voľný pád 1: voľný pád

17 Šok

0
(0)

Ráno mi volal Miro Šmukanec. Chcel vedieť, či by som dokázala prísť na workshop. Spoločne sme zostavili zoznam tých, ktorí sú preň nevyhnutní, aby sme mali všetky potrebné informácie. Nesmierne mi imponovalo, koľko rozmýšľania do svojej roboty začal vkladať, odkedy vedel, že je ‘niekto’ a že je pre mňa dôležitý.

Aj od Juraja Krčméryho som mala pozitívnu spätnú väzbu. Volal mi asi desať minút pred Mirom. Bol nadšený nielen Mirom, ale hlavne Mikim a chcel si ho tam nechať. Tak som mu oznámila, že ak na to Mikiho ukecá, ja sa vďačne vrátim na pozíciu radového pracovníka. Moja ambícia mať zmysluplnú prácu a dosahovať ciele sa udalosťami okolo Božej päste akosi vyčerpala.

Juraj mi potvrdil to, čo mi hovoril už aj Miki – že Ľuba odrazu zmenila. Akoby sa zamilovala do Mikiho a kládla ho za svetlý vzor. A vyjadrila presvedčenie, že by som presne tú dokonalosť pri patričnom koučingu zvládla aj ja, nehodná Milka Géczová. Že jediné, čo mi chýba, je poriadny kouč. A že Noro by bol na tú pozíciu ideálny. Vraj to má od Kristíny Mokešovej – rozprávala sa s ňou o mne a Kristína jej potvrdila, že mám veľký potenciál.

Čo bolo vcelku zvláštne, keďže Kristína Mokešová o mojej existencii netušila, ale to som si zatiaľ múdro nechala pre seba.

Juraj Krčméry bol predstavou Nora ako kouča na helpdesku tiež celkom uchvátený. Keď som ich tak počúvala, chytila som podozrenie, že absolútne nevyhovujem. Ešte aj náhodní chalani z baru alebo bezpečnostnej služby boli v porovnaní so mnou hviezdy.

Začínala sa hlásiť depresia. Vyriešila som to tým, že som si šla umyť zuby.

Medzičasom už vstal aj Noro, pobral sa do kuchyne a za strašného zívania začal chystať raňajky. Priam fyzicky som cítila napätie medzi nami. Nechcelo sa mi to riešiť. Vedela som si predstaviť, že bez tej osudovej príťažlivosti, ktorú spôsobilo zmiešanie energií, preňho musím vyzerať ako hodne radodajná dievka… Ego sa odúvalo, rozum besnel a niekde pod tým sa nenápadne, ale zákerne hýbali city. Poslala som jedno, druhé i tretie do Svetla a odniesla si raňajky do postele.

Netrvalo dlho a už bol Noro v mojej izbe. Sadol si na peľasť – presne na to isté miesto, kde večer predtým sedel Miki.

“Máme napätie,” skonštatoval.

Pozerala som a veľmi rozumne som držala zobák. Keď už som raz doložila, že som slepica, nemusím to ešte aj potvrdzovať.

“Milka, včera som bol za Mikim a pozrel som si záznamy z kamier.”

“Ja viem.”

Prekvapilo ho to. “Ty vieš? Odkiaľ?”

“Bol tu Miki a povedal mi, že si bol za ním. Robil si starosti, keď som nedvíhala mobil, ale ja som spala.” Potom som si spomenula, že vlastne ja o tých kamerách vedieť nemám, a rýchlo som doložila: “No a Miki mi vysvetlil, čo si videl.”

Zamyslene ma sledoval.

“Vieš, čo som videl? Dvoch ľudí, ktorí sa majú radi. Tak veľmi radi, že zabudli na kamery nainštalované po celom byte. Možno si to nepamätám, Milka, ale jedno som videl – bolo to dobré. Páčilo sa mi to. Páčilo sa to tebe. Koľko z toho bola len zmiešaná energia?”

“Ako to mám vedieť?” hrala som svoju rolu, ale súčasne mi došlo, že vlastne neklamem. Nedokázala som ani približne odhadnúť, nakoľko to úžasné, čoho som sa odmietala vzdať, bol len klam.

Uprene ma sledoval. Mala som pocit, že sa ma snaží zhypnotizovať. “Ja by som vedel, ako to zistiť,” povedal pomaly.

Nerozumela som, čo naznačuje, až kým mi nezložil podnos s jedlom z kolien, nenahol sa ku mne a pomaly, veľmi vedome ma nepobozkal.

Jeho pery boli jemné, opatrné a nežné. Lenže Noro mal smolu, že ja som si pamätala.

Zaskočilo ho, ako prudko reagujem, ale okamžite sa prispôsobil. Bolo to, akoby sme s bozkávaním neboli nikdy prestali. Boli sme presne tam, kde sme boli pred všetkými tými premazávaniami spomienok. Možno sme viac vnímali svet okolo nás, ale to, čo medzi nami prebiehalo, na intenzite nestratilo.

O hodnú chvíľu neskôr sa Noro prevalil na chrbát, náhle sa zaškeril a zlomyseľne vyhlásil: “A kamery ešte stále bežia.”

***

Urobili sme dohodu, že deň využijeme po svojom a Noro zavolá Mikimu, aby dnešné záznamy vymazal bez pozerania.

“Má to výhodu, keď cez deň sedí u teba v robote,” pochvaľoval si.

Bolo mi dobre. Bola som v siedmom nebi. Noro sa našťastie ukázal ako taký ten romantický a citlivý typ, ktorý nepotrebuje len sex, ale aj rozhovory a spoločné zážitky. Vyšli sme si k ramenu rieky a kŕmili sme labute. Previezli sme sa loďou. Dali sme si dobrý obedík v malom mýtnom domčeku. A potom sme sa vrátili k rieke a labutiam a roztiahli sme si deku na brehu. Sedela som, chrbtom som sa opierala o Nora a cítila som jeho ramená okolo mojich.

“Ako ti je, Milka?” vyzvedal.

Lenivo som privierala oči do slnka, sledovala labuťky a vychutnávala si okamih. “Je mi veľmi dobre, Noro,” priznala som.

“V takýchto okamihoch zastáva čas,” usmial sa a zaboril si tvár do mojich vlasov. “Veci strácajú zmysel. Proste si a nič ťa netrápi.”

“Mám rada takéto okamihy.”

“Nemáš mať rada okamihy, máš mať rada mňa,” zafrflal.

“Mám rada aj teba. Teba v takýchto okamihoch,” šperkovala som to.

Mal pravdu. Nič nebolo dôležité. Mohli sme tam sedieť, dýchať, tešiť sa zo slnka a hádzať labuťkám kúsky chleba. Napadlo ma, že ich pôjdem kŕmiť z ruky.

“To sa ti asi nepodarí,” upozornil ma. “Mne sa to zatiaľ nikdy nepodarilo… Nevedia si vziať z ruky.”

Keďže mám na všetko vlastnú hlavu, šla som to vyskúšať. Noro si prišiel prisadnúť. Labute boli navyknuté na to, že ich ľudia kŕmia, a tak sa vôbec nebáli. Jedna doplávala celkom k brehu a natiahla dlhý krk za kúskom chleba.

Noro mal pravdu. Držala som chlieb v prstoch a labuťka sa snažila ho zobákom uchopiť, ale iba čo mi hryzkala prsty. Napodiv to vôbec nebolelo. Nakoniec som ju prestala trápiť a hodila som chlieb do vody. Tam si ho okamžite vychytila, posekala zobákom na drobné sústa a zhltla.

Noro vytiahol z vrecka dezinfekčné utierky.

“Utri si ruky. Labute mávajú parazity, ktoré sa môžu dostať cez kožu do tela.”

Prišlo mi to také smutné. Taký nádherný vták – a parazity! Videl moje rozladenie a usmial sa.

“To je príroda, Milka. Všetko sa dokonale zapasováva do ostatných vecí. Nič nie je nazvyš, nič nezostáva nepokryté. Aj tie parazity majú svoju funkciu. Labutiam nevadia – pre ľudí sú nepríjemné. To preto, že ľudia obvykle labute nebabrú.”

Obdivovala som jeho schopnosť vidieť súvislosti. Sama som v tom pomerne dobrá, ale na rozdiel odo mňa bol Noro ešte aj dôsledný. Videl plusy i mínusy na všetkom.

“Ako dlho nám to vydrží, Noro?” spýtala som sa.

Usmial sa. “Doteraz si bola v prítomnosti, ale práve si sa presunula do budúcnosti,” upozornil ma a odhrnul mi vlasy z tváre. “Vymenila si vychutnávanie si toho dobrého za špekulovanie o niečom, čo v tebe možno vyvoláva strach alebo pochybnosti a možno to dokonca nikdy nenastane. Plytváš energiou. Prestala si sa cítiť dobre a presunula si sa do pocitu napätia. A načo to všetko? Možno už zajtra ma budeš mať plné zuby!”

“Nebudem,” odvetila som priečne.

“Ale budeš… Ty sa vyvíjaš, ja sa nemením.”

“Ako môžeš povedať, že sa nemeníš?”

“Lebo je to pravda,” usmial sa.

Pritiahla som sa k nemu a pobozkala som ho. Bolo mi jedno, či sa mení alebo nie; jeho blízkosť mi dávala čosi, čo som dovtedy nepoznala – pocit vnútornej stability. Ako keď viete, že nezávisle od toho, čo príde, nejako to uhráte – pokiaľ bude pri vás.

“Ty nevieš, ako dlho nám to vydrží?” dráždila som ho.

Zhovievavo sa usmial: “Viem. Naveky.”

A keďže ja zas viem, že Noro nekecá, uverila som mu a cítila som sa úžasne, úžasne dobre.

Bol to najšťastnejší deň môjho života. Škoda, že potom prišiel večer.

***

Keď sme sa vracali domov, zapadalo slnko, Noro mal dobrú náladu a zo všetkého si uťahoval.

“Už vidím Mikiho, ako sa hrnie k počítaču a bez pozerania začína vymazávať,” poznamenal.

“Ty si fakt myslíš, že sa nepozrie?”

“Nie,” odvetil, ako keby ho to vôbec netrápilo. “Myslím, že celý deň sedel ako na tŕňoch a nevedel sa dočkať, kedy sa dostane k záberom z kamier.”

“Nemali by sme tie kamery odstaviť?”

“Zatiaľ ešte nie. Ešte situácii celkom nedôverujem. Len budeme musieť byť dôslednejší a zakrývať ich.”

“A nevadí ti, že si nepamätáš?” opáčila som skusmo. “Viem, že si videl – ale že si nepamätáš, čo si cítil?

“No, asi to nebolo menej ako to, čo cítim teraz – a to mi absolútne stačí,” usmial sa. “Čo si cítila ty?”

“Bolo to… desivé… Nemala som nad sebou nijakú kontrolu. Raz som videla v telke, ako vyrobili bombu – zo sodíka či nejakej inej pomerne bežnej látky, čo je aj v kuchynskej soli. Tá látka bola celkom bezpečná – do okamihu, kedy sa dostala do kontaktu s vodou. A potom to treslo. No a to, čo som cítila, vyzeralo tak nejak. Okamih, kedy sa dostala do kontaktu s vodou. Bum.”

Vyzeral zamyslene. “Neviem, či nakoniec Mokoša nepožiadam, aby mi spomienky obnovil,” vyhlásil. “Veď je to teraz už aj tak jedno.”

“A to môže? Vymazať, obnoviť, vymazať, obnoviť?”

“No, nie je to celkom také jednoduché,” priznal. “Problém je, že mu to uberá veľa energie. Po takýchto akciách býva Mokoš niekedy aj chorý.”

“Počuj, čo to máte stále s tou energiou? O akej energii hovoríte?”

“To by bolo zložité vysvetľovanie, Milka… Skús si to predstaviť, ako že to je všetka tvoja životná sila, ktorú máš. Môžeš ju hromadiť, môžeš ju zvyšovať, ale môžeš ju aj premrhať. A ak si nedáš pozor a vypotrebuješ jej toľko, že klesne pod určitú hranicu, tak zomrieš.”

“To je to, čo sa mi stalo s Božou päsťou?”

Prisvedčil.

Vošli sme do bytu. Teraz sa Noro pôjde prezliecť a pôjde do práce. Nechcelo sa mi ho pustiť preč. Chcela som zostať pri ňom.

“Nemôžem ísť s tebou?”

“A čo by si tam robila? Bolo by to pre teba nudné… Radšej si pospi a keď sa vrátim, budeme mať zajtra celý deň pre seba.”

Vtedy som si spomenula na Mira Šmukanca a jeho telefonát.

“Ty, Noro, ráno mi volal môj zástupca Miro. Zajtra budeme mať druhú časť nášho workshopu na ošetrovanie rozhraní procesov. Chcel vedieť, či by som sa mohla zúčastniť. Chcela by som tam ísť, ak sa bude dať.”

Vyzeral trochu sklamaný, ale pokrčil plecami: “Dobre. Nie je problém. Len nezabudni, že musíš vyzerať choro.”

“Och, to zvládnem,” zasmiala som sa. Šla som do odstavnej komôrky a  zo starého kufra som vybrala skladaciu francúzsku barlu. Zložila som si ju. Noro prekvapene sledoval, čo robím.

“A tú máš odkiaľ?”

“Je moja… Ja som ti nepovedala, ale som dosť chorá. Niekedy mávam obdobia, že neviem bez pomoci ani chodiť. Nechcela som ťa tým zaťažovať, tak som o tom nehovorila.”

Pohľad na jeho tvár ma vydesil. Bol bledý, oči neveriacky vyvalené, a ťažko dýchal.

“Ty… si… chorá?

“Je to nejaký problém?” zahabkala som.

Neunúval sa odpovedať mi. Sťažka sa oprel o rám dverí, vytiahol mobil a navolil číslo.

“Máme problém, Mokoš,” povedal bez dychu. “Milka nie je zdravotne v poriadku.” Chvíľu počúval a mračil sa pritom na mňa. Potom odpovedal: “Dobre, zavolám Rolimu, nech ma dnes nahradí, a počkáme tu na teba.”

Zdrapil ma za rameno a doslova ma odvliekol do kuchyne. Odrazu to už nebol ten jemný Noro. Akoby som preňho prestala byť človek a stala sa len kusom neživého mäsa.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: