voľný pád 1: voľný pád

13 V rukách zlodejov

0
(0)

“Už zasa?!” zaúpela som. “Ľudia, a hovorí vám vôbec niečo slovo ‘súkromný byt’?! To sa tu fakt denne musíte premávať ako na peróne?! Choďte, nájdite si tú svoju pokašľanú Božiu päsť a konečne vypadnite do rrrr…” Nasilu som sa zastavila. Nie, dnes nebudem vulgárna.

Neveriacky na mňa civeli.

“A ty tu čo hľadáš?” oboril sa na mňa ten robustnejší. “Nemáš ty byť v robote?”

Spoznala som hlas. Bol to ‘môj’ vlamač. Ten panvicový.

“A čo ťa do toho, kamarát?” vyštekla som naňho ako besný pes. “Nie si tu na to, aby si ma kontroloval! Ja teraz idem do kuchyne a počkám, až sa vypracete. A ešte jedno aby bolo jasné – ja neviem, kde je Božia päsť. Nechal ma ju hľadať, ale nenašla som ju. Takže to otĺkanie si môžete tentokrát odpustiť.” Zvrtla som sa na päte, odpochodovala do kuchyne, s hrmotom si odtiahla stoličku a s ešte väčším som sa na ňu hodila. Šmajchlík sa prikrčil a zaliezol za sporák, ale zohla som sa a upokojujúco som ho pohladkala.

A vtedy mi došlo, že celá zúrivosť pri vlamačoch i pokoj pri Šmajchlíkovi sa odohrávali len na povrchu. Vovnútri sa nič nehýbalo. Bola som ako prázdna nádoba.

Zlodeji sa pobrali do Norovej izby. Hľadali naozaj dôkladne; počula som, ako vyťahujú zásuvky a prevracajú všetko naruby, ba dokonca odtiahli aj jeho skriňu od steny. Zhovárali sa pri tom, ale tak ticho, že som im nerozumela.

Keď prehľadali Norovu izbu, presťahovali sa do mojej. Aj tam boli dôkladní, ale mala som pocit, že nie až tak ako u Nora. Potom sa presťahovali do komôrky, ja som vzala Šmajchla na ruky a preniesla som ho do svojej izby. Porozhadzované veci som z koberca nahádzala na posteľ a Šmajchlíka som uložila do brlôžteka.

Keď som vyšla do haly, práve sa rozťahovali v kuchyni. Neúspešne.

Hromotĺk sa postavil predo mňa ako zlostný buldog a vyštekol: “Nič sme nenašli!”

Pokrčila som plecami. “Vravela som vám… Ani ja som ju nenašla. Ovšem ja som nepozerala na balkón,” pripustila som.

Hromotĺk sa zarazil, obzrel sa na kumpána a zavrčal: “Skús ten balkón.”

Druhý chlapík, štíhlejší a pružnejší, sa vrátil do Norovej izby a vyšiel na balkón. O chvíľku bol späť.

“Ani tam nič nie je,” pokrútil hlavou. Mal celkom príjemný hlas a veľmi slabo mi niekoho pripomínal.

“Nemáte tu nejaké tajné skrýše?” spýtal sa ma.

“Neviem o tom… Toto je nájomný byt a realitný agent nám nič také neukazoval.”

Hromotĺk mal dosť konverzovania. Pristúpil ku mne.

“Netvár sa, že netušíš, kde ju tvoj frajer skrýva!”

“Nie je môj frajer,” spôsobne som ho skorigovala. “Je môj spolubývajúci. Delíme si byt.”

“No to mi vyprávaj…”

“Počkaj, to bude asi pravda,” prerušil ho jeho spoločník. “Pozri: nemajú obývačku, ale každý má svoju izbu. Keby boli pár, spali by v jednej izbe a žili v druhej.”

“Bingo! Konečne niekto s rozumom,” potešila som sa.

A zasa sme si stáli zoči-voči a premeriavali sme sa navzájom.

“Bez Päste sa nemôžeme vrátiť,” zavrčal hromotĺk.

“Nie je tu.”

“Je tu! Minule ju mala na ruke!” Zapichol mi oči do tváre. “Odkiaľ si ju vzala?! Hovor!” Začal sa hrozivo približovať.

Nebola som ochotná mlátiť sa s dvoma chlapmi – najmä keď panvica bola mimo dosahu. Nevdojak som cúvla, uvedomila som si to, rozzúrilo ma to a tak som urobila krok vpred, až som sa ho takmer dotkla… a hromotĺk ustúpil o krok dozadu! Zalialo ma obrovské zadosťučinenie.

“Minule som našla Päsť ležať na posteli. Nemôžem za to, že ty si slepý a prehliadol si ju! Ležala na posteli, tak som ju vzala.”

“Klameš!” Zdrapil ma za vlasy a vyvrátil mi hlavu dozadu. “Podrežem ťa!”

“Fero, počkaj, snáď ju nezabiješ?!” zasiahol jeho kumpán.

Fero zaklial. “A ty si čo za idiota?! Nepovieš jej ešte aj moje priezvisko?! Prípadne s adresou?!” Uvedomila som si, že tým prebreptnutím moja šanca prežiť výrazne klesla. Zamrazilo ma.

“Nemáme nikomu ubližovať, máme priniesť Päsť!” vybuchol Ferov kamarát. “Tak prestaň natriasať gule, ty zmetok pruhovaný, a poďme ju hľadať znova!”

Fero váhal. Nemyslím, že ma chcel zabiť, ale čosi mu chodilo po rozume. Odmietla som špekulovať, čo – však sa to dostatočne včas dozviem…

Pustil mi vlasy. Narovnala som sa a hneď sa mi dýchalo ľahšie.

Pozrel na mňa. Nepáčili sa mi svetielka, ktoré sa mu zažali v očiach. Vyzeral ako šialenec.

A potom jeho päsť vyrazila vpred, zasiahla ma na čeľusti a ja som stratila vedomie.

***

Naokolo bolo prítmie, takmer tma. Ležala som na studenej podlahe. Bola pomerne čistá, ale páchla po benzíne.

Prevalila som sa na chrbát. Ruky som mala spútané a nohy tiež. A keď som sa pokúsila nadýchnuť, zistila som, že mám zalepené ešte aj ústa.

Moje oči si začínali postupne privykať na tmu. Vzadu napravo odo mňa som zbadala akési drobné okienko, ktoré bolo buď celkom špinavé alebo zo sklobetónu – prepúšťalo síce trošku svetla, ale vidno cezeň nebolo.

Zavrela som oči a snažila sa rozpamätať. Čo sa stalo?

Pred vnútorným zrakom mi švihla päsť a letela priamo na mňa. A odrazu som vedela – v byte boli vlamači a jeden z nich ma udrel.

Ale kde som teraz? Hlava ma bolela a vedomie prichádzalo a odchádzalo vo vlnách. Zavrela som oči a chvíľku som driemala.

Keď som sa znova prebrala, svetlo na podlahe sa posunulo trochu ku mne. Neviem, čo to znamenalo, ale ani ma to netrápilo.

Začala som sa hýbať, aby som zistila, čo moje telo ešte unesie. No, nebolo toho veľa… Zalepené ústa ma obmedzovali v dýchaní. V hlave mi treštilo. Ruky spútané za chrbtom som si už ani necítila a v nohách mi brnelo.

Vcelku utešená bilancia.

Prevalila som sa na bok a ako húsenka som sa pomaly posadila. Potrebovala som ruky dostať dopredu a odstrániť tú náplasť z úst… Pomaly a s bolesťami som sa snažila pretlačiť trup cez slučku z rúk. Nešlo mi to.

Začínala ma chytať hystéria. Vykresľovala som si všetky tie hrozné scenáre, ako sa udusím len preto, že nejaký zlodejský debil netuší, že mám problém dýchať…

‘Energia nasleduje pozornosť.’ Nasilu som sa donútila celú svoju pozornosť upriamiť na to, aby som dostala ruky popod zadok dopredu. Zohla som sa tak ďaleko, ako som len dokázala, ale nič. Uvoľnila som svaly a zohla sa ešte viac, až kým som znova necítila bolesť. Opäť som sa nadýchla a vydýchla, uvoľnila svaly a zohla sa ešte viac… Takto som sa sústavne bičovala na hranicu únosnosti – a hranica únosnosti sa sústavne posúvala!

Človek je naozaj asi tvor neobmedzených možností.

Spútané ruky mi prekĺzli popod zadok a zostali zaklesnuté pod kolenami.

Obliala ma nesmierna úľava. Plecia sa cítili ako vykĺbené a bola som presvedčená, že za celý ten čas som si ruky natiahla aspoň o 30 cm, ale ešte sme nemali vyhraté… Opatrne som sa prevrátila na chrbát, skrčila nohy, ako to len išlo, a ďakovala Bohu za to, že zo mňa neurobil modelku s nohami od nevidím do nevidím.

Byť krátkonohou Milkou Géczovou sa niekedy opláca. Ruky prekĺzli popod chodidlá a boli vpredu.

Zvalila som sa na bok a chvíľku som len tak ležala. Potom som sa znova posadila, necitlivými prstami som zachytila rožtek lepiacej pásky a strhla som si ju z úst.

Našťastie, nedržala veľmi pevne. Hromotĺk Fero mi znova rozbil ústa a na tej krvi sa dobre neprichytila.

Takže aj tá rana päsťou bola na niečo prospešná.

Dobrú chvíľu som tam len sedela a zhlboka dýchala, až kým som nemala pocit, že telo už dostáva dostatok kyslíka. Len čo dýchanie išlo bez sipenia či bolesti, povolila aj bodavá bolesť v hlave. Začala som skúmať stav, v akom som.

Ruky aj nohy som mala zlepené lepiacou páskou. Pokúsila som sa ju trochu roztiahnuť, či sa mi nepodarí zbaviť sa jej takto, ale jediný výsledok bola prudká bolesť v zápästiach.

Takto to asi nepôjde.

Poobzerala som sa. Bola som v nepoužívanej garáži alebo kôlni. Okienko zo sklobetónu bolo vysoko na stene. Pod ním bol drevený ponk a police s rôznymi nástrojmi.

Po rukách a kolenách som sa dosunula k stene. Všetky použiteľné nástroje boli poukladané cez seba. Keby som bola chcela vytiahnuť pilku, celá kopa sa na mňa zosype a prizabije ma.

Miesto toho som však na ponku našla dlhý klinec.

Vzala som ho do prstov, posadila sa na zem a oprela som ho hlavičkou o podlahu. Opatrne som ho vsunula medzi topánky. Už z neho veľa nevytŕčalo, ale mne to postačí… Mala som plán.

Postupne, dierku popri dierke, som prepichovala lepiacu pásku medzi rukami.

Keď som poprepichovala celú šírku pásky, stačilo len silnejšie odtiahnuť ruky. Ozvalo sa ostré puknutie a ruky boli voľné.

Strhla som si pásku zo zápästí a rýchlo som si uvoľnila aj členky. Bola som celá od krvi; zápästia som mala dopichané a doškrabané od hrdzavého klinca. Netrápilo ma to. Našťastie som pred dvomi rokmi dostala čerstvú protitetanovú injekciu.

Chvíľku som si obnovovala krvný obeh v rukách i nohách a potom som si začala obzerať priestor, v ktorom som bola. Vyzeral ako garáž. Najprv som zašla k veľkým kovovým dverám. Ten mechanizmus som nepoznala a bolo mi jasné, že tadiaľto sa asi von nedostanem. Upriamila som pozornosť na opačný koniec miestnosti, na ponk a sklobetónové okienko nad ním. Bolo dostatočne veľké, aby som sa cezeň prepchala, keby sa dalo otvoriť. Ale okienko nebolo otvárateľné. Bolo osadené napevno priamo do steny.

Najprv som sa chcela rozčúliť, čo za hovädo architektské naprojektovalo nevetrateľnú garáž, ale včas som sa zháčila. Tu mi nijaké zúrenie nepomôže… Pomôže len sústrediť sa na to, aby som si vytvorila únikovú cestu skôr, než sa Fero vráti a naozaj ma podreže.

Medzi nástrojmi som vykutrala kladivo a dlátko. Mohla by som sklobetón vysekať… Najprv si však potrebujem nájsť niečo pod nohy, pretože okienko je príliš vysoko.

V rohu som objavila polozhnitú starú drevenú prepravku od ovocia. Nevyzerala veľmi pevne, ale nič lepšie som nemala po ruke. Pritiahla som si ju k okienku.

A vtedy zakvílili oceľové perá po bokoch garážových dverí a dvere sa otvorili.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: