voľný pád 1: voľný pád

12 Zúrivosť

0
(0)

Podvečer sa u nás zastavil Roli a priniesol mi práceneschopenku.

“Je od reumatológa,” povedal. “Nikoho iného som tak narýchlo nezohnal. Napísal ti reumatickú horúčku a týždeň v posteli.”

“Ako vyzerá človek s reumatickou horúčkou?” spýtala som sa. “Nech viem, ako sa tváriť, keď to ponesiem do roboty.”

“Nikam nepôjdeš,” zahriakol ma Noro. “Ráno zavoláš šéfke. A ja sa poobede stretnem s Krčmérym a odovzdám mu lístok. Nepotrebujeme, aby bláznivá ženská zoskratovala a zhodila ťa zo schodov alebo niečo podobné.”

“Ty si dnes ale optimista,” rozosmial sa Roli.

“Je to divné,” potriasol Noro hlavou bez svojho obvyklého humoru. “Miki tam zajtra nastupuje.”

“Hej, Mokoš mi spomínal.”

Neveriacky som na nich zízala: “Vy naozaj všetko vravíte Mokešovi?”

“To je základ,” pokrčil plecami Noro. “Takto vieme všetci všetko – a to takmer súčasne.”

Keď sa to tak vzalo, bola to dobrá taktika, len som si nevedela predstaviť, ako pán Mokeš môže normálne fungovať a robiť ešte aj informačnú  ústredňu. Ale aspoň nemá pocit, že sa všetko deje mimo neho, ako istá Milka postihnutá písomnou reumatickou horúčkou.

Roli ešte chvíľku zostal. Mal priateľa u polície a tak bol s obrázkom vlamača za ním. Chvíľku pozerali rôznych kriminálnikov, ale na prvý raz nikoho nenašli a tak nechal Roli fotku u kámoša, nech hľadá ďalej.

“Keď niekoho nájde, dá mi vedieť,” povedal a zdvihol sa. “A ja pôjdem. Idem sa prezliecť a o pol hodinu ťa čakám pred domom.”

Vedela som, že musia do roboty. Hľadela som na nich a bola som taká vďačná za to, že vošli do môjho života… Niekto nemá také šťastie ako ja. Niekto je proste celý život sám. Mne stačilo jediné stretnutie s pánom Mokešom a mala som únosnú strechu nad hlavou a náhradnú rodinu.

Roli odišiel, Noro sa prezliekol a vyložil na linku zvyšky od obeda. “Toto si zohrej na večeru,” nakázal mi ako starostlivý tatko.

Pozorovala som jeho štíhlu postavu a súmernú, takmer chlapčenskú tvár a spomenula som si na Klárku a jej pohŕdavé slová, že ho Kristína nechala, pretože jej nebol hoden… Zaplavila ma obrovská náklonnosť. Zdvihla som sa, prešla som k nemu a objala som ho.

“Nedovolím nikomu, aby ti urobil zle, Noro,” vyhŕkla som.

Na chvíľku stuhol, potom sa odtiahol – ale len na pár centimetrov.

“Milka, nie!” zaúpel.

Náhla blízkosť ako keby naštartovala medzi nami akési gravitačné pole – stáli sme oproti sebe a niečo nás začalo nesmiernou silou ťahať k sebe. Ešte nikdy som ho nevnímala tak intenzívne. Objavila som drobné zlatisté záblesky v jeho dúhovke i takmer nebadateľné vrásky v kútikoch očí. Tváre sa nám takmer dotýkali.

Nebolo tej sily na svete, ktorá by nás udržala od seba.

“Milka…” začal znova. “Mokoš ma zabije… Vieš, čo som ti urobil.”

“Viem.” Posunula som svoje ústa trochu bližšie k jeho. Cítila som, ako mi palcom hladká pery. Na hornej pere sa mu objavili drobné kropaje potu. Sálala z neho horúčava.

“Toto si strašne odskáčem,” zašepkal a pobozkal ma.

Nebolo tej sily na svete, ktorá by nás udržala od seba. Ani jeho vôľa, ani môj rozum, ani Mokešove hrozby.

Noro vytiahol mobil a zavolal Rolimu, nech ide sám a povie, že on bude meškať.

***

Ráno ma zobudil Šmajchlík, keď si urobil vychádzku po mojej tvári. Chvíľku sa mi zahrabával do vlasov a keď usúdil, že dnes sa mi ich už istotne rozčesať nepodarí, vybehol do kuchyne, kde Noro hrkotal s riadom.

Pobrala som sa za ním. Cestou do kuchyne som mala hodne divný pocit, ale potom som sa jednoducho nastavila na to, ako rada ho znova uvidím – a všetko bolo v poriadku.

Noro vyzeral akýsi strhaný.

“Máš výčitky svedomia?” spýtala som sa ho.

“Nie,” potriasol hlavou. “Keď som sa nadránom vrátil, ťahalo ma to k tebe do postele, ale som si povedal, že nie… a udržal som to pod kontrolou. Kým mám kontrolu, dovtedy je všetko dobré.”

“A ja? Mám ja kontrolu?”

“Ak ťa Mokoš odhadol správne, máš jej možno viac ako ja,” usmial sa.

“Ako to mohol odhadnúť?”

“Má tú schopnosť,” mykol plecom. “Choď zavolať Ľube, Milka. Povedz, že máš problémy hýbať sa. Volá sa to reumatická horúčka.”

Vyťukala som Ľubino číslo a sledovala som, ako Noro ukladá na stôl jedlo. Keď mi prisúval šálku, pokúsila som sa ho dotknúť, ale okamžite ruku odtiahol.

“Prosím, nie. Až toľko sily nemám,” zaprotestoval.

Ľuba zdvihla telefón. Namrzene som sa odvrátila a porozprávala som jej, že som chorá a musím ležať. Povedala som, že cez deň nejako dopravím práceneschopenku do roboty, aby všetko bolo tak, ako má. Bola zaskočená, akoby trochu sklamaná.

Aj ja som bola sklamaná. Včera som zažila niečo, čo absolútne rozborilo hranice mojej predstavivosti – a dnes to vyzeralo, že to tak skoro nezažijem znova.

“Čo máte v pláne?” zamračila som sa a nasypala som si dvojitú porciu cukru do čaju.

Sadol si naproti mne. “Milka, nehnevaj sa” začal prosebne. “Je to dosť ťažká situácia. Ani ty, ani ja to nedokážeme celkom ovládať. Potrebujeme sa sústrediť na to, čo je podstatné – a ak sa teraz začneme babrať vo vzťahu, nezostane nám dosť síl na to, aby sme zistili, čo sa deje. Bojujeme na dvoch frontoch súčasne: u teba na pracovisku a so zlodejmi v našom byte.”

“A čo navrhuješ?”

“Aby sme sa držali ďaleko od seba. Hlavné je nedotýkať sa,” odvetil.

“Nedotýkam sa ťa,” odvrkla som.

“Teraz sa hneváš,” vzdychol. “Ale zažila si, čo to s nami robí… Je to silnejšie ako čokoľvek iné.”

“Čo je silnejšie?”

“Nič… ani smrť.”

“Tak fajn. Čiže potrebujeme všetku energiu na situáciu, ale ty od nás očakávaš, že s tým budeme bojovať… Nečakáš málo,” utrúsila som ironicky.

“Nemáme na výber. Ak sa tomu poddáme, je po nás,” povedal záhadne.

“To ako myslíš?”

“Tak, ako to hovorím. Ak sa tomu poddáme, neprežijeme.”

“Takže si to zhrňme: nevieme tomu odolávať, ale musíme tomu odolávať.”

Prisvedčil. Vyzeral ako zbitý pes. “Mokoš ma zabije,” vzdychol.

Bolo mi ho ľúto a hnevala som sa.  Odrazu som necítila až takú strašnú prítulnosť… a došlo mi, že čím viac sa hnevám, tým viac sa mám pod kontrolou.

“Tak dobre, Noro,” precedila som pomedzi zuby. “Nič sa nestalo. Pokračujeme ako doteraz.”

Mykol sa, ako keby som ho udrela. Chcela som mu povedať o tom hneve, ale vtom som si spomenula, že som ho ešte nikdy nevidela nahnevaného… Noro sa hnevať nevedel!

Tak to teda mal smolu.

Zdvihla som sa. “Pôjdem do izby a budem si čítať. Šmajchlíka vezmem k sebe.”

“Milka!”

Neobzrela som sa. Zúrila som. Za oboch.

***

Šmajchlík sa správal úplne úžasne. Vychutnával si, že som doma, lozil po posteli, zaliezol pod skriňu a musela som ho odtiaľ lákať jeho obľúbenou hračkou – perím na paličke. Len čo ho ulovil, výdatne ho ocmúľal a potom ho systematicky začal vytrhávať. Za chvíľku izba vyzerala ako bojové pole.

Pri Šmajchlovi som sa nemohla hnevať, ale zasa som bola ďaleko od Nora, nevidela som ho a on sa tiež buď zavrel v izbe, alebo sa správal tak ticho, že som ho neregistrovala. Spomenula som si naňho až vtedy, keď začal v kuchyni zvoniť jeho mobil.

Prekvapilo ma, že ho nezdvihol, tak som sa šla pozrieť. Nebol v kuchyni.

Vzala som mobil. Číslo bolo utajené. Odniesla som ho Norovi do izby.

Keď som vošla, zovrelo mi srdce. Ešte nikdy som Nora nevidela v takom zúboženom stave! Vyzeral ako vyplašený malý chlapec, sedel na posteli s hlavou v dlaniach a nebola by som dala ruku do ohňa za to, že neplakal…

V duchu som zúrivo zakliala. Nie na neho; on bol obeť rovnako ako ja. Hnevala som sa na situáciu, aká vznikla. A že mohla vzniknúť. Hnevala som sa na Božiu päsť, ktorá to celé zapríčinila. A na rieku stratených duší, že si ma nenechala.

“Máš telefón,” oznámila som stroho Norovi, vrazila som mu mobil do ruky a utekala som z miestnosti. Nechcela som vidieť jeho bolesť; stačila mi tá moja.

Za chvíľku bol u mňa – bledý, malátny. “Musím do klubu,” oznámil mi. “Volali mi, že sa tam niečo deje a potrebujú ma tam.”

“Dobre.”

“Vrátim sa tak rýchlo, ako budem môcť,” zaprosil zmierlivo.

“Nemusíš,” odsekla som nepriateľsky.

Jediné, na čo som si teraz dovoľovala myslieť, bol ten hnev. Mali sme len môj hnev, aby vybudoval ochranný val okolo nás oboch. Musela som si ho extra dávkovať, aby som nevyhorela! Poznám sa; moje zúrivosti sú prudké a malebné, ale málokedy trvajú dlhšie ako päť minút. Potrebovala som, aby Noro čo najrýchlejšie vypadol – a bolo jedno, ako mizerne sa potom bude cítiť!

Odišiel. Bolo mi nanič, bolo mi do revu a cítila som sa taká bezradná, ako už dávno nie… Už prestalo byť zaujímavé, kto túto situáciu zapríčinil. Len jedna vec zavážila – ako ju ustáť. Priznám sa, nemala som ani potuchy.

Keď som si svoje odslzila, šla som si umyť tvár a urobila som si kávu – takú “milkovskú”, čo chutná ako blen. Zafungovalo to. Podarilo sa mi znova sa nahnevať. Zacítila som príliv spokojnosti.

Šmajchlík sa mi poobšmietal okolo nôh v nádeji, že zo mňa vymámi extra mlsinku. Nazúrila som sa, že je taký nedisciplinovaný pažravec. Tresla som dverami kuchynskej skrine, keď som odtiaľ vyberala pochúťkovú tyčinku. Zúrivo som ju nakrájala na kúsky, šmarila do misky a s hlasným úderom som tresla misku pred neho na zem. Chudák Šmajchlík sa zľakol a odbehol, ale ja som sa už zasa začínala ovládať.

“Poď, mojčík, nebojkaj sa,” začala som dohovárať Šmajchlíkovi. “Nemôžem inak. Musím byť taká… lebo sa celkom zrútim,” priznala som si a to, že som vôbec niečo podobné vypustila z úst, ma rozzúrilo do biela. V duchu som si nadávala tými najhoršími menami, aké poznám. Mala som v tom prax… presne takto som sa dávala dohromady po smrti rodičov.

Výbuch zúrivosti odznel. Bola som znova pokojná a nezúčastnená. Všetky emócie sa na chvíľu spálili a nezostalo nič, čo by ešte mohlo robiť šarapatu.

Takmer nič.

Z haly som počula slabé bzučanie.

Nemala som predstavu, čo by to mohlo byť, tak som sa šla pozrieť. Uprostred haly sa vzduch hmýril a vytváral akýsi vír. Prizrela som sa bližšie, keď tu som objavila v tom víre obrysy dvoch postáv.

A potom vír zmizol a v hale stáli dvaja chlapi s maskami na tvárach.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: