voľný pád 1: voľný pád

14 Výmena

0
(0)

“Pozor! Má zbraň!” zrúkol Fero a vyštartoval po mne. Jeho kamarát ho zadržal:

“Blbosť! Má dláto a kladivo. Chcela sa prerúbať von.”

Fero mi vydrapil nástroje z ruky, obišiel ma a zvedavo si ma premeriaval.

“Rád by som vedel, kde sa také vyrábajú… Ty teda nevyzeráš, ženská, ale strážiť by som ťa nechcel!”

Nevedela som, či je to pochvala alebo urážka, a tak som sa rozhodla nereagovať.

“Nezviažeme vás,” povedal Ferov kamarát. “Je zbytočné utekať – už sú tu. Prišli si vás vyzdvihnúť.”

“Kto?”

Vyviedli ma na prašný dvorček so štrkom vysypanou cestičkou. Garáž stála trochu za domom. Potrebovali sme obísť roh domu, aby som videla, o kom hovoril.

Stálo tam zaparkované veľké čierne BMV, ktoré som nepoznala. Vedľa stál pán Mokeš.

Pozrel na mňa a tvár sa mu stiahla hnevom.

“Čo ste s ňou postvárali?!” oboril sa na zlodejov.

“Dostala po papuli,” odvetil veselo Fero.

“Veď je celá od krvi! Vy svine!”

“Nezavdušňuj sa, tatko,” ozval sa Ferov kamarát. Doteraz som mala pocit, že hrá druhé husle, ale odrazu mal hlas tvrdý a ostrý ako britva. “To si zrejme urobila sama, keď sa zbavovala pút. Nemlátili sme ju, len ju kamarát knokautoval. Nie sme na tom tak zle, aby sme museli otĺkať slabé ženské.”

Neuniklo mi, že tá posledná veta bola určená Ferovi. Neuniklo to ani pánovi Mokešovi. Zahliadla som iskierku pobavenia v jeho očiach.

“V poriadku, slečna Géczová?” spýtal sa ma pre istotu.

Prisvedčila som.

Fero ma zdrapil za rameno a podišiel so mnou pár krokov dopredu. Natiahol k pánovi Mokešovi ruku:

“Päsť.”

Podlomili sa mi kolená. Konečne mi došlo, o čom toto tu všetko je… Vymieňajú ma za Božiu päsť!

To bol ten nápad, čo Fero dostal u nás v byte.

Pán Mokeš prešiel k autu. Z môjho terajšieho miesta som videla, že niekto iný sedí za volantom. Cez okienko podal pánovi Mokešovi balíček zabalený v handričke. Pán Mokeš ho vzal a priniesol k nám. Vložil ho Ferovi do ruky.

Otočila som sa a premerala si Fera. “Zabijem ťa,” zasyčala som.

Oči pod čiernou maskou poplašene zaklipkali. Sotil ma k pánovi Mokešovi.

“Berte si ju… je vaša.”

Narazila som do pána Mokeša. Pochytil ma strach, že mu zašpiním ten jeho čistučký sivý oblek. Natiahla som ruky pred seba, aby videl, že sú krvavé, ale neodtiahol sa. Miesto toho ma zachytil okolo pása a pridržiaval na nohách.

“Ideme do auta, Milka,” zavelil rázne.

Pohli sme sa. Ja som mu pozerala cez plece a tak som šla dopredu, kým on opatrne cúval a nespúšťal oči z oboch zlodejov.

“To je ich dom?” spýtala som sa.

“Nie, je na predaj a prázdny.”

“Dostaneme ich?”

Cítila som, že sa ticho smeje. “Možno,” pripustil. “Vy ste nejaká pomstychtivá.”

“Ako Päsť dostaneme späť?”

“Máme istý plán.”  Posunul ma k zadným dverám auta. “Nastúpte a nerobte si starosti. Päsť nás k nim dovedie.”

Zaliezla som do auta a on nasadol dopredu.

Pozrela som, kto sedí za volantom. Bol to Noro a vyzeral, akoby ho práve spaľovali ohne pekelné.

“Neobzeraj ju… ťahaj!” vyštekol pán Mokeš a my sme prudko vycúvali na cestu.

***

Nemám rada kožené sedadlá, ale vzadu bolo miesto a tak som sa natiahla na celé zadné sedadlo. Noro sústredene zízal na cestu, ale pán Mokeš sa kedy-tedy otočil a pozoroval ma.

Zaspala som.

Prebrala som sa, až keď auto zabočilo k mokešovskej vilke. Posadila som sa, ale ešte som bola mimo reality.

“Ideme k nám,” oznámil mi pán Mokeš. “Môžete sa osprchovať a dám vám nejaké veci, čo tu zostali po mojej dcére, aby ste mali čisté šaty. Čoskoro príde Roland a pozrie sa na vaše poranenia. Milka… neznásilnili vás?” dodal so zaváhaním.

“Čo ja viem… bola som bez seba. Ale rátam, že sa ma na to príliš báli,” dodala som zlomyseľne.

“Hej, máte v sebe niečo, čo v ksichtoch vzbudzuje rešpekt,” pritakal ironicky.

“Neviem, či v sebe… Obvykle na to používam panvicu.”

Zastali sme a Noro sa otočil ku mne. Bol taký strhaný, až mi zovrelo srdce. Dotkla som sa mu líca a on mi zdrapil ruku a držal ju, ako keby to bola jediná vec, na ktorej na tomto svete záleží.

“Takže už to začalo,” vzdychol pán Mokeš. “Aké zlé to je?”

Noro naňho len pozrel. Nepotreboval nič hovoriť – jeho uštvané oči stačili.

“Takže totálne zlé,” vzdychol pán Mokeš druhýkrát. “Vystupujte. Pôjdeme dovnútra a pozhovárame sa. Mám istý nápad.”

Vošli sme do domu, mňa navigovali do kúpeľne a pán Mokeš mi priniesol dlhé, voľné domácke šaty svojej dcéry a kopec čistých uterákov. Zaliezla som si pod sprchu a až keď na mňa tryskala teplá voda, konečne som sa uvoľnila. A dostavil sa šok.

Sedela som na dlážke sprchy, rumázgala ako malé decko a ľutovala sa od počatia až po smrť. Plakala som nad šťastným detstvom, ktoré už nikto nevráti. Nad samotou, do ktorej som vnútorne vrástla. Nad smrťou rodičov, kedy som prišla o celú tú mydlovú bublinu, v ktorej som žila svoj život. Nad Norom a tým, ako sa trápi. Nad svojou nešikovnosťou, že som ich pripravila o Božiu päsť. Sebaľútosť ma sťahovala hlbšie a hlbšie, až som sa nakoniec prichytila, že sa hrabem v toaletnej skrinke a hľadám žiletky.

Vzala som jednu a zaliezla späť do sprchy. A vtedy sa znova dostavila originál Milka Géczová – človek, ktorý nezvládne ani tie základné veci. Sedela som v sprche a špekulovala, či treba rezať pozdĺžne alebo priečne.

Myslím, že to mi zachránilo život. Keby som sa bola ešte chvíľku zostala máchať v emóciách, tak to nejako urobím – možno na druhý či tretí pokus, ale urobím to. Len čo sa však zapojil rozum, začal dávať veci do súvislostí, z ktorých ich emócie povytrhávali. Kým boli veci mimo súvislostí, boli to mlynské kamene naložené na mojom chrbte a pomaly ho lámali. Len čo boli v súvislostiach, boli to už len situácie – a situácie majú tú vlastnosť, že ich možno riešiť.

Niekto zaklopal na dvere kúpeľne a Roli strčil hlavu dovnútra.

“Milka, idem sa na teba pozrieť,” povedal.

“Som nahá,” vzdychla som.

“Nahá a urevaná,” usúdil ľahtikársky. “Mne to nevadí, ja som aj tak na mužov.”

To ma zaskočilo. Nikdy som z Roliho ten pocit nemala… Obvykle som si homosexuálov predstavovala ako afektované mäkkoty, ktoré sa stiahnu pri prvom škaredom pohľade. Roli vyzeral ako všeličo iné, len nie ako mäkkýš… Myslím, že Milka Géczová potrebuje zrevidovať svoje predsudky.

Zastavila som vodu, ale zostala som sedieť na zemi v sprche. Roli sa rozložil so svojou brašnou pred sprchou. Keď sa ku mne nahol, padol mu zrak na žiletku.

“Tak toto dáme veľmi rýchlo preč,” utrúsil a odniesol ju do koša. “To nič nerieši, Milka.”

Zasa som cítila, ako sa zdvíha hystéria. Oči som mala plné sĺz.

“To by, naopak, vyriešilo všetko…” odsekla som, “len by som nesmela byť taký sraľo, čo si ani žily podrezať nezvládne!”

Skúmavo sa na mňa zahľadel, vytiahol injekciu a niečo mi pichol. “To je na ukľudnenie. Budeš po tom trochu oťapená a ospanlivá, ale veď aj to prejde.” Potom si pozrel moje doráňané ruky.

“To si ako porobila?”

Tak som mu vyrozprávala, ako som sa našla spútaná v garáži a čo som postvárala, aby som sa dostala von. On mi medzitým dezinfikoval a obviazal zápästia. Nakoniec mi zasa niečím natrel rozbité ústa.

Mal veľmi jemné, príjemne teplé a účelné prsty. Kedysi som si myslela, že sa pri dotyku homosexuála povraciam. Teraz mi jeho dotyky robili dobre.

“Ty, Roli, aké je to byť naopak?” spýtala som sa ho zvedavo.

Pomohol mi vstať a natiahol na mňa tie Kristínine domáce šaty. Previnilo sa zaškeril: “Ja neviem, Milka. Nemám tú skúsenosť.”

“Počkaj… ale veď si povedal…”

Pobavene sa uškrnul: “A bola by si sa nechala ošetrovať nahá normálnemu chlapovi?”

***

Vrátili sme sa do obývačky. Roliho injekcia začínala zaberať. Už sa mi podlamovali nohy.

“Tak ako sa má pacient?” spýtal sa pán Mokeš. “Vyzeráte dobre, Milka.”

“Pozor, to je klamlivé,” varoval Roli. “Práve sa chystala podrezať si žily.”

Pán Mokeš zalapal po vzduchu, Noro vyskočil a tuho ma objal. A vtedy to začalo nanovo.

Mala som pocit, že sa chcem vtlačiť dovnútra Norovho tela. Chcela som sa v ňom rozpustiť, prestať existovať, len ho cítiť všade naokolo… a myslím, že to cítil rovnako, pretože ma stískal tak, že som ani dýchať nevládala. Ako z diaľky som počula hlas pána Mokeša:

“Takže takto to vyzerá, keď k tomu dôjde… Zaujímavé. Noro, Milka, od seba! Pomôžte mi ich oddeliť,” prikázal Rolimu a Mikimu a cítila som, ako ma odtrhávajú od Nora. Posadili nás na opačné konce pohovky. Pán Mokeš stál pred nami, zvedavo si nás premeriaval a vyzeral ustarostený.

“Myslím, že som došiel na spôsob, ako to zvrátiť,” povedal. “Ale budem na to potrebovať súhlas a podporu od vás oboch. Mám ju?”

“Nie,” vyprskol Noro. Pozerala som naňho a nespoznávala som ho. Bol tvrdý, útočný a nepriateľský. Nechcela som, aby bol takýto… Chcela som späť svojho starého Nora!

“Za mňa máte súhlas,” zašepkala som.

“Milka! Ako môžeš…?”

“Noro, to už nie si ty… Neviem, čo sa s tebou deje! Meníš sa mi pred očami… rozpadáš sa na kúsky… Musíme s tým niečo urobiť, než sa celkom rozložíš!”

“Múdre slová,” pritakal pán Mokeš. Pod jeho pichľavým pohľadom sa Noro zvíjal ako červík na špendlíku. Prišlo mi z toho zle a rozplakala som sa.

To Nora dobilo. Zvesil hlavu. Prisvedčil.

“Tak dobre.” Bol to skôr výdych ako normálne slovo. “Robte si, čo chcete.”

Porazili ho. Aspoň on to tak teraz vnímal… Zaumienila som si, že nech už to teraz vníma hocijako, ak sa to dá do poriadku, všetko mu vynahradím.

Teda… ak ho ešte aj potom budem milovať.

Pán Mokeš si spokojne sadol. “Budeme to robiť v sne, slečna Géczová. Vojdem vám do sna a budem vás viesť. Ste ochotná pustiť ma do svojho sna?”

“Veď už ste tam raz vliezli bez môjho dovolenia,” pripomenula som.

“Nejde o to, vliezť vám do sna… Ide o to, že keď tam budem, budem potrebovať vašu spoluprácu a nie dohadovať sa s vami. Ste ochotná?”

Mykla som plecami.

“Môže to byť pre vás desivé,” vystríhal ma.

Znova som mykla plecami. Pozerala som na Nora a bolo mi ľúto, ako sa postupne chúli. “Je mu zle,” povedala som pánovi Mokešovi.

“To sa spraví samo,” utešil ma. Privolal si Mikiho a Roliho. Postavili sa po oboch stranách Nora a položili mu ruky na hlavu. Noro zatvoril oči, jeho tvár sa náhle vyhladila a nadobudla pokojný, vyrovnaný výraz.

“A teraz vy,” obrátil sa pán Mokeš ku mne. “Pripravená?”

“Nie, ale to je aj tak jedno,” zavrčala som. “Ide sa na vec.”

Dotkol sa mi rukou čela. Bolo to, ako keby som dostala úder elektrickým prúdom. Hodilo ma do vankúšov, zalial ma prenikavý svit a odrazu som bola biela labuť a letela som nahor do oblakov. Dole pod sebou som videla slnkom zaliatu krajinku, zelené lesy a polia, oranžové strechy domčekov, malú, hadiacu sa riečku a železničné koľaje popri nej.

Zdvihla som hlavu a pozrela nad seba. Nebo bolo celkom pokryté bielymi, nadýchanými oblakmi, len v diaľke v nich bola medzera a tou presvital zlatoružový jas. Nerozmýšľala som; akosi som vedela, kam treba ísť.

Vletela som do medzery v mrakoch. Chvíľku som cítila, ako mi bránia v lete, ako sa moje krídla cez ne predierajú čoraz ťažšie, ale potom som sa vyhupla nad mraky a nado mnou už bolo len nekonečné blankytné nebo a žiarivé slnko.

Naľavo v diaľke som zahliadla nejaký útvar. Letela som tým smerom a vychutnávala si pocit, kedy neexistuje minulosť ani budúcnosť, existuje len tu a teraz a to najdôležitejšie, čo môže taká labuť urobiť, je dýchať a mávať krídlami…

Útvar sa približoval. Vyzeral ako schodíky z oblakov, nad ktorými sa týčila vysokánska drevená brána.

Bola zatvorená.

Bola som labuť a bolo mi to jedno. Akosi som chápala, že sa mi nemôže nič stať, a letela som priamo do zatvorenej brány.

Keď sa jej môj zobák dotkol, splynula som s ňou, a potom môj zobák vyšiel na druhej strane. Cítila som slabý odpor, keď sa moje telo pretláčalo zatvorenými krídlami brány, ale ten odpor bol ledva poznateľný a nebol nepríjemný.

A potom som bola za bránou a zosadla som na zem. Znova som bola človek a predo mnou sa rozprestierala nedozerná zelená lúka.

Poobzerala som sa. Nikde nikoho.

“Je tu niekto?” zavolala som.

Odrazu som začula tichý šum, obraz predo mnou sa rozvlnil a vystúpil z neho pán Mokeš.

“Tu som, slečna Géczová,” povedal spôsobne.

“Dobrý deň, pán Mokeš,” odpovedala som rovnako spôsobne a bralo ma na smiech.

“Môžete mi hovoriť Mokoš,” odpovedal. “Bez toho ‘pána’.”

“Tak vás nazývajú chalani,” prisvedčila som.

“Tykajte mi,” dodal. “Aj ja ti budem tykať. Pamätáš si, Milka, prečo si tu?”

“Nie,” odvetila som ako poslušné dievčatko v škole. Neexistovala minulosť ani budúcnosť, bol len tento okamih a ten sa mi páčil. Mohla som tykať pánovi Mokešovi a hovoriť mu Mokoš tak, ako chalani. Mala som ale problém rozpamätať sa, kto tí ‘chalani’ vlastne sú.

“Sme tu na to, aby sme rozpojili energiu teba a Nora. Spomínaš si?”

Hlavou mi prebleskol obraz pošmúrnej rieky a zlatého lana, ktoré ma udrelo do tváre. Samozrejme, že som vedela, kto je Noro!

Pán Mokeš, teraz Mokoš, sa pousmial.

“To je dobré… vracia sa ti to. Spomínaš si, že aby ťa zachránil, zmiešal svoju energiu s tvojou? A to ho teraz vnútorne rozkladá.”

Vynorila sa mi strhaná Norova tvár. Prikývla som.

“Dáme to do poriadku?”

“Čo mám urobiť?”

“Nasleduj ma.”

Vzal ma za ruku a viedol ma krajinou. Pomaly strácala formu; bola to len hustá biela hmla a my dvaja uprostred nej.

Nakoniec sme z tej hmly vystúpili. Nachádzali sme sa na akejsi čistinke zo striebristých oblakov. Uprostred nej stál sklený zvon – vysoký a masívny. V zvone stál Noro a tváril sa, že nás nevidí. Vyzeral trochu zmätene, dezorientovane. Pochytila ma panika.

“Počkaj, Milka,” brzdil ma Mokoš. “Všetko sa dá do poriadku. To, čo vidíš, neexistuje. Vnímaš zvon, pravda?”

Prisvedčila som.

“Nie je to nijaký zvon. Je to Mikulášova a Rolandova energia, ktorá udržiava Nora uzavretého. Momentálne nás nepozná… teba nepozná. Momentálne si nepamätá vôbec nič. O to sa starajú Mikuláš a Roland.”

“Prečo to všetko?”

“Aby som mohol urobiť to, čo potrebujem urobiť. Tým, že ste zmiešali svoju energiu, stali ste sa jednou osobou žijúcou v dvoch telách… To človek neutiahne. Ani taký energeticky silný človek ako Noro. Noro sa začal meniť na teba a ty na Nora. Neviem, či si si to všimla… U teba to bolo oveľa výraznejšie. Noro navonok vyzeral, akoby sa rútil, pretože používal svoju vysokú energiu, aby proti tej premene bojoval. Ty si ju prijala a tvoje správanie sa celkom zmenilo.”

Nedokázala som rozmýšľať, ale akosi som mala pocit, že hovorí pravdu.

“Keby to takto pokračovalo, musel by jeden z vás zomrieť, aby ten druhý mohol prežiť ako jedinec… A len čo by zomrel, zlomilo by to tomu druhému srdce.”

To znelo logicky.

“Takže teraz Mikuláš a Roland držia Nora v stave, kedy nevie, kto je, a nepamätá si nič z toho, čo sa udialo. Nedokážu to veľmi dlho… a ja som už minul priveľa času na vysvetľovanie. Milka, potrebujem, aby si mi absolútne dôverovala. Absolútne. Teda keď poviem ‘skoč’ a ty uvidíš priepasť, skočíš aj tak. Dokážeš to?”

Prisvedčila som. “Potrebujem sekundičku, aby som sa naprogramovala,” povedala som mu.

Milo sa usmial.

Sústredila som sa do seba. Od tejto chvíle až do najbližšieho slova ‘Milka’ nemám vlastnú vôľu. Od tejto chvíle až do najbližšieho slova ‘Milka’ platí pre mňa jediné – to, čo povie Mokoš.

Otvorila som oči. “Som pripravená. Prosím ťa, neoslovuj ma menom, kým to celé neskončí. Až potom.”

Prisvedčil. Zjavne pochopil, že moje meno je brána späť do mojej existencie.

Priviedol ma celkom k zvonu. Mohla som sa ho dotknúť rukou, ale neurobila som to, pretože mi to nikto neprikázal.

“Kľakni si.” Kľakla som si. “A teraz si otvor žily.”

Zostala som zmätená. Chápala som, čo odo mňa očakáva, ale nevedela som si predstaviť, ako to mám urobiť.

“Použi na to necht,” poradil mi.

“Ale ja mám veľmi mäkké nechty, tými to nepôjde,” namietla som.

“Ty to zvládneš, dievča.”

Lenivo sa odkiaľsi z pozadia vynorila istá predstava. Bola som labuť a letela som. Prepasírovala som sa cez zatvorenú bránu. Môžem si vyrobiť aj ostré nechty.

Len čo som si to pomyslela, vyhúkli mi z končekov prstov dlhé, zakrivené čierne dračie pazúry. Nimi som si otvorila žily a potom, aby som to urýchlila, som si najdlhší z nich vrazila do srdca.

Pomaly ma opúšťali sily. Prepadla som dopredu. Ešte mi napadlo, ako hnusne tá krv smrdí, hoci som jej pach vôbec necítila… Čelom som sa opierala o zem a pred očami som mala len veľkú kaluž takmer čiernej, hustej krvi, na ktorej sa miestami tvorili bublinky a pukali.

Potom som sa odrazu odpútala od tela. Bola som už len energia a vyletela som nahor a odtiaľ pozorovala oblačný zvon, Mokoša a Nora dole podo mnou. Mokoš ma privolal. Vytiahol z mojej energie tú časť, ktorá patrila Norovi, prešiel cez stenu zvona a vrátil energiu Norovi. Potom som videla, ako mu kladie ruku na čelo. Norova zmätená tvár sa náhle zmenila – rozprestrel sa v nej nesmierny pokoj, vyrovnanosť a odosobnenosť.

Vyšli s Mokošom zo zvona. Noro pozrel na moje telo a kaluž krvi pri svojich nohách.

“To si nevšímaj,” vyhlásil Mokoš a Noro ma prekročil a šiel ďalej.

Mokoš ma privolal znova nadol a nejako dopravil moju energiu späť do môjho tela. Pomaly som sa zdvihla. Už dávno som si neprichodila taká zdrvená a ubiedená ako v tom okamihu, kedy ma Noro prekročil a nespoznal ma… Plakala som. Odteraz už budem plakať naveky.

“Milka, už je po všetkom,” povedal jemne Mokoš.

Prisvedčila som.

“Bolí to?”

Mávla som rukou.

“Ak chceš, premažem ti spomienky,” navrhol.

“Nie, nechcem. Chcem si to všetko pamätať. Nechcem zabudnúť ani na sekundu.”

“Ale zjavne ťa to bolí…”

“Nevadí. Na bolesť sa neumiera.”

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: