku. Potom sme si sadli k stolu a pozerali sme na seba ako dvaja starí sprisahanci.

“A teraz mi porozprávaj, čo to je s tou Božou päsťou,” pripomenula som mu.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: