voľný pád 1: voľný pád

20 Tajomstvo Božej päste

0
(0)

Mala som ten hlas spoznať. Moja chyba.

Sedela som v aute ako päť peňazí a špekulovala som, ako z neho ujsť… Len som čakala na okamih, kedy zastaneme na nejakých svetlách.

Mirovi zapípal mobil. Popri šoférovaní si pozrel SMSku a spokojne sa usmial.

“Takže to by sme mali, Milka… Váš priateľ sa našiel. Fero si ho odchytil a zložil ho. Správajte sa rozumne… Isto nechcete, aby sa mu čosi stalo!”

Svet sa zastavil. Nebola som schopná jedinej súvislej myšlienky. V hlave mi všetko vírilo a nič nedávalo zmysel. Noro!

“Je v poriadku?” Hlas mi znel ako puknutý hrniec.

Miro pohodovo prisvedčil. “Ale áno… zatiaľ. Nikdy by som nebol povedal, že vás uvidím takú ochromenú! Ešte aj pery máte biele,” zasmial sa. “Dobré vedieť, čo na vás platí.”

“Ale… prečo, Miro? Prečo?”

“Prečo? Lebo Päsť patrí podľa práva nám!” vyhŕkol. “Mokošov klan nám ju vzal, ale my sme ju vypátrali – a nárokujeme si ju späť!”

“To je choré,” vydýchla som. “Kvôli jednej kovovej rukavici…”

“Ničomu nerozumiete, Milka! To predsa nie je obyčajná kovová rukavica! Videli ste predsa, čo dokáže!”

Zažila som, čo dokáže,” poopravila som ho. “A viem, že nepovolaných zabíja. Než si ju natiahneš na ruku, dobre si zváž, či tvoje bludy o právoplatnom vlastníctve skutočne aj obstoja. Inak sa stretneme na rieke stratených duší,” dodala som tvrdo.

Vyvalil oči. “Odkiaľ viete o rieke stratených duší?”

“Bola som tam. Natiahla som si Päsť a bola som nepovolaná. Mám ťa rada, Miro, preto ťa varujem. Ale konečné rozhodnutie zostane na tebe.”

Na chvíľku to vyzeralo, že sa mi ho podarilo zviklať. Mlčky šoféroval a gánil pred seba. Pod rukou som cítila svoj mobil. Opatrne som zvolila posledné číslo zo zoznamu prijatých hovorov – Roliho číslo. V duchu som sa modlila, aby nebolo obsadené.

Miro na mňa rýchlo pozrel. Stuhla som a ani som už neskontrolovala, či sa mi podarilo s Rolim spojiť.  Ak sa aj ozve, spoliehala som sa, že hluk motora jeho hlas prehluší.

“Nevyznám sa vo vás,” zavrčal Miro. “Mal som vás celkom rád. Ale potom ste sa museli zapliesť s tou Mokošovou bandou… No, nech už je to akokoľvek, čoskoro sa to všetko vyjasní. Ideme vyskúšať Päsť.”

“Čo s ňou chcete urobiť?”

Zasmial sa. “To je naša vec a vaša žiadna starosť. Vy alebo váš priateľ jednoducho budete fungovať ako prostredníkovia. Teraz, keď už ste ma varovali, čo tá Päsť s človekom dokáže urobiť, som vlastne celkom rád, že ste tu so mnou. A pamätajte – máme vášho Nora. Žiadne pokusy o útek, žiadne útoky, žiadne vôbec nič, pretože ako poznám Fera, s radosťou mu podreže krk!”

Začalo ma napínať na vracanie. Mala som strach; čistý, živočíšny strach. “Kam ideme?”

“Čo vás do toho?” spýtal sa škriepne, ale pretože v ľudskej psychike je zakódované nutkanie odpovedať na otázky, nakoniec to vyzradil. “Ideme k Ľube. Máme zraz u nej v byte.”

“Ľuba… Čo tá s tým má?”

“To ste fakt taká naivná? Celý čas vás používala… Snažila sa dostať do kontaktu s Norom. Ale on sa jej vyhýbal… Ešte chodil s Kristínou Mokešovou, ale ani raz sa jej nepodarilo stretnúť ho! Vedela, že on má tú Päsť… ale vykĺzaval jej ako úhor. Keď ho Kristína odkopla, stratila nad ním Ľuba celkom kontrolu. Postarala sa preto, aby vám Klára z personálneho dala kontakt na Mokeša, keď ste mali problém s hľadaním bytu. Akosi vedela, že presne zapadnete do jeho predstavy o typickej koristi.” Zlomyseľne sa zasmial. “Skutočne ste si mysleli, že ste taká úžasná, že sa do vás Noro zamiluje? Ste jeho typická korisť, Milka! A on je veľmi prefíkaný, veľmi nebezpečný jedinec.”

“A ty si dokonalý idiot,” odsekla som. Len čo začal byť osobný a urážlivý, prestala som sa báť. Bol to len ďalší bulo do mojej zbierky. Taký, na akého netreba ani Nora; postačí obyčajná panvica.

Takže potrebujem panvicu.

Zarazilo ho, ako som sa zmenila. Sú dva druhy ľudí: jedni štekajú a nehryzú, druhí možno štekajú, ale rozhodne hryzú… Miro patril našťastie k tým prvým. Ak ste sa ho nezľakli, zľakol sa on vás. Napriek všetkej svojej inteligencii mal toto so svojím bratom spoločné.

Nevedela som sa dočkať, až uvidím Nora. Potrebovala som vedieť, že je v poriadku… Auto začalo spomaľovať. Nenápadne som zhodila mobil na zem.

Naklonila som sa k prednému sklu: “Ale veď to je Riečna promenáda,” vyhŕkla som a snažila som sa, aby to vyznelo čo najprirodzenejšie.

“No… Tu býva Ľuba. Vy ani neviete, kde Ľuba býva?”

“Nie je to moja priateľka,” odvrkla som. U Mira som si to mohla dovoliť. Vedela som, že nepatrí k tým, čo otĺkajú ženy. Aspoň zatiaľ James Bond po papuli neschytá.

Intenzívne som sa modlila, aby mobil ešte stále snímal zvuky.

***

Keď sme v podzemnej garáži vystupovali z auta, ešte raz mi Miro pripomenul: “Žiadne hlúposti, Milka, lebo si to odskáče Noro.”

Podvolila som sa. Čo som mala robiť?

Vyviezli sme sa na jedenáste poschodie. Držal ma za lakeť a viedol ma k Ľubinmu bytu. Prekvapilo ma, že si odomkol sám.

“Tu som!” zavolal od dverí. “Teta Ľuba, vediem návštevu!” Zbadal moje prekvapenie a spokojne sa usmial: “Ľuba a máti sú sestry.”

Pred nami vyhúkla vysoká Ľubina postava v nejakých rozlietaných domácich šatách.

“Zbláznil si sa?! To načo si mi ju sem dovliekol?”

“Došla na to, kto som,” špitol Miro na obranu.

Zúrivo si ma premerala. “Ďalší odbojný ksicht do zbierky! Strčte ju k tomu jej chlapíkovi! Ale kabelku mi najprv daj!” Vydrapila mi tašku z rúk a vysypala jej obsah na podlahu. “Kde má mobil?!”

Miro na mňa vypleštil oči, zvrtol sa a trielil späť do garáže.

“Poď so mnou,” zavrčala Ľuba. Odviedla ma do detskej izby. Na zemi ležalo nehybné Norovo telo.

“Noro!” skríkla som a hodila som sa k nemu. Prevrátila som ho na chrbát. Bol v bezvedomí.

“Fero ho tresol činkou po hlave. Asi mu zlomil lebku,” vyhlásila otrávene.

Došlo mi zle a zosypala som sa vedľa Nora.

Ľuba odišla a zavrela dvere. Naklonila som sa nad Norovo telo. Pootvoril oči a usmial sa.

“Mám tvrdú hlavu, Milka… Neboj sa,” zašepkal.

Od úľavy som sa rozplakala.

Pomohla som mu posadiť sa. Ruky mal spútané tenkým umelohmotným prúžkom, ktorý sa mi nijako nedarilo otvoriť.

“Nič si z toho nerob,” ukľudňoval ma. “Mokoš nás nájde.”

“Ja viem,” vzdychla som. “Odvysielala som im, kam ideme.”

“Ako?”

“Volal mi Roli. Zvolila som jeho číslo a potom som sa spýtala, kam ideme. Ale teraz mi na to prišli… Ľuba zistila, že chýba môj mobil, a Miro bežal späť do garáže. Zistia, že som ho mala zapnutý.”

Neveriacky potriasol hlavou, ale hneď zmraštil tvár. “No, dnes z teba James Bond asi bude,” priznal.

“Nebude… Ešte som nedostala po papuli!”

A hoci situácia bola dosť beznádejná, obaja sme sa rozosmiali.

Bytové dvere sa znova otvorili. Miro vykríkol: “Tá pačmaga ho mala po celý čas zapnutý!”

“Čo?”

“Mobil! Vysielala!”

“Ako… vysielala?”

“Mala navolený hovor a tak ten, komu volala, po celý čas počúval, o čom sa zhovárame!”

“No a? Snáď si jej nepovedal, kam idete?!” Na chvíľu bolo mrazivé ticho, potom prišiel výbuch nadávok. “Nemáš mozog v hlave?!”

Dvere detskej izby sa rozleteli. Ľuba sa vhrnula dovnútra ako fúria. V ruke držala veľký kuchynský nôž.

“Komu si volala?!” zhúkla na mňa.

Zalapala som po vzduchu. Asi som jej neodpovedala dosť rýchlo, pretože priložila nôž Norovi pod oko: “No, bude to?!”

“Rolimu,” vydýchla som v hrôze.

“A kto je, prepána, Roli?”

“Kamarát…”

“Je to jeden z Mokošových chlapcov?”

Prisvedčila som.

Ľuba odstúpila od Nora a mne odľahlo. Pritisla som sa k nemu. Pozerala som na ňu, ako sa mračí a premýšľa.

“Dobre, doveďte ich do obývačky,” zavrčala. “Ale predtým zamknite bytové dvere, ak by sa náhodou vytrhli.”

Fero a Miro nás odviedli do veľkej svetlej miestnosti s vysokými oknami typu ‘francúzsky balkón’. Jednu časť miestnosti zaberala svetlá sedačka, v druhej pri okne stál starožitný písací stôl. Na stole ležala Božia päsť.

Ľuba obišla stôl a spokojne si ju prezrela.

“Dnes som dostala lekciu svojho života,” usmiala sa a pozrela na Nora. Vyzerala takmer milo. “Pokúsila som si Päsť natiahnuť. A ona ma odkopla.”

Noro opatrne prisvedčil. Zátylok a ľavé plece mal špinavé od zasychajúcej krvi.

“Je vám nanič,” povedal mierne.

“To si myslíš ty, synu,” odpovedala rovnako sladko. “Na rozdiel od všetkých týchto blbcov okolo mňa ja ešte myslieť dokážem… a spomenula som si na jeden starý text, ktorý hovorí, že Päsť je súčasť väčšej energie. A tá väčšia energia, to budeš najskôr ty,” dodala zlomyseľne.

Ničomu som nerozumela. Zízala som z Nora na Ľubu a späť, ale mala som pocit, že Noro zbledol.

“Takže teraz mám pod kontrolou energiu i kľúč k nej. Daj mi prístup k Pästi!”

Noro potriasol hlavou. Slabo sa zapotácal.

Ľuba sa nenechala vyviesť z rovnováhy. “Vy mokošovci ste takí naivní… Myslíš, že to bola prosba? To bol rozkaz, energia Noro! Daj mi prístup k Pästi!”

“Nemôžeš mi rozkázať!” odsekol.

“No, rozkázať možno nie, ale myslím, že ťa viem presvedčiť… Máme tu predsa Milku a vy dvaja ste podľa toho, čo mi Miro spomínal, taký Rómeo a Júlia… Fero videl, že Milka Päsť mala na ruke… takže vlastne nepotrebujem ani tvoje dovolenie, stačí mi Milkina ruka!”

Pochytila ma panika. Vzoprela som sa a cítila som, ako sa Fero zozadu na mňa vzrušene tlačí.

“Ak sa jej čo len dotkneš, zablokujem ti navždy prístup k Pästi!” vybuchol Noro.

Ľuba sa len zasmiala.

“Ty sa mi nevyhrážaj, ty v tej pozícii nie si! Vyber si: buď prístup k Pästi, alebo tvoja spanilá priateľka príde o ruku!”

“S odseknutou rukou to aj tak nebude fungovať,” odvrkol pohŕdavo.

“Možno áno, možno nie…” Ľuba vzala zo stola ten veľký kuchynský nôž, chytila ho za čepeľ a natiahla ruku k Ferovi. “Vyber si, Mokošov synáčik!”

Noro zaváhal. Zbadala to a víťazoslávne sa zaškerila. Napätie v Norových pleciach zmizlo. Poddal sa. Ľuba sa posmešne uchechtla a zložila nôž na stôl.

“Nie, Noro,” zastenala som. “Nerob to! Nie som svoje telo!

Pozrel na mňa tak útrpne, že mi to bralo dych. Pokúsil sa usmiať a otočil sa k Ľube.

“Potrebujem sa Päste dotknúť,” povedal.

“Ale varujem ťa – jediný falošný pohyb a tvoja ženská skončí ako guláš!”

Miro pustil Nora a prešiel k stolu vziať Päsť. Až vtedy sa ukázalo, aký je Noro dobitý; zatackal sa a zviezol sa na jedno koleno. Ľuba nespokojne zahundrala: “Rýchlo, ešte než vypustí dušu!”

Miro vzal Päsť a niesol ju k nám. Vedela som len jedno – nesmiem dopustiť, aby sa Päsť dostala k Norovi, lebo je po nás oboch! Fero mi ešte stále pevne zvieral ruky za chrbtom. Nadskočila som, navážila som sa vrchnou časťou tela na neho a nohami som kopla Mirovi do rúk.

Miro zreval a Päsť vyletela do vzduchu. Fero zaklial. Tresla som hlavou dozadu, zachytila som jeho nos a zrejme som mu ho rozbila, pretože jeho zovretie povolilo a mne sa zatmelo pred očami. Skôr po pamäti som sa hodila smerom, kam letela Päsť. Cítila som, ako Fero prekĺzol popri mne, ale moje prsty už zacítili Päsť a zovreli sa okolo nej. Potkla som sa o Fera, Fero mi vydrapil Päsť, zakopol o mňa a obaja sme leteli priamo do okna… Jeho telo narazilo na okennú tabuľku prvé, roztrieskalo ju a vypadlo von. Pri páde pustil Päsť a ja som po nej chmatla.

A potom som vypadla aj ja.

Zdrapila som Päsť a pritisla si ju víťazoslávne na hruď, keď tu mi došlo, že mám problém.

Síce som zachránila Päsť, ale Päsť bola nezničiteľná a nerozbitná, kým ja nemám krídla.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: