voľný pád 1: voľný pád

15 Danajské dary

0
(0)

Pomaly som sa preberala. Ešte stále sme boli v obývačke Mokešovcov a mne sa postupne vracali zmysly. Noro, Miki a Roli sedeli na gauči vedľa mňa a zvedavo si ma obzerali. Noro vyzeral ako obvykle, s miernym úsmevom v sivobelasých očiach.

Mokoš sedel v kresle naproti.

“Tak ako, Milka? Všetko v poriadku?”

Nič nebolo v poriadku… Nebola by som vedela povedať, čo presne nesedelo, ale premkol ma pocit, že veci sú úplne inak, než som si predstavovala.

“Asi som zaspala,” vzdychla som.

“Bol to drsný deň,” odvetil Mokoš.

“Ja viem. Pamätám si. A on?” kývla som hlavou k Norovi, ktorý ma zvedavo sledoval.

“Pamätá si len to, čo sme mu povedali.”

“Aj tak dobre,” vzdychla som. Moje podozrenie bolo správne. Nič nebolo v poriadku! Ja som ho ešte stále milovala a on nevedel ani to, že kedysi miloval aj on mňa.

Zaťala som zuby. Aj o tom je život. Nejako to už len rozchodím.

Sadla som si. “Takže tvoj ťah bol úspešný,” povedala som Mokošovi, pričom mi nebolo jasné, či si môžeme tykať aj v realite, alebo sa to vzťahovalo iba na sen. Musel vycítiť moje pochybnosti, pretože ma rýchlo ubezpečil: “Tykáme si. Veď si si chcela pamätať.”

Zahľadela som sa naňho trochu dlhšie a trochu bezvýraznejšie, ako som mala v úmysle – a on zbledol. Prisvedčila som.

“Nebolo to najmúdrejšie rozhodnutie,” priznala som. “Je to totálne nanič.”

“Potrebuješ premazať spomienky?”

“Nie. Z nejakého divného dôvodu nemám vo zvyku korigovať svoje rozhodnutia – ani tie mizerné nie.”

Noro poposadol. “Ty, Mokoš, ona ale vôbec neznie ako tá stará Milka,” ozval sa trochu znepokojene.

Spomenula som si, že hnev je najlepší protiliek. “Prepáč, Noro, ale keby teba večne mlátili po papuli a prepadávali a skladovali v garážach, tiež by to asi otriaslo tvojím slovníkom!”

Mokoš tiež už nevyzeral až tak spokojne. Utešujúco ma potľapkal po ruke: “Pozriem sa na to ešte raz. Niečo nám nevyšlo. Dáme to do poriadku.”

“Radšej už nie, prosím. Už nebabrať. Ja to nejako prežijem.” Cítila som sa tvrdá ako diamant. A zúrivá. “Tí trpáci majú Päsť. Nechcela som… Čo mám urobiť, aby sme ju dostali späť?”

“Vidím, že už vnútorne patríš k nám,” usmial sa Mokoš. “Nerob si starosti. Vravel som ti, že máme plán.”

“A aký?”

“Päsť nevidí každý,” vysvetlil mi Noro. “Len ľudia, ktorým dovolím, aby ju videli. Napríklad ty ju vidíš, keď chcem, aby si ju videla, ale nevidíš ju, keď si to neprajem.”

“Aha… Tak preto som ju vtedy nenašla!”

“Presne tak,” usmial sa. “Bola pre teba neviditeľná.”

Pozerať tak naňho a vedieť, že preňho neznamenám vôbec nič, mi trhalo srdce na kúsky. “Mohla by som dostať napiť?” spýtala som sa Mokoša.

Asi pochopil, čo sa vo mne deje, ale bol dostatočne rozumný na to, že nezačal prejavovať súcit. Šiel k baru a čosi mi nalial; bol to koňak. Neznášam koňak, ale teraz by som bola vypila aj vitriol.

Sledovali ma, ako ten hnus zelený lejem do seba, a Noro vyzeral ustarane.

“Ty, Milka, ale tebe nie je dobre…”

“Nechaj ju na pokoji,” varoval ho Mokoš.  “Je silná. Dá sa do poriadku.”

Postavila som štamprlík na stôl.

“Dobre. Rátam, že tak o 10 minút sa mi začne motať jazyk, ale budem ešte stále na príjme. Poďme na tú Päsť.”

“Radšej by som najprv niečo iné,” potriasol hlavou Mokoš. “Ako vlastne došlo k tomu, že Milku uniesli?”

“Milka zostala ráno doma ako práceneschopná,” začal Noro. “No a potom som dostal telefonát z klubu, že mám okamžite nabehnúť. Tak som bežal do klubu. Tam som zistil, že je všetko pozatvárané. Nikto mi nevolal. Bola to len finta, ako ma dostať z domu. Než som si to celé ujasnil, stálo ma to drahocenný čas.”

“Keď Noro odišiel, šla som si spraviť kávu. Kým som bola v kuchyni, počula som také bzučanie. Šla som sa pozrieť a oni práve vchádzali do haly.”

Mokoš sa naklonil dopredu. Oči mu horeli záujmom. “Videla si to?”

Prisvedčila som. “Neviem, či to dokážem opísať… Bol to akýsi vír vzduchu. Celkom priesvitný a napriek tomu sa obraz za ním vlnil. Potom v ňom bolo vidieť čosi tmavé a potom už vír nebol a boli tí dvaja.”

“Ten vír…” ozval sa Miki. “Videla si ho zboku alebo zvrchu?”

“Nerozumiem…”

“Vír zboku vyzerá ako lievik. Vír zvrchu vyzerá ako odtok vo vani.”

Zaváhala som: “Odtok vo vani.”

“Tak potom viem, ako sa dostávajú do bytu,” potešil sa Miki, “a viem im to prekaziť. S tým, čo majú k dispozícii, sa k vám už nedostanú. Mám v aute čosi, čo váš byt proti nim zapečatí.”

Mokoš sa potešil. “Jedna starosť je dole z ramien. Čo sa dialo potom?”

Vyrozprávala som im, ako márne prekutali celý byt a Päsť aj tak nenašli. Potom som im porozprávala, ako som dostala po vizáži a prebrala som sa až v garáži.

“Milka, nevieš ani náhodou, aké auto to bolo?”

Potriasla som hlavou, ale Noro sa zamiešal: “Možno to viem ja. Museli sme sa veľmi tesne míňať. Keď som sa vracal domov, šiel som dosť rýchlo, ale naproti mne šla tmavomodrá Oktávia a šla ešte rýchlejšie ako ja.”

“A spomenul by si si na ŠPZ?” zasondoval Roli.

Noro zavrel oči a zaklonil sa. Pre mňa to boli všetko nové veci, ale chalani boli zjavne zohratý tím – Roli mu prisunul servítku, Miki vytiahol pero a vložil mu ho do ruky. Noro sa chvíľku sústreďoval a potom začal písať. Keď skončil, nespokojne si to prezrel.

“Nie je to plné číslo. Neviem si ho vyvolať.”

“Nevadí, aj toto pomôže,” potešil sa Roli.

“Šofér sa možno volá František,” doplnila som.

Vyvalili na mňa oči. “Ako to vieš?”

“Ten druhý sa preriekol a oslovil ho menom. Vravel mu ‘Fero’.”

Roli si to rýchlo zapísal a ja som pokračovala. “Mám pocit, že už som niekedy stretla aj toho druhého… alebo má aspoň veľmi podobný hlas s niekým, koho som už stretla.”

“Máš predstavu?”

“Žiaľ, nie… Je to len taký pocit, že tento hlas som už počula.”

Roli vybehol do predsiene a počuli sme, ako telefonuje svojmu kamarátovi u polície. Veci sa skutočne dali do pohybu – mali sme tvár, krstné meno a auto. Ak máme šťastie, všetko patrilo jednej a tej istej osobe.

***

Noro ma odviezol domov. Veľa sme toho nenahovorili. Premýšľala som nad plánom, ktorý majú. Noro vravel, že dokáže zariadiť, aby Božia päsť zmizla a bola znova neviditeľná, ale súčasne aby vysielala signál, kde sa práve nachádza. Chceli počkať 24 hodín, kým to spravia. Chceli si byť istí, že zlodeji medzitým Päsť doručia tomu, kto si jej krádež objednal.

Pýtala som sa Mokoša, či zlodeji neobjavia vysielač, ale vysvetlil mi, že to beží inak – na akejsi energetickej úrovni. Tým ich rečiam o energii som veľmi nerozumela, ale vyzerali dostatočne sebaistí na to, že som sa neznepokojovala.

Mala som dosť roboty sama so sebou. Keď sme experimentovali s tým oddelením energií, neuvážili sme jedno – každý zážitok, každá udalosť nás svojím spôsobom mení. Bol úplný nezmysel vrátiť Nora do času spred týždňa, mňa nechať v stave  dnešnom a dúfať, že sa tí dvaja bez problémov znesú!

Tá dnešná Milka bola všeličo iné, len nie Milka spred týždňa.

Noro mal dobrú náladu. Mňa to nesmierne rozčuľovalo. Sledovala som, ako rozšafne šoféruje a z času na čas si hmká nejakú pesničku z rádia, kým mne pukalo srdce.

A on ani netušil, že mi puká srdce.

Nenávidela som ho.

“Prosím ťa, nemôžeš s tým pospevovaním prestať? Bolí ma hlava!”

Čudne si ma premeral, ale stíchol.

Po chvíli začal sondovať.

“Ty, ako sme sa znášali, keď sme mali zmiešanú energiu?”

“Čo ťa to zaujíma… Znášali sme sa.”

“No, zjavne nie až tak dobre,” namietol pokojne. “Keď si to porovnám s tým, aká si bola predtým, tak teraz by som sa s tebou do jedného bytu nenasťahoval.”

“Ak chceš, môžem sa vysťahovať – ešte dnes,” odvrkla som.

“A kam by si išla?”

“Pod most do krabice od topánok. Čo ťa to zaujíma… Čo ťa vôbec niečo zaujíma…”

“Vyviedol som ti niečo? Urobil som ti zle a nepamätám si to? Si taká divná!”

“Nie, Noro,” vzdychla som. “Nič si mi nevyviedol. Divná som preto, že som divná od narodenia.”

“A predtým sa to prečo neprejavovalo?”

“Lebo predtým som snívala – a teraz som sa zobudila.”

Zamyslel sa. “Myslím, že sa predsa len niečo stalo a vy mi to nechcete povedať.”

“Počuj – a musí sa vždy všetko točiť len okolo teba? My ti nechceme povedať?! Máš predsa mozog v hlave – čo keby si ho raz aj použil? Keď ti nechceme povedať… nemyslíš, že to má dôvod?! Že keby sme ti povedali, tak vlastne všetko, čo Mokoš urobil, bolo zbytočné?

Noro vyhodil smerovku a prirazil k chodníku. Obrátil sa ku mne.

“Milka, ty si niečo veľmi zle interpretuješ,” povedal ticho a naliehavo. “Zmiešanie energií vyhodí človeka z emocionálnej rovnováhy. Neovplyvňuje jeho úsudok. Predpokladám, že som sa emocionálne celkom rozložil… pretože ty rozložená ešte si! Ale nie je to tak, že ak mi teraz povieš, tak sa to vráti… Už sú energie vyčistené a obaja sme v rovnováhe. Teda,” dodal opatrne, “aspoň ja som v rovnováhe.”

“Ja nie som.”

“A dostaneš sa niekedy znova do rovnováhy?”

Zamračila som sa na palubnú dosku. “Asi nie.”

“Potom by ale bolo rozumnejšie povedať mi, čo sa medzi nami udialo, aby som ti zbytočne nerobil zle.”

Bola som taká unavená, že sa mi nedarilo ani premýšľať. “Vieš čo, zavolaj mi Mokoša,” požiadala som Nora.

Navolil číslo a podal mi mobil.

“No? Čo je, Noro?” ozval sa v slúchadle Mokoš a znel ustarane.

“To som ja,” odpovedala som. “Noro sa pýta, čo sa medzi nami odohralo. Nakoľko je nebezpečné mu o tom rozprávať? Vysvetľoval mi niečo o emóciách a rozume, ale ja už som dnes zo všetkého jeleň a tak potrebujem jasnú a jednoznačnú inštrukciu, ako sa zachovať.”

V slúchadle zostalo dlho ticho. “Milka, nie je to v poriadku,” ozval sa napokon Mokoš. “Toto si nebola ty… Bolo to, akoby som hovoril s Norom! U teba tá premena pokračuje naďalej.”

“A sakra!”

“A sakra,” pritakal. “Vráťte sa ihneď späť. Musím sa na to ešte raz pozrieť. Viem, že to pre teba je zaťažujúce, ale potrebujeme to ošetriť čo najskôr.”

“Čo sa môže stať, ak to nezastavíme?”

“S najväčšou pravdepodobnosťou sa zblázniš,” odvetil. “Za pár dní nebudeš vedieť, kto si.”

Posunula som mobil Norovi. Kým on rozprával s Mokošom, sedela som zrútená na sedadle a uvažovala som, do čoho som sa to dostala. Na začiatku bola jedna maličkosť. Aby sme ju opravili, urobili sme čosi. A aby sme opravili dopady toho čohosi, museli sme robiť väčšie a väčšie zásahy… Myslím, že sa tomu hovorí “lavínový efekt”. Na začiatku jedna vločka, na konci tretia svetová vojna.

Noro dohovoril a znepokojene ma sledoval. Prisvedčila som.

“Vráťme sa k Mokošovi. Nechcem zošalieť.”

***

Mokoš nás už čakal pred domom. Vystúpili sme a Noro okolo mňa ochranársky ovinul ruku. Urobilo mi to nesmierne dobre, ale súčasne mi to vyhnalo slzy do očí.

“Myslím, že ti budem musieť premazať pamäť, dievča,” vysvetľoval Mokoš cestou dovnútra. “Energie som už oddelil, tým som si celkom istý. Vyzerá to však tak, že za ten čas, čo boli premiešané, si si ty mentálne namodelovala Nora ako vzor. Tebe Noro dosť imponoval, pravda?”

Prisvedčila som.

“No a teraz sa podvedome snažíš vyrovnať sa Norovi. Kopíruješ jeho správanie. Nie preto, že by ste mali zmiešané energie, ale preto, že ho máš rada.”

“Ja som myslela, že ho mám rada následkom zmiešania energií,” namietla som.

“No to sme si mysleli aj my, ale vyzerá to, že ty si ho mala rada už predtým.”

Noro na mňa nežne pozrel, naklonil sa a pobozkal ma na čelo. “Malá Milka.”

Mala som chuť streliť mu. Ja predsa nie som nijaká “malá Milka”! Som dospelá žena a totálna slepica navyše, ktorá nevie urobiť nič lepšie než zamilovať sa do svojho spolubývajúceho!

“Tebe nevadí, že ma Noro teraz oblizuje?” spýtala som sa škriepne Mokoša. Usmial sa.

“Nič mi nevadí, kým pri tom nestráca súdnosť,” dodal mierne. Usadil ma na gauč.

“Znova pôjdeme cez sen. Urobíme to ako prvýkrát – vojdem ti do sna a premažem ti spomienky. Pripravená?”

“Ešte nie,” šepla som. Potrebovala som si to premyslieť. Snažila som sa spomenúť si, aké to bolo predtým, než sa nám premiešala energia… Bolo to dobré? Príjemné? Chcem sa tam vôbec vrátiť?

Odrazu som si všimla, že sa Noro začal správať nejako podivne. Oči mal poloprivreté, telo trochu zaklonené a napäté a pootvorené pery sa mu slabo chveli. Pripomenulo mi to okamih, kedy mi prvýkrát ukázal Božiu päsť.

Zbadala som, že aj Mokoš ho sleduje. Keď videl môj prekvapený pohľad, len sa usmial, nenápadne pokrútil hlavou a sledoval Nora ďalej.

Odrazu som spozorovala, že Noro nie je až taký duchom neprítomný, ako sa mi zdalo. Spod privretých viečok nás pozoroval. Vyzeral, akoby na niečo čakal.

“Sú to ešte stále len tí dvaja,” povedal nakoniec. “Vybrali Päsť a skúmajú ju.”

“Čo všetko dokážeš vnímať?”

“Nie veľa… Sú niekde v byte. Malý, zašmudlaný byt. Všade neporiadok.”

“Vidíš niečo cez okná?”

“Len okná iných bytov v dome cez ulicu.”

“Nič, čo by nám pomohlo nájsť ich?”

Norov pohľad sa rozostril. Sedel bez pohnutia a v duchu zrejme prechádzal priestorom, v ktorom bola Božia päsť.

“Nejaké katalógy elektronických súčiastok,” povedal. “A katalóg cestovnej kancelárie. Je otvorený na… Cypre a Kréte… Pokúšajú sa vylúpnuť niektorý z rubínov. Nejde im to. A špekulujú nad cenou Päste.”

“Ešte je možné, že ich napadne nechať si ju a speňažiť ju,” ozval sa zamyslene Mokoš. “Vieš ich nejako zmanipulovať, aby to neurobili?”

“Netreba…” povedal Noro. “Ten mladší chlapík je vysoko inteligentný. Uvedomuje si, že by ich pri tom chytili. Ten druhý je jednoduchší, ale tomu inteligentnému plne dôveruje.”

“Vidíš ich?”

Noro prisvedčil.

“Ako vyzerajú?”

“Je to ten chlapík, čo z neho máme obrázok. Ten druhý, mladší, má okolo dvadsiatky a má ďaleko od seba posadené oči… modré oči… a krátke hnedé vlasy. Jamku na brade.”

“Niečo výrazné?”

“Nie.” Noro znova zaostril pohľad a jeho napätie povolilo. “Zabalili Päsť do látky. Rozhodli sa, že ju dajú tomu, kto to objednal.”

“Nepovedali meno?”

“Nie.”

Mokoš pozrel na mňa a mierne sa usmial. “Noro je sústavne prepojený s Päsťou,” vysvetlil mi. “Noro a Päsť sú jeden a ten istý energetický systém. Vezmi si to ako strom a jeho plod. Plodom je Päsť, stromom je Noro. A tak kdekoľvek sa Päsť nachádza, je to pre neho jeho rozšírené vedomie. Jeho špeh, ak tak chceš. Noro sa vie spojiť s Päsťou a cez ňu vnímať prostredie, kde Päsť práve je.”

Prikývla som a spomenula som si, v akom vytržení bol, keď som Päsť hladkala. Nedokázala som potlačiť zlomyseľný úškrn. A Noro okamžite pochopil, čo sa mi deje v hlave, a prikývol:

“Tvoje dotyky boli nesmierne príjemné.”

“Ako sa to cítilo?” vyzvedala som.

“Ako keby si hladkala mňa,” odvetil a trochu sa zapýril.

Prudko som sklonila hlavu, ale aj tak som sa rozosmiala. Zasmial sa tiež. Ak to predtým bolo takéto, tak sa tam oplatí vrátiť, uvedomila som si. Pozrela som na Mokoša a prisvedčila som: “Môžeme.”

Mokoš sa naklonil ku mne, dotkol sa mi čela a poslal ma zasa na cestu. Opäť som bola labuť a letela som nad slnkom prežiarenou krajinou. Tentokrát nebo nebolo zakryté mrakmi, ale bolo belasé a iskrivé.  Nevedela som, kam sa pobrať, ale spozorovala som, že sa ku mne blíži nejaký iný vták – veľký bielohlavý orol s ostrým oranžovým zobákom.

“Milka, to som ja,” povedal mi Mokošovým hlasom. “Nasleduj ma.”

Letela som za ním. Leteli sme pomerne dlho a ja už som takmer zabudla, prečo letíme… Vedela som len, že mám nasledovať veľkého tmavého orla s bielou hlavou.

“Kam ideme?” spýtala som sa po chvíli.

“Poletíme do zabudnutia,” povedal mi.

Spomenula som si, že som tu preto, aby mi premazal spomienky na to, že som bola do Nora zamilovaná. Spomenula som si, ako sme sa milovali… Na to som ale nechcela zabudnúť!

Na druhej strane, nemohla som si navrávať, že tú bolesť dokážem spracovať. Stačilo mi pár hodín a vedela som, že ak mi spomienky nepremaže, tak ma tá bolesť zabije.

Musela som si vybrať: aby som prežila, musela som zomrieť.

A tak som sa ja, labuť Milka Géczová, zachovala úplne šalamúnsky: využila som, že ma má Mokoš za chrbtom a nevidí na mňa, rozdelila som sa na dve labute a kým jedna letela za Mokošom do zabudnutia, druhá sa vrátila späť do bodu, odkiaľ vyštartovala, urobila si malé jazierko, spustila sa na hladinu a zostala tam.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: