voľný pád 1: voľný pád

06 Na rieke stratených duší

0
(0)

Mokešovci bývali v peknom bielom dome trochu romantického vzhľadu na bočnej uličke vilovej štvrte. Od ulice boli oddelení nízkym bielym plôtikom s čiernymi kovanými mrežami, usporiadanou predzáhradkou a k domu viedla cestička z rôznofarebných dlaždíc.

Všimla som si, že pred domom už stáli aj Mikiho auto a Roliho motorka.

Keď sme zastali, z domu vybehol Roli. Pomohol mi vystúpiť. Pozeral na mňa akosi znepokojene, hoci som nechápala, prečo, keď ma dnes nik neotĺkal. Cítila som sa len nesmierne unavená a trochu oťapená. Chcelo sa mi schúliť sa a spať.

Roli ma gavaliersky podoprel a navigoval cez dom až do obývačky. Tam čakali Miki a pán Mokeš.

“Máš počítač?” spýtal sa Noro Mikiho. Ten prisvedčil, otvoril notebook a natiahol program. Obrazovka sa rozpadla na množstvo malých okienok. V každom z nich bol iný záber nášho bytu. Posadali sme si okolo neho na gauč a hľadali sme zlodeja.

“Tu!” vykríkol Miki. “Tu je už v hale!”

“No dobre, ale ako vošiel?” spýtal sa pán Mokeš.

“Počkaj, prepnem na kameru oproti vchodovým dverám.”  Miki zväčšil jedno z okienok. Ukazovalo záber na halu, čiastočne na Norove dvere a čiastočne na dvere do komôrky. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom tam odrazu stála tmavá postava.

“Otvoril dvere?”

“Nie je to dobre vidno, bola tam tma… Počkaj, skúsim infračervený snímač.”

“Čo?” spýtala som sa nie veľmi inteligentne.

“Snímanie v noci,” ochotne vysvetlil Noro. “Zaznamenáva zdroj tepla.”

Miki prepol na infračervený kanál. V jednej chvíli bola hala prázdna, v druhej v nej stála oranžová postava.

“Odkiaľ sa tam nabral?” spýtal sa pán Mokeš. “Aký interval robí kamera medzi snímkami?”

“Nijaký. Berie non-stop. Proste sa musíme zmieriť s tým, že v jednom okamihu tam nebol a v druhom už hej – a pritom neprešiel dverami.”

“Ale to potom mení celú situáciu,” vyhlásil pán Mokeš. “Potom máme do činenia s našincom.”

“A kto sú našinci?” spýtala som sa naivne.

“Mágovia ako my,” odpovedal Noro. Ostatní naňho nechápavo pozreli.

“Prosím ťa, čo všetko si jej narozprával?!” zavrčal podráždene pán Mokeš. Odrazu nevyzeral tak pohodovo ako ten realitný maklér, ktorého som si pamätala… Došlo mi, že ak Noro je učeň, tak aj Miki a Roli budú učni a on bude najskôr ich majster.

“Povedal som všetko, čo bolo potrebné, aby mala aspoň nejaký obraz,” odvetil nevzrušene Noro.

Pán Mokeš sa obrátil ku mne. “Slečna Géczová, čo všetko o nás viete?”

A tak som mu zvesela vykrámila svoje najnovšie poznanie. “Noro mi vravel, že je učeň mágie. Miki a Roli zjavne tiež. A vy budete asi ich majster. Nevravel mi to, ale stále sa s vami potrebujú radiť, takže mi  to tak nejak vychádza.”

“A čo presne si predstavujete pod mágiou?”

“No, čo ja viem… Králiky z klobúka, miznúce lokomotívy, ľudia rozrezaní napoly a podobné… O tom Noro veľmi nerozprával. Ale povedal, že na to treba jemnú psychológiu.”

Pán Mokeš obrátil oči k plafónu. “Králiky. Lokomotívy. Psychológia! Noro, ty nemáš rozum,” potriasol hlavou.

Noro vyzeral, že mu to je jedno.

Pán Mokeš svoj šok predýchal a vrátil sa k počítaču.

“Takže máme niekoho, kto sa zjavil,” zhrnul. “Nepoužil ani dvere, ani okná. Čo ukazuje ten druhý systém?”

“To bude trochu problém,” zahabkal Miki a ukázal hlavou na mňa.

“Nebude,” odvetil pán Mokeš. “Sme mágovia. Ono je to vlastne nesmierne inteligentné vysvetlenie,” pripustil.

Noro sa celkom neskromne zaškeril.

Miki, Roli a Noro dali ruky dlaňami k sebe a vytvorili tak akýsi tunel. V ňom sa odrazu objavil belasý prach, víril a stúpal, až vytvoril pomerne široký belasý stĺp. Prichodila som si ako vo varieté.

Cez stĺp sa začali rysovať žltkavé vlákna – nie celkom rovné, nie veľmi krivé. Trochu pripomínali výboje blesku, lenže boli vysvietené stále. Všimla som si, že ako keby spájali dohromady všetky kamery, čo som v byte našla… plus ešte nejaké, ktoré mi zjavne unikli.

Pán Mokeš sústredene pozoroval, čo sa dialo. Vlákna žiarili, keď tu sa pod jedným z nich objavila čierna diera, potom prišiel oranžovo-bordový záblesk a zrazu tam stála nejaká bytosť. Najprv vyzerala ako človek, ale len čo sa pohla, objavili sa prídavné dva páry rúk a prídavná hlava. Ako keby stálo za sebou viac ľudí v zákryte a trčali z nich len ruky a hlavy.

“No, aspoň to je bytosť,” vyhlásil namrzene pán Mokeš. “Z tých menej príjemných. Podamkes.”

“Čo je podamkes?” spýtala som sa.

“Človek, ktorý má na sebe navesenú negatívnu energiu a tá ho ovláda,” vysvetlil Miki.

“Akú negatívnu energiu? Niečo ako ducha?”

Miki potriasol hlavou. “Niečo oveľa horšie.”

“To by vysvetľovalo aj jeho silu,” zamyslel sa Noro. “Milka vravela, že ju chytil pod krk a zdvihol zo zeme. Ja som mu ledva ustál. A bez problémov skákal z prvého poschodia, ani sa nezranil.”

“Ale potom máme vážny problém,” vzdychol pán Mokeš.

Stálo ma obrovské sily udržať hlavu vzpriamenú. Chcelo sa mi spať. Ich vážne problémy ma zaujímali čoraz menej.

“Späť k normálnemu záznamu,” rozhodol pán Mokeš. “Poďme sa pozrieť, ako sa po byte pohyboval.”

Najprv sme ho videli v kuchyni. Keď som si uvedomila, koľko skriniek a zásuviek pootváral, zdalo sa mi úplne neuveriteľné, že som sa zobudila až tak neskoro. Bolo vidno, ako sa pohybuje po Norovej izbe. Všimla som si, že Božiu päsť nebolo vidno. Posteľ bola prázdna.

“A tu ide  Milka,” ukázal Miki.

Kamery zachytili, ako sa presúvam medzi miestnosťami ja. Z nadýchanej nočnej košieľky mi trčali dve tenučké nožičky. Bol to pohľad pre bohov… ale napodiv sa nik nezasmial.

Oči sa mi klížili. Sedela som vedľa Roliho a postupne som sa navaľovala na jeho plece. Zvedavo si ma premeriaval, ale neuhol.

Potom došla scéna, kedy som sa dostala do Norovej izby ja. A odrazu bola Božia päsť na posteli. Pán Mokeš zalapal po vzduchu.

Kamera ukazovala, ako si nastokujem Božiu päsť na ruku. “To nie je možné!” vykríkol zlostne pán Mokeš. “To je vylúčené! To sa nemôže stať!”

Noro sa prikrčil.

“Ja som jej ju v ten večer dovolil vyskúšať,” vysúkal zo seba.

“Ty si jej ju… ČO?!

Síce som nemala potuchy, o čom hovoria, ale pochopila som, že sa stalo čosi veľmi, veľmi zlé… Pocítila som smiešny hrejivý pocit, že tá Päsť tam najprv nebola a potom bola. Mala by som problém navravieť si, že ju zlodej len tak prehliadol!

Spokojne som privrela unavené oči. Začínalo sa mi driemať. Pomaly som sa vnárala do akejsi sivej necitlivosti. Z diaľky ku mne doľahol ostrý Roliho hlas: “Milka, čo… Pozor! Zaspáva nám!”

“To nesmieme dopustiť!” zaburácal pán Mokeš.

Niekto mnou zatriasol. Otvorila som namrzene oči. Predo mnou sa vznášala obrovská ustaraná Norova tvár a zvláštne pulzovala.

“Choď… preč…” Stálo ma nesmiernu námahu vysúkať zo seba tie dve slová. Nedokázala som sa sústrediť.

Roli do mňa nalial pohár ľadovej vody. Pootvorila som jedno oko. Na chvíľku som vnímala veľmi ostro a videla som, že stoja nado mnou a majú strach.

Ani to sa ma nedotklo a zaspala som.

Všade bola tma, ale nie temnota; všetko bolo zaliate akýmsi mátoživým sivohnedým svitom. Sedela som v drobnom drevenom člnku a prúd rieky ma pomaly, ale nezadržateľne unášal. Sledovala som, ako sa krajinka na brehoch rieky mení, krovie sa vynáralo a mizlo a koruny opŕchnutých stromov z času na čas zatienili sliepňajúci mesiac na oblohe. V čiernej tme nado mnou som tušila pohyb, ako keby sa mi nad hlavou preháňali netopiere – hodne veľké netopiere… Počula som akési drsné, vzrušené švitorenie. Napriek tej desivosti sa ma to vôbec nedotýkalo. Malátne som sedela v člne a pozerala tu na vodu, tu na breh.

Po brehu pobiehali ľudia. Nedovidela som na nich, ale vedela som, kto sú – Noro, jeho kamaráti a pán Mokeš. Kričali a mávali, snažili sa upútať moju pozornosť. Bolo mi to jedno. Moje oči ich videli, ale moja duša ich nevnímala. Boli akoby z iného sveta; za sklom, ktoré už do mojej reality nepatrilo.

Začali ku mne hádzať laná. Laná s pleskotom dopadali do vody okolo člnka i do samotného člnka. Viem, že odo mňa očakávali, že aspoň jedno z nich chytím… ale mne sa nechcelo. Chcelo sa mi zatvoriť oči a nechať sa unášať riekou kamsi… niekam, hocikam. Bolo to jedno. Všetko bolo jedno.

Odrazu ma čosi udrelo priamo do tváre. Otrasená som otvorila oči. Od brehu až k člnku siahalo žiarivé, zlatisté lano, samo sa ovíjalo okolo môjho trupu a potom ma začalo ťahať k brehu… Voda naokolo sa spenila, obrovský vír pohltil člnok, hladinu rieky, brehy, postavy na nich i nebo a bledý mesiac… a predo mnou sa zažalo svetlo mokešovskej obývačky a videla som, ako sa nado mnou všetci skláňajú.

“Už je pri zmysloch,” povedal pán Mokeš. “Chvalabohu. Zachytili sme ju v poslednej chvíli.”

Otočila som hlavu, aby som videla Nora. Vyzeral strhaný a vyčerpaný, ale jeho oči sa už znova usmievali. Zato ostatní sa tvárili viac než rozpačito.

“Vieš, čo to znamená,” pokračoval pán Mokeš. “Odteraz už to puto neprerušíš.”

“Nevadí,” odvetil Noro veselo. “Nemal som to v úmysle tak či onak.”

“Snáď vieš, čo robíš,” zavrčal pán Mokeš, “lebo ja to, namôjveru, neviem.”

Noro naňho šibalsky pozrel. “Našiel si mi partnerku, tak čo sa čuduješ, že si ju mienim nechať?”

“Našiel som ti žiačku,” opravil ho pán Mokeš trochu kožene a rozhodne nie súhlasne. “Partnerku si si z nej vyrobil ty sám. V svojej predstave. A teraz už aj v reáli. Vieš vôbec, či bude súhlasiť?”

Noro sa rozosmial. “A prečo si myslíš, že práve tento jeden človek by mi odolal?”

Pán Mokeš vzdychol. “Lenže skutočné partnerstvo sa nezakladá na tom, že tomu druhému vnucuješ svoju vôľu… Myslím, že som vás nedostatočne pripravil na to, čo nás čaká. Noro, pozbieraj sa! Možno sa mi podarí nájsť spôsob, ako tvoje a jej cesty oddeliť. Ale budem potrebovať tvoju plnú spoluprácu.”

“Nie. Nechcem.”

Miki a Roli len pozerali z jedného na druhého a vyzerali rovnako znepokojene ako pán Mokeš.

“Môže sa niečo podobné stať aj nám?” spýtal sa Miki. “Keď nemáme Božiu päsť?”

“Môže,” zamračil sa pán Mokeš. “Každý máte niečo. Môže sa vám stať presne to isté, čo Norovi a jej.”

Napálene som sa posadila. “Ona je už pri zmysloch. A ona nemá rada, keď sa o nej hovorí v tretej osobe.”

“Veci sa nám trochu komplikujú, slečna Géczová,” odbil ma stroho pán Mokeš. “Viac, než je zdravé. Ako sa cítite?”

“Som v poriadku. Ešte pred chvíľkou sa mi strašne chcelo spať, ale teraz to už prešlo.”

“Nechcete niečo zjesť? Kávu? Sušienky?”

“Dala by som si.”

Napäto sledovali, ako si beriem a odhrýzam. Prichodila som si ako na drogách; ničomu som nerozumela, nič mi nedávalo zmysel. V hlave sa mi premieľali vzájomne nesúvislé obrazy, vynárali sa z tmy a rovnako rýchlo do tej tmy znova zapadali.

Len čo som zjedla prvú sušienku, napätie z nich opadlo.

“Je úplne späť,” vyhlásil spokojne pán Mokeš. “Tak aspoň túto vec sa nám podarilo udržať v rukách.”

“Akú vec? Čo sa dialo?” spýtala som sa.

Všetky pohľady sa okamžite zvrtli k Norovi, akoby chceli povedať: ‘Ty si si to navaril, tak si to teraz aj vylíž!’ A Noro sa nenechal prosiť. Prisadol si ku mne, vzal ma za ruku a spýtal sa:

“Čo si pamätáš?”

“Zaspala som.”

“Snívalo sa ti niečo?”

Porozprávala som mu o rieke, o divnej krajine i o tom, ako po mne hádzali lanami. Počúval a vážne prikyvoval.

“To nebol sen, Milka,” povedal nakoniec.

“Nie? To chceš povedať, že som sa z obývačky preniesla kamsi inam a späť do obývačky? To je ale dobrá blbosť, nehnevaj sa!”

“Lenže ty si v tom svojom ‘sne’ nebola sama… Boli sme tam predsa aj my.”

“No… Snívali ste sa mi.”

“Nesnívali,” protirečil. “Potrebuješ dôkaz? Viem jednu vec, ktorú si pri rozprávaní zabudla povedať – že som po tebe hodil zlaté lano.”

Zamrazilo ma.

“Ako to môžeš vedieť?”

“Tak, že som tam bol… Boli sme tam všetci.” Pán Mokeš, Roli a Miki prisvedčili.

“Počkaj… kde ‘tam’?”

“Hovorí sa tomu Rieka stratených duší, slečna Géczová,” povedal pomaly pán Mokeš. “Je to miesto, kam sa dostávame, keď naša energia veľmi poklesne a začneme cítiť ťah smrti. Zomierali ste. Keby sme vás neboli zachytili, upadnete do kómy.”

“Ale prečo?”

“Pretože vám niekto dovolil natiahnuť si Božiu päsť,” odvetil tvrdo a zagánil na Nora. “Niekto hodne, hodne nezodpovedný. Niekto, kto si neuvážil, že Božia päsť je príliš veľké sústo pre… pre obyčajného človeka.”

“Počkajte… Lenže tú Päsť som si natiahla sama. Noro tam vôbec nebol,” namietla som.

“To bolo druhýkrát. Vtedy tam nebol, ale keby vám nebol dovolil natiahnuť si Päsť prvýkrát, Päsť samotná by vám to nikdy nedovolila.”

Bola som popletená a tak sa Miki podujal mi to ešte raz vysvetliť.

“Päsť si môže natiahnuť len Noro. A niekto, komu to Noro dovolí. Vtedy si Päsť zapamätá energiu daného človeka a slúži mu.”

Striaslo ma.

“Nemám pocit, že by mi bola slúžila… Skôr som mala pocit, že rozhoduje miesto mňa.”

“Veď to je ten problém,” pokýval hlavou pán Mokoš. “Noro má oveľa vyššiu energiu ako vy. Päsť si z Nora berie, ale Norovi neubúda. Z vás si brala – a užierala vám energiu. Veď si spomeňte, ako ste sa cítili!”

Nejako mi to došlo. Bola som nesústredená, ako pripitá, ako keby som trčala niekde mimo môjho tela a moje telo ovládala Päsť.

Vlastne by som sa mala za to na Nora poriadne naštvať, napadlo mi. Pozrela som naňho a videla som, že je nesvoj.

A vtom sa vo mne niečo zlomilo a dostala som chuť zaliezť si k nemu, držať sa ho a už sa ho nikdy nepustiť.

“No a toto je dopad našej záchrannej akcie,” vyhlásil sucho pán Mokeš, akoby mi čítal myšlienky. “Aby sme vás z rieky dostali, musel Noro použiť svoju vlastnú energiu a zmiešať ju s vašou. Takže teraz máte obaja obe energie.”

“A to značí čo?” spýtala som sa nechápavo.

“Že odteraz jeden priam magicky priťahujete druhého. Je to, ako keby ste našli chýbajúcu časť z vás. Tou záchrannou akciou si z vás Noro urobil partnerku pre život.”

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: