voľný pád 1: voľný pád

07 Keď ego vrieska, musí rozum mlčať

0
(0)

Jedného dňa strašne strelím Norovi za to, čo mi vyviedol… ale nie dnes. Dnes som bola namäkko a visela som na ňom ako mucha na mucholapke. Nezdalo sa, že by mu to prekážalo; skôr si to vychutnával.

Ešte sme si dopozerali zábery z kamier. Bolo vidno, ako Päsť rozpustila stenu a neskôr i naše vchodové dvere, keď som sa vrátila do bytu. Bolo vidno, ako sa zlodej zvíja v bolestiach na zemi i to, ako ho akási neviditeľná sila zdvíha zo zeme a vyhadzuje cez dieru v stene von z domu. Celé to riadila útla postavička v nočnej košieľke s pavúčími nôžkami a nebola som to ja.

Ja som bola len nezúčastnený divák a tá ženská v tom videu sa mi ani trochu nepáčila.

Mikimu sa podarilo dostať pomerne ostrý záber na tvár zlodeja. Sama som si ho nepamätala, asi následkom šoku, no len čo sa ocitol na monitore, bolo to niečo celkom iné. Medzi ním a mnou ležali priestor i čas a jeden LCD displej. Študovala som ostrú, vystrčenú bradu a príliš blízko pri sebe posadené oči, tenký dlhý nos s vysokým koreňom a huňaté obočie, ktoré takmer prekrývalo viečka. Mal pomerne široké ústa a pery síce pekne krojené, ale nepriateľské a kruté.

Nuž, nebol môj typ.

Môj typ sedel vedľa mňa, opierala som sa oňho, visela som mu zbožne na perách a pritom som si po celý čas uvedomovala, že to nie je skutočné, že je to len hlúpa reakcia na čosi, čomu pán Mokeš hovorí ‘zmiešanie energií’. V podstate mi bol Noro ukradnutý – len sa to tak necítilo.

A keďže sa môj rozum a moje srdce takto v kuse doťahovali, nedávala som veľký pozor na to, o čom sa rozprávala moja magická štvorka.

Výsledok debaty bol jednoznačný: predovšetkým čo najskôr vypátrať, kto poveril podamkesa, aby ukradol Božiu päsť. No a popri tom chrániť spanilé slečny v núdzi, ktoré sa do celej tej kaše nešťastnou náhodou zamiešali.

Alebo zapanvicovali.

Keď sme sa rozišli, začínalo sa už brieždiť. Ak Nora medzitým nevyhodili z roboty, bude mať čo vysvetľovať… Ja som sa rozhodla, že zavolám radšej šéfke, že zostanem doma.

Noro mal iný názor. “Kým si sama, môžu ťa prepadnúť a ublížiť ti. Ak si medzi ľuďmi, tak ľahko sa k tebe nedostanú.”

“Takže do roboty? Nie som vyspatá.”

“Ak nechceš do roboty, tak si choď pospať k Mikimu.”

Ešte včera by som bola na tú ponuku skočila ako myš na špek. Dnes už bolo všetko inak. Bez veľkého frflania som si dala sprchu, vyfénovala vlasy, nahodila moju obvyklú biznis-uniformu ‘šedá so šedou’ a pobrala sa do roboty. Tušila som, že toto bude dosť nechutný pracovný deň.

Akú pravdu som mala! Ledva som sa usadila a vypila si rannú kávičku, nechal si ma zavolať finančný riaditeľ. Na základe rozhodnutia jeho svokra z poslednej porady som vybavila jednodňový workshop s poradcom pre mojich ľudí, na ktorom by sme si popísali procesy a narovnali ich, ak to bude potrebné. V druhom kroku, o týždeň-dva neskôr, by sme si nastavili kooperačné rozhrania. Vybrala som na to piatok, kedy býva menej telefonátov, a s technickou podporou som dohodla, že ten jeden deň budú telefonáty helpdesku preberať oni.

Keď som mala celý plán pokope, zarezervovala som si miestnosť v hoteli a dala som cenu i plán na schválenie šéfke. Keďže išlo o peniaze, Ľubka to posunula finančnému.

To, že si ma finančný volá, ma nepotešilo. Zrejme bude do mňa rýpať, že som do žiadosti nedala všetky potrebné údaje, že som niečo napísala do nesprávnej kolónky alebo si zabudla vypýtať súhlas od upratovačky… ale bola som si dosť istá, že viac nenájde, pretože celý plán mal posvätenie od generálneho riaditeľa. A väčšieho zvera ako generál vo firme niet.

Zaklopala som na dvere a vošla k jeho sekretárke. Pani Vodičková je oprsklá staršia ženská s orlím nosom, slepačím mozgom, srdcom zo švédskej ocele, nervami ako mimóza a jazykom kobry. Zvysoka na mňa pozrela a zahlásila:

“No to teda trvalo!”

“Hej?” začudovala som sa. “Že by sa cesta z helpdesku k finančnému bola cez noc predĺžila?”

Moje vyjadrenie preťažilo jej slepačí mozog. Bola som zvedavá, ktorým iným talentom to vykompenzuje.

Rozhodla sa pre jazyk kobry. V tomto bola skutočne jednotka – úlisne sa usmiala a pokynula mi k dverám: “Nech sa páči k pánovi riaditeľovi. Snáď vám to vaše vtipkovanie ešte chvíľku vydrží.”

Keď sa pani Vodičková usmieva, úlisne alebo ináč, je zle.

A veru bolo.

Vrchný Rypák trónil za svojím masívnym čiernym písacím stolom. Monitor na ňom by bol zabral polovičku mojej izby. Bol obrátený zadnou stranou ku mne, ale bola by som dala ruku do ohňa, že na ňom beží Tetris. S vypnutým zvukom, samozrejme.

Vrchný Rypák poposadol, vzal zo stola papier a zamračil sa naň.

“Mám tu vašu žiadosť o zaplatenie workshopu, Milka,” začal.

Keďže ma nevyzval sadnúť si, zostala som stáť.

“Ako si to predstavujete operatívne?” spýtal sa podozrivo pokojne.

“Dohodla som s technickou podporou, že ten jeden deň by to miesto nás zatiahli a preberali by telefóny.”

“Ale my máme helpdesk na to, aby technickú podporu zbavil telefonátov,” upozornil ma milo.

“Áno, a keď helpdesk potrebuje uvoľniť sa a dať si do poriadku pro-cesy, technická podpora má všetky potrebné kompetencie i školenia na to, aby ho dočasne vedela zastúpiť.”

“Ale nie je úlohou technickej podpory zastupovať helpdesk,” oznámil mi sladko.

Pozrela som sa naňho ako na imbecilné dieťa. “Pán riaditeľ, ak chcete mať funkčný helpdesk, potrebuje helpdesk urobiť poriadok v spôsobe, akým hotline u nás funguje. Ak potrebuje helpdesk urobiť poriadok v spôsobe, akým hotline u nás funguje, potrebuje sa na určitý čas uvoľniť zo svojich každodenných povinností. Odhadom ide o dva dni – jeden teraz, jeden neskôr, pričom v tom druhom dni sa bude pracovať s výstupmi z prvého dňa, ale súčasne už bude fungovať helpdesk po novom a účinnejšie. No a keď sa helpdesk potrebuje dočasne uvoľniť a pritom tu musí byť niekto, kto odpovedá na telefonáty a rieši problémy, dohodla som s technickou podporou, že nám teraz vypomôžu a keď budú nabudúce potrebovať výpomoc oni, tak im to splatíme.”

“Lenže vy, Milka, nemáte na starosti výmenné obchody,” poučil ma zamatovým hlasom.

“Nemusí to byť ‘výmenný obchod’,” odvetila som tvrdo. “Môžeme im aj nepomôcť; mne je to jedno. Snažila som sa ich namotivovať.”

“Ale technická podpora nie je váš úsek. Vy ich nemáte čo motivovať. Vy máte prísť za mnou a ja im to dám príkazom. Zas raz ste prekročili hranice svojich kompetencií, ako to obvykle robievate, slečna Géczová.”

“Ja prekračujem hranice svojich kompetencií zakaždým už len tým, že chodím na záchod bez vášho písomného súhlasu,” odvrkla som. “Neviem, o čo vám ide. Potrebujem, aby sa veci pohli. Čo mám podľa vás urobiť?”

S odporným víťazoslávnym úsmevom roztrhal moju žiadosť na kúsky a vysypal mi ich na zem k nohám. Musel sa kvôli tomu zdvihnúť a nakloniť ponad stôl, ale stálo mu to za to.

“Vypracujete novú žiadosť… a všetko pôjde pekne služobnou cestou. Dáte ju schváliť svojej šéfke. Tá rozhodne, či budete potrebovať spoluprácu technickej podpory. Ak usúdi, že áno, dá mi odporúčanie. Ak ja usúdim, že to stojí za to, dám technickej podpore príkaz, aby robili vašu robotu miesto vás.”

Samoľúby osol! Idiot! Vôl! Musela som sa držať silno na uzde, aby som mu nevykričala, čo si o ňom myslím! Iste si to však odčítal z mojej tváre. Zdalo sa, že ho to potešilo.

Rýchlo som sa snažila pozbierať rozum a predsa len nejakým spôsobom dosiahnuť, aby sme náš workshop mohli zrealizovať. Potrebovali sme to. Chalani boli na konci s nervami i silami a tento stupídny infantilný tajtrlík s nami zametal, ako ho napadlo!

“Zabúdate na jedno, pán riaditeľ…” Hlas sa mi triasol od zlosti, ale tlmila som ho, aby som znela aspoň trochu pracovne. “Pán generálny riaditeľ, váš svokor, usúdil, že firma potrebuje, aby sme dali procesy helpdesku do poriadku. Jemu na tom záležalo. Preto nám prisľúbil aj priestor a rozpočet.”

“Lenže vám nepovedal, že to máte robiť cez pracovnú dobu. Vaše výkony sú také slabé, že každý pracovný deň je pre vás vzácny a nenahraditeľný. Ak si zorganizujete workshop cez víkend, uhradím vám ho – ale z pracovných povinností vás neuvoľním!”

Ty idiot jeden zadubený! Bolo mi jasné, že musel dlho špekulovať, ale nakoniec našiel jediný schodný spôsob, ako sa vzpriečiť rozhodnutiu svojho svokra a neprísť pritom o stoličku. A generálny ma nepodrží, keby som za ním hneď aj bežala – nebude chcieť potopiť svojho zaťa!

Bolo to prehraté. Nedalo sa urobiť nič iné, len odísť skôr, než ho zabijem.

Zvrtla som sa na päte a pobrala k dverám. Ale pretože som zlomyseľná potvora, na polceste som sa otočila, ukázala na zdrapy môjho návrhu na zemi a povedala som mu:

“Mali by ste vyhodiť svoju upratovačku, pán riaditeľ. Necháva vám na koberci bordel.”

Dvere som za sebou zavrela s takou ráznosťou, že sa budova zrejme trasie dodnes. Po chodbách som takmer utekala. Lomcovala mnou zúrivosť. Toto si už naozaj nenechám! Nech ma ten sopliak neschopný zakomplexovaný vyrazí, ale po hlave mi skákať nebude!

Keď som šla okolo šéfkinej kancelárie, zahliadla ma a vybehla za mnou.

Vrazila som na helpdesk, zamierila som k svojmu stolu a začala som si hádzať veci do tašky. Chalani na mňa zarazene zízali.

“Workshop nebude,” oznámila som im ľadovo. “Vrchný Rypák rozhodol, že sme pre firmu totálne nenahraditeľní a môžeme si ho robiť akurát tak v našom voľnom čase.”

“To že urobil?” žasla šéfka. Chalani začali rozhorčene vykrikovať jeden cez druhého. Odrazu si človek nepočul vlastného slova, nieto ešte telefonovať. Telefóny drnčali – a nikoho to nezaujímalo. Helpdesku definitívne pretiekli nervy.

Pozrela som na šéfku a stroho som prikývla.

“A ty si to vzdala?”

“A čo som mala asi tak robiť? Plaziť sa pred ním na kolenách po koberci a zbierať zdrapy môjho návrhu? Bezo mňa! Ak so mnou nemieni slušne zaobchádzať, nemôže čakať slušné reakcie! Kašlem naňho! Kašlem na celú túto debilnú robotu! Idem domov.”

“Milka, keď na to dôjde…”

“Si píš, že na to dôjde! Zrejme už niektorý z jeho špehov šmíruje, čo teraz urobím! No a čo?! Nech ma vyrazí!” Zdrapila som svoje veci a než sa niekto z nich zmohol na slovo, bola som už na chodbe a hasila si to dole schodami k východu.

Celou cestou domov to vo mne vrelo. Zúfalo som si priala, aby bol Noro v byte, aby som sa mala komu vysťažovať!

Bol doma. Práve si zohrieval polievku. Nikdy nepochopím, ako si niekto môže variť sám pre seba… Ja keď som sama, živím sa salámami, klobásami a suchým chlebom, lebo ani maslo sa mi nechce vyťahovať z chladničky.

Norovi stačil jediný pohľad na mňa, aby zistil, že som tesne pred explóziou.

“Čo sa stalo?”

“Ten idiot počmáraný náš finančný si našiel spôsob, ako odsabotovať náš plán urobiť optimalizáciou procesov!” Bolo mi jedno, že asi hovorím o niečom, čo je celkom mimo jeho obzoru – zlosť musela von! “Generál nám pridelil právo popísať si procesy a riadiť si rozhrania, aby mohli chalani konečne robiť svoju robotu poriadne. Už to chcelo len podpis finančného – a čo urobí on? Povie, že si to máme robiť vo voľnom čase, pretože nestíhame! Ale to, že nestíhame, pretože sme to ešte neurobili, to ho nezaujíma!”

A začala som Norovi peniť, ako so mnou hovoril, ako ma obvinil, že prekračujem svoje kompetencie, ako mi vyhodil na oči, že nemám motivovať iný úsek a všetky tie ostatné krivdy, ktoré som musela zniesť.

Noro sedel naproti mne a súcitne pritakával, ale jeho oči sa k jeho výrazu nehodili. Boli síce láskavé, ale aj pobavené.

“Tebe je to na smiech?! Ale ako mám žiť s kreténom, ktorý vŕta dieru do vlastného podniku?”

“No, ale nemáš na výber. Hoci… možno už zajtra budeš nezamestnaná.”

“Je mi to jedno! Ja by som ho snáď zabila! Nechápem, prečo mu generál nechá všetko prejsť! Vôbec nechápem, prečo si v podniku drží také hovädo, aj keď je to jeho zať, a neuprace ho na pozíciu, kde by nemohol robiť problémy! Všetci sme z neho už na nervy! Šéfka, chalani, produkčný riaditeľ, technická podpora… S ním sa proste nedá.”

“A čo by sa malo podľa teba udiať?”

“No, najlepšie by bolo, keby ho generál vyrazil, než to tam rozhasí celé.”

“Lenže práve si povedala, že to generál neurobí,” pripomenul mi Noro.

“Hej. Neurobí. A to je môj problém. Budem ho mať na krku dovtedy, kým mu nevydriapem oči.”

Ticho ma sledoval. Snažila som sa ukľudniť, ale ešte stále ma to bralo.

“Ako sa cítiš?” spýtal sa odrazu Noro.

“Vyšťavená. Ja nevládzem. Noro,  je mi do revu…”

“Vieš, ale za to si môžeš sama,” upozornil ma.

Okamžite sa vo mne začal dvíhať starý bes, len už nebol taký silný, pretože väčšinu emócie som už spálila. Prichodila som si ako vyhorená troska.

Nalial do misky trochu polievky a prisunul mi ju. Podal mi chlieb i lyžicu a sám si tiež nalial polievky. Zamyslene pokýval hlavou a popri jedení začal hovoriť.

“Keď si pozrieš, čo sa stalo, uvidíš, ako si sa sama vmanévrovala do tohto stavu. Nepoďme sa baviť o tom, či je alebo nie je tvoj finančný riaditeľ osol. Vychádzajme z predpokladu, že osol je a urobil ti zámerne zle. Urobil, čo urobil, aby u teba vyvolal prehnanú reakciu. Zareagovala si skratovo a opustila si pracovisko. Dala si mu do rúk kartu, ktorú môže použiť proti tebe.”

“Noro, to sa nedalo ustáť. Nebol si pri tom… Rozdriapal žiadosť a šmaril mi ju pod nohy.”

“Milka, prepáč, ale teraz si presne povedala, čo urobil. Rozdriapal žiadosť a šmaril ti ju pod nohy. Zašpinil si svoj vlastný koberec. Čo na tom ťa tak strašne vytočilo?”

“To, ako so mnou jedná! Tie jeho večné podrypy, stále sa pokúša urobiť zo mňa pred ostatnými neschopnú hysterku…”

“Stop. On niečo urobí a ty zareaguješ výbuchom. On sa nepokúša z teba urobiť hysterku. Ty robíš hysterku sama zo seba!”

Krv mi udrela do tváre.

“Prepáč, Milka,” zarazil ma v rozbehu. “Keby si si bola povedala, že ťa nenaštve, ako by bol z teba mohol urobiť hysterku?”

Gánila som naňho a skúšala som, či nedokážem zabiť pohľadom. Usmial sa.

“Keby si sa videla! Hovorím k tvojmu rozumu. Viem, že ma tvoj rozum počuje a že so mnou súhlasí. Ale tvoje ego chce peniť a tak prebralo kontrolu nad tvojím správaním… Také jednoduché to je. Máš len jedny ústa; keď ego vrieska, musí rozum mlčať. Tvoj rozum by so mnou aj hovoril, ale tvoje urazené ego ešte nedovrieskalo.”

Odula som sa, potom som sa oddula a bezradne som naňho pozrela: “Čo s tým?”

“Kopni ego do zadku,” usmial sa. “Vyber seba z tej situácie a poďme sa baviť len o situácii ako takej.”

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: