voľný pád 1: voľný pád

21 Návrat domov

5
(1)

Je zvláštne, aký je čas relatívny… Keď padáte z jedenásteho poschodia, sú to tie najdlhšie dve a pol sekundy, aké kedy zažijete.

Fero padal rýchlejšie ako ja. Už som ho stratila z očí. Pozrela som sa na Päsť a pocítila som nutkanie natiahnuť si ju a urobiť zázrak.

Lenže ešte som si pridobre pamätala rieku stratených duší.

Už nebolo čo robiť, nebolo čo povedať, nebolo ako sa tváriť. Už bolo všetko vopred určené.

Predstavila som si, aké to bude, až dopadnem… Zamrazilo ma. A súčasne mi tichý hlások v mojej hlave našepkal: ‘Energia nasleduje pozornosť.’

No nie som ja sprostá, že si predstavujem, ako dopadnem? Nebolo by lepšie predstaviť si, ako mi narastú krídla a budem letieť?!

Začala som bojovať proti pocitu padania. Snažila som sa v sebe vyvolať pocit, že mi na chrbte medzi lopatkami rašia krídla. Cítila som slabé brnenie. Vyvolala som si pocit, že ma vzduch začína niesť.

A vtom mi vyhúkli krídla. Letela som.

Zem sa prestala približovať. Miesto toho som sa elegantne skĺzla pomedzi dva vežiaky a začala som naberať na výške. Vyvolávala som si v tele presne tie isté pocity, ktoré som mala, keď som v sne letela ako labuť – mávala som krídlami a vedela som, že ma unesú.

Zdvihla som hlavu. Nebo nado mnou bolo belasé a trochu zatiahnuté oparom a plávalo po ňom niekoľko priesvitných bielych oblakov.

Zovrela som Päsť v rukách a letela som k oblakom.

Letenie je úžasná vec… Človek pri ňom stráca predstavu o priestore i čase, o minulosti i budúcnosti… Leteli sme s Päsťou kamsi – nezaujímalo nás, kam, a nevedeli sme, prečo to robíme. Ja som jednoducho mávala krídlami a Päsť sa jednoducho nechala niesť.

Boli sme slobodné.

Krajina pod nami sa zmenila. Už to nebolo mesto, rušné ulice a trúbiace autá, ale les, rieka, lúky… Všetko bolo nadpozemsky pokojné, ako keby to bol obrázok v nejakom katalógu.

Na brehu rieky stála nejaká postava. Rozhodla som sa obzrieť si ju.

Pristala som pár metrov od neho. Bol to Mokoš. Nejako zvláštne sa usmieval. Podišiel ku mne a vzal ma za ruky:

“Si v poriadku?”

Nechápala som, prečo by som nemala byť v poriadku. V rukách som držala akýsi kovový predmet, o ktorom som netušila, čo to je, a iritoval ma. Vrazila som ho Mokošovi do rúk.

“Skús sa sústrediť,” poprosil ma.

Nechcelo sa mi sústreďovať. Začala som pozerať nahor a pochytila ma túžba vzlietnuť.

“Milka,” ozval sa naliehavo, “skús sa sústrediť! Vieš, kto som?”

“Viem. Niekto… hocikto. Mokoš.

Odľahlo mu. “Chvalabohu, takže už sa vraciaš. Poď, na ceste hore mám auto. Vezmem ťa späť k Norovi.”

To meno ma v okamihu dostalo späť do reality. “Ako sa má? Kde je?”

“Je ešte stále u Ľuby. Došli sme presne v okamihu, kedy ste vypadli z okna… Musel som bežať za tebou, lebo keby sme ťa boli stratili, už možno nikdy nenájdeš cestu späť! Roland a Mikuláš zostali s Norom. Doviedli sme so sebou policajtov a tí zavolali Norovi sanitku.”

“Noro… je v poriadku…” opakovala som po ňom pomaly. Nejako mi to nedochádzalo.

Mokoš mi ovinul rameno okolo pliec. “Poď, Milka,” povedal, “nastal čas vrátiť sa domov.”

***

Norovo zranenie bolo vážnejšie, ako si sám pripúšťal. Mal puknutú lebku, ale napriek tomu mal obrovské šťastie v nešťastí, pretože mu to mozog nepoškodilo. Vyviazol so slabším otrasom.

Lekári ho poprezerali a prepustili ho do domácej starostlivosti, teda do Roliho a mojich rúk. Odviezli sme si ho domov, uložili sme ho do postele a ja som sa od neho takmer nehýbala. Šmajchlík síce nechápal, prečo teraz Noro dostáva viac pozornosti ako on, ale vynahradil si to tým, že mu vyliezol až pod bradu a tam si spinkal, vrnel a z času na čas mu oblízal nos.

Spočiatku Norovi pohľad uklzával, ale v priebehu večera sa to spravilo. Mokoš sa postavil do kuchyne, mňa nechal sedieť pri Norovi a Roli a Miki sa vrátili na políciu.

Neskoro večer sme všetci sedeli okolo Norovej postele a oni nám porozprávali, čo sa dialo.

Tak najprv: mali sme šťastie a keď som si nechala vytočiť Roliho, nielenže to vzal, ale aj dobre počul celý môj rozhovor s Mirom. Vedel, čo sa stalo, a vedel aj, kam máme namierené.

Okamžite zalarmoval Mokoša a Mikiho a zavolal aj toho svojho priateľa od polície, že potrebujú hliadku, pretože jeho známu uniesli. Policajné autá ich eskortovali cez celé mesto. Miki zavolal z auta ešte Jurajovi Krčmérymu a ten mu zistil presnú adresu Ľuby. Už potrebovali len jedno – nahrnúť sa na jedenáste poschodie.

Dvere do bytu vyvalili v okamihu, kedy som ja prepadla cez rozbité okno. Mokoš bleskovo pochopil, čo sa deje, a rozbehol sa späť. Uvedomil si, že budem potrebovať pomoc, aby som sa dokázala vrátiť do reality.

Nikdy sa nedozviem, čo sa so mnou vtedy stalo. Viem, že so vypadla z jedenásteho poschodia tesne po Ferovi. Viem, že Fera zoškrabovali z chodníka ešte týždeň. Viem, že som letela a pristala niekde mimo mesta a čakal tam na mňa Mokoš, ktorý nevedel, kam poletím, a nemohol tam byť skôr ako ja.

Napriek tomu tam bol a vrátil ma do života.

Ľubu a Mira zatkli – hlavne preto, že Ľube vypovedali nervy a začala sa oháňať po policajtoch tým veľkým kuchynským nožom. Miro sa správal pokojne, ba dokonca sa pokúšal pomôcť Norovi na nohy. Keď policajti videli, v akom stave Noro je, privolali okamžite sanitku.

Nikdy sa nedozviem, ako Roli svojmu priateľovi vysvetlil, že ten druhý človek, čo vypadol z okna, nikdy nedopadol.

Sedela som ticho, držala v rukách pohár s čajom a nevedela som, ako to povedať.

“Čo je, Milka?” spýtal sa starostlivo Mokoš.

“Pamätáš, keď ste ma vymieňali za Božiu päsť?” Prisvedčil.

“Vtedy som Ferovi povedala ‘zabijem ťa’. Myslela som to smrteľne vážne. A teraz je mŕtvy,” vzdychla som.

“Nerozoberaj to… Možno si ho zabila, možno nie. Potkol sa o teba. Bola to tvoja chyba?”

“Bola?”

Noro sa pohniezdil vo vankúšoch. “Každé dvere, ktoré otvoríš, vytvárajú možnosti pre nové a nové vývoje,” povedal dôrazne. “Naučila si sa manipulovať svoje vnímanie. Ale manipulovanie vnímania samotné nestačí na to, aby niekto zomrel… Na to musel on na svojej strane otvoriť dvere pre presne takú možnosť – napríklad istým spôsobom života. Možno si ho vydesila, možno si mu nasadila do hlavy myšlienku – ale nepripravila si ho o možnosti vzoprieť sa jej.”

“Cítim sa za to vinná,” namietla som. “Nemala som povedať…”

“Nechaj to tak,” skočil mi do reči. “Nemá význam špekulovať nad tým, čo by bolo, keby… Pozri sa na to inak: spomínaš si, ako si mi na začiatku hovorila, že chceš chodiť cez stenu a letieť? A čo si urobila? Prešla si cez stenu a letela si. Tomu sa povie ‘zhmotňovanie‘. Ferovi si zhmotnila svojou vyhrážkou možnosť, že príde o život… ale života sa už musel vzdať sám. Obaja ste vypadli z toho istého okna, ale len jeden z vás sa vzdal.” Norov hlas zlyhal od vyčerpania, ale v očiach mal chápavý, mierny úsmev.

Mokoš potriasol hlavou. “Si hodne zvláštne dievča, Milka. Všetky vyššie zručnosti ovládaš bez učenia, ale tie základné ti celkom chýbajú… Čaká nás hodne roboty. Nora čaká hodne roboty,” poopravil sa s úsmeškom.

Na to sa Miki zdvihol a zahlásil, že ide okamžite vymontovať všetky kamery, pretože tú ‘robotu‘ nechce vidieť.

Chalani sa pomaly začali zberať domov. Keď sa lúčili s Norom, Miki sa obrátil k Mokošovi:

“Ale teraz už žiadne obmedzenia ani výhrady proti tomu, čo Noro robí… Už dlho som ho nevidel takého šťastného!”

Mokoš sa usmial. “Nemám v úmysle to meniť,” povedal mierne, “len si potrebujete uvedomiť, že Milka robí Nora zraniteľným, a budeme sa tomu musieť všetci prispôsobiť.”

“Ale je tu ešte jedna vec…” otočil sa ku mne. “Vieš, Milka, nemôžeš mať len Nora. Ak chceš skutočne patriť k nám, musíš nás vedieť akceptovať všetkých. Sme vzájomne poprepájaní. To znamená, že už nikdy nebudeš mať súkromie. Čo uvidí Noro, uvidíme všetci. Takže ak budeš mať problém čo len s jedným z nás, budeme mať problém všetci. Myslíš, že to zvládneš?”

Boli moja rodina – jediná, akú som mala.

Prisvedčila som.

K  O  N  I  E  C      P  R  V  É  H  O       D  I  E  L  U

D  R  U  H  Ý      D  I  E  L

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 5 / 5. Počet hlasov: 1

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: