voľný pád 1: voľný pád

01 Koniec idyly

4
(1)

Moji rodičia boli láskaví, ale nepriebojní ľudia. Obaja štátni úradníci, referenti. Celé dni trávili bádaním nad správnosťou dokumentov, čo mali na stole, a ich správnym vybavením a správnym založením do registratúry. Keď som im niekedy pomáhala v robote, priam fyzicky som cítila ťarchu zodpovednosti a obetavosti, ktorá ich obklopovala. Sedeli obaja v jednej kancelárii, tak ako po celý život boli spolu.

Kedysi som sa mamy pýtala, ako sa zoznámila s otcom. Zapýrila sa a povedala, že na miestnej tancovačke. Šla tam s priateľom a ten sa uprostred večera začal točiť okolo iného dievčaťa a mamu nechal stáť. To si všimol môj otec. Bol spolužiakom jej brata, dobre ju poznal a keď videl, ako s ňou vykýval jej priateľ, uľútilo sa mu mamy a šiel si s ňou zatancovať.

“Vieš, bola taká… stratená…” opisoval mi to otec. “Vyzerala ako vyplašené malé dievčatko. Nechal ju stáť uprostred miestnosti a šiel s inou k baru. Nevedela, čo s rukami, nevedela, kam sa pohnúť… Ja som sa necítil o nič lepšie v svojich tesilkách pri tých ostatných v džínsoch, a tak som šiel za ňou, či by si nezatancovala. No a odvtedy sme zostali spolu.”

Niekedy som mala pocit, že ten vtedajší mamin priateľ si možno ani nevšimol, že už ju nemá.

Rodičia vedeli, že život vie byť zlý – dokázal im to, keď sa im narodilo jediné, vytúžené dieťa a bolo také choré, že len sústavným šetrením a ofukovaním ho dokázali udržať pri živote. Hoci sa ma snažili za každú cenu ochrániť a vytvoriť mi raj na zemi, skôr zo mňa vychovali nesamostatného, vydeseného človiečika, ktorý sa bez pomoci iných nedokázal orientovať v tomto svete.

Vozievali ma do školy i zo školy. Bolo to potrebné, pretože sedieť na vyučovaní bolo na hranici mojich síl. Nemala som ‘najlepšie priateľky’.  Nikto ma nenavštevoval. Nikdy som nešla s nikým do kina ani na koncert. K spojeniu so svetom som mala telefón a počítač. Svoj voľný čas som trávievala tým, že som maľovala alebo písala básne. Končili vždy v zásuvke otcovho veľkého písacieho stola. Niekedy si ich pozrel a s viditeľnou hrdosťou ma pochválil, potom ich ukázal mame a aj ona sa tešila, ale ja som sa hanbila pod čiernu zem… Prichodili mi také plytké, nedokonalé – výkriky osamelej duše do tmy.

Keď som vychodila školu, pomohli mi ich známi nájsť fyzicky nenáročné zamestnanie. Dostala som sa do call-centra. Milovala som svoju prácu… so slúchadlami na ušiach, neosobná, neviditeľná, ale mohla som hovoriť s ľuďmi na druhom konci linky a podieľať sa na ich svete.

Vedúca spozorovala, že sa dokážem vžiť do ľudí, ktorí majú problém, a asi po roku prišla s tým, či by som nechcela ísť pracovať do reklamácií. Tá predstava ma vydesila; bála som sa ľudských emócií. Keď videla, ako sa mi slzy nahrnuli do očí, začala hľadať iné riešenie a nakoniec som skončila na technickom helpdesku.

Odjakživa som bola mechanicky zdatná a mala som dostatočnú predstavivosť, aby som vedela nájsť chyby v mechanických zariadeniach. Vedela som počúvať, vedela som analyzovať a vedela som robiť aj rýchle, aj trvalé riešenia. Po dvoch rokoch práce na helpdesku mi ponúkli miesto vedúcej.

Ako sa moji rodičia tešili! Keď som im to oznámila, ich oči žiarili hrdosťou a láskou. Mama doniesla z cukrárne zákusky a urobili sme si malú rodinnú oslavu.

To miesto som prijala.

O týždeň neskôr obaja moji rodičia mali dopravnú nehodu. Nejaký šialenec predbiehal pri plnej čiare a v rýchlosti 210 km/h čelne narazil do nášho auta.

Boli na mieste mŕtvi.

Odrazu som nemala vôbec nikoho. Zostala som sama ako prst.

Chodila som naďalej do práce, vyhodnocovala tabuľky a prezentovala šéfstvu. Vracala som sa do prázdneho bytu, ktorý bol priveľký a pridrahý na to, aby som si ho udržala. Chodila som spať zavčasu a celú noc som civela do stropu a dúfala, že nedožijem rána.

Pri najbližšom vyúčtovaní začalo byť zrejmé, že byt neutiahnem. Ktorási kolegyňa mi dala kontakt na realitného makléra, čo jej pomáhal nájsť bývanie. Tak som mu zavolala, povedala som, čo hľadám, a dohodli sme si stretnutie.

Bol to môj prvý celkom samostatný počin v svete ľudí – bez záchrannej siete a podpory mojich rodičov. Nechala som si vysvetliť, ako sa dostanem na miesto stretnutia, obula som sa pohodlne, ako keby ma čakali kilometre chodenia, a vydala som sa na svoje prvé dobrodružstvo.

Maklér bol seriózny starší pán s krátkou sivou briadkou. Kolegyňa mu už musela vysvetliť, že nie som celkom z tohto sveta, pretože na mňa pozeral zvedavo a s nesmiernou ochotou.

“Som Mokeš,” podal mi ruku. “Spomínali ste, že sa potrebujete zmenšiť. Mám pre vás jednoizbový byt tu v paneláku na treťom poschodí. Je čerstvo vynovený, zateplený a momentálne celkom prázdny. Ideme sa pozrieť?”

A tak sme šliapali po schodoch na tretie poschodie. Odomkol dvere bytu a vstúpili sme do niečoho, čo vyzeralo ako trochu väčšia krabica od topánok. No, možno od čižiem. Od nízkych čižiem.

Musel vidieť môj šok.

“Je to v rámci tej sumy, čo ste určili,” povedal na svoju obranu. “Za tie peniaze viac nedostanete.”

Byt bol čisto omietnutý, ale maličký. Maličká izbička s maličkým okienkom bola príliš tmavá. V zahĺbenom rohu stála drobná kuchynská linka – len dvojplatnička a výlevka. Za sporákom boli dvere do maličkej bielej kúpeľne s čistými kachličkami, ale celkom bez denného svetla.

Myslela som, že mi nohy vypovedajú poslušnosť.

“Varíte rada?” spýtal sa a rukou prešiel po umakartovej pracovnej doske.

“Dosť dobre viem zohrievať konzervy,” prisvedčila som. Slová akoby obchádzali môj mozog.

“Ten byt, odkiaľ chcete odísť… Je to váš byt?”

“Prenajatý.” Rodičia si nikdy nedali námahu rozmýšľať o kúpe. Ešte stále asi tajne dúfali, že si ma niekto nájde, vydám sa a oni sa presťahujú do menšieho.

“Koľko izieb?”

“Štyri. Veľká hala, veľká kúpeľňa s oknom, balkón.”

“No, to bude problém… už len s tým nábytkom.”

Páni! Na nábytok som ani nepomyslela. Cítila som, ako sa mi tlačia slzy do očí.

“Je to pre vás hodne veľký šok z prechodu do takýchto stiesnených podmienok, čo?”

Prikývla som a zahryzla si do pery v márnej snahe vyzerať dospelo a samostatne.

Chvíľku ma zamyslene sledoval. “Mám pre vás možno dobrý nápad. Hovoríte, že si nemôžete dovoliť nič drahšieho.”

“No, môžem pridať trošku, možno 50 €, ale viac iste nie.”

“Poviem vám, čo pre vás môžem urobiť… Mám ešte jedného záujemcu o byt, ale tiež si nemôže dovoliť nič drahšie a potrebuje samostatnú miestnosť. Keď som mu ukazoval tento byt, reagoval veľmi podobne ako vy… Ale mal by som dvojizbový byt s pomerne veľkou kuchyňou, ktorá by sa dala využívať aj ako miesto na posedenie. Je to neďaleko, pri kanáli, trocha zastrčené v lese, ale inak je to pekný byt. Keby ste sa rozhodli prenajať ho spolu, myslím, že by ste to finančne utiahli.”

Vyvaľovala som naňho oči a len veľmi pomaly mi dochádzalo, čo mi vraví.

“Vyriešilo by to možno aj váš problém s nábytkom. Nemuseli by ste ho dávať preč celý… Ten chlapec nemá nábytok, takže by ste mohli zariadiť byt vašimi vecami.”

“To ako… by som mala bývať s cudzím chlapom?

Ak aj postrehol rastúcu hystériu v mojom hlase, nedal to najavo.

“Myslím, že by sa to hodilo aj jemu… Ak by dostal zadarmo nábytok, mohol by potiahnuť trochu väčšiu časť nájomného on.”

Neviem, ako som sa odtiaľ dostala. K dobru si môžem pripísať len to, že som sa nezložila, nezačala som hystericky vykríkať, že s cudzím chlapom bývať nebudem, ale som len zamrmlala, že si to musím premyslieť.

A potom som sa stiahla do svojho prázdneho bytu a snažila som sa zhltnúť to, čo muselo prísť.

Cestou domov som pod dverami našla ukričané malé mačiatko. Malo ošklbaný chvostík a boľavú papuľku a tak som ho vzala k veterinárovi, ktorý býval vo vedľajšom vchode. Zistili sme, že mačiatko je kocúrik, nie je začipovaný a je zle dochrámaný. Vyzeral, akoby ho zachytilo auto. Dali mu nejaké antibiotiká, poradili mi, ako sa oňho postarať a dali mi aj nejaké granulky, aby som mu nezohrievala párok s fazuľkou.

Len čo som ho preniesla cez prah, byt odrazu prestal byť pustý. Síce sa mi ešte stále triasli kolená, či si s mačaťom poradím, ale už som nebola sama.

Asi o týždeň urobil pán Mokeš ďalšie stretnutie a obhliadku. Tentokrát sa ho mal zúčastniť už aj môj nádejný nový spolubývajúci.

Na stretnutie som išla celkom vynervovaná. Nevedela som, čo mám robiť. Zúfalo som potrebovala niekoho, kto mi poradí a pomôže… Kolegyňa, ktorá mi na pána Mokeša dala kontakt, sa tvárila, že je to trochu neobvyklé, ale inak rozumné rozhodnutie.

“Bolo by lepšie, keby ste mohli bývať s nejakou ženou,” povedala a poloprivretými očami si ma premeriavala, ako keby som bola niečo, čo treba dať okamžite do karantény.

“Lenže on má len chlapa,” vzdychla som.

Ukázalo sa, že môj nádejný spolubývajúci je celkom príjemný chlapík. Nedokázala som odhadnúť jeho vek. Bol vysoký, štíhly a mal nakrátko ostrihané svetlohnedé vlasy. Ale najvýraznejšie na ňom boli sivobelasé, priateľské oči a nekomplikovaný úsmev.

Aspoň niečo je nekomplikované, pomyslela som si trpko.

Pán Mokeš sa správal, ako keby sa s ním už chvíľu poznal.

“Toto je naša slečna Géczová,” povedal mu. “A toto je pán Smatana.”

Mládenec ku mne natiahol ruku, usmial sa a povedal: “Ja som Noro.”

“Milka,” potriasla som mu rukou.

“Vyzerám dosť dôveryhodne?” zaškeril sa a než som sa zbadala, už som sa škerila aj ta. Bola to nemožná situácia, ale Noro mal v sebe čosi odzbrojujúce.

“Tak, keď už sa poznáte… čo poviete, ideme sa pozrieť?”

Tentokrát to bol úžasný dvojizbový byt na prvom poschodí s pomerne veľkým balkónom, priestrannou kuchyňou a maličkou kúpeľničkou – ale s denným svetlom. Keď som si zvážila svoju časť nájomného, tak to teda Noro musel prispievať hodne disproporčne len za to, aby mal nábytok… Nič som sa nepýtala, nič mi nevadilo. To, že tu bol, že nebol slizký ako ostatní chlapi a nevyzeral ani prihriato, bolo pre mňa nekonečne upokojujúce. Predstava, že nebudem na všetko sama, že sa budem mať koho spýtať, mi dodávala odvahu.

A to som ho poznala nejakých päť minút.

Izby boli pomerne veľké a už som aj vedela, ako dokážem rozmiestniť nábytok. Náš jedálenský stôl a stoličky by sa zmestili do kuchyne. Do každej izby jedna posteľ a jedna skriňa, dve ďalšie do haly… Otcov písací stôl do mojej izby, môj menší by som dala Norovi.

Pán Mokeš jasne videl, že sa už začínam zariaďovať. Spokojne sa na mňa usmieval.

“Ako je to s nábytkom?” spýtal sa Noro.

“Slečna Géczová by zariadila byt zo svojho. Potrebuje sa zmenšiť zo štyroch izieb.”

“Dobre. Ak chcete, pomôžem vám presťahovať veci a uskladniť to, čo sa do bytu nezmestí, Milka,” navrhol Noro.

A boli sme doma. Zasa som mala niekoho, kto rozhodoval miesto mňa. Začala som sa cítiť, ako keby sa v mojom živote nič nezmenilo.

Pán Mokeš bol však praktickejší.

“Mali by ste sa dohodnúť, ako budete spolu vychádzať. Myslím tým návštevy a tak.”

“Ja žiadne nemám,” pokrčil Noro plecami. “Ja fakt potrebujem byt na to, aby som sa mal kde osprchovať, prespať, zložiť si pár vecí… Mimochodom, väčšinou pracujem v noci, takže nebudem veľmi rušiť.”

“V noci? Ako čo?” spýtala som sa zaskočene.

“Som vyhadzovačom v klube.”

Auč! Moja idylka dostala trhliny. Čo môže taký meštiak ako ja očakávať od vyhadzovača v klube?

Pán Mokeš sa len usmial. “Pán Smatana je príjemný podnájomník, to môžem potvrdiť.”

“Poznáte sa?”

“Nedávno sa rozišiel s mojou dcérou. Preto teraz potrebuje byt.”

“A vám to nevadí?”

“Prečo? Dcéra si našla nového priateľa. Noro spáva teraz u nás na gauči, ale zavadzia tam.”

Noro sa uškrnul: “Okrem toho je ten gauč krátky a nepohodlný.”

“Tak to vyzerá, že vy dvaja sa budete viac-menej v byte míňať,” povedal pán Mokeš. “Vídať sa budete nanajvýš ak cez víkendy.”

“A existuje niečo ako skúšobná doba?” spýtala som sa. “Viete, taká, že ak sa neznesieme, tak môžeme nájomnú zmluvu vypovedať…”

“Nerobte si starosti, slečna Géczová. To zariadim.”

Môj rozsypaný život sa začal dávať do poriadku. Bol tu spolubývajúci, ktorý presťahuje a pomôže uskladniť zvyšok nábytku, bol tu maklér, ktorý zariadi miesto mňa…

A vtedy mi doplo.

“Ako je to so zvieratami? Mám asi týždeň malého kocúrika a nerada by som ho dávala do útulku.”

Pán Mokeš vyzeral znepokojene. “No, to môže byť problém…”začal, ale Noro ho zastavil.

“Pozri, Milan, ja mám mačky rád. Mne to nevadí – a ty to už nejako ukecáš.” Venoval mu bleskový, žiarivý úsmev, ktorý ho robil neodolateľným. Potom sa otočil ku mne:

“Ako sa kocúrik volá?”

“Šmajchlík.”

“Dobré meno,” pokýval hlavou a obrátil sa späť k pánovi Mokešovi: “Keby si mal s majiteľom problém, zavolaj ma. Ja ho presvedčím.”

Od vyhadzovača v klube to bolo dosť desivé vyhlásenie, ale pán Mokeš sa rozosmial a vysvetlil mi: “Noro má celkom špeciálny spôsob s ľuďmi. Nepomôžete si; aj by ste ho zúfalo chceli nenávidieť, v mihu sekundy si vás celkom omotá okolo prsta. Keď pôjde za vlastníkom so mnou on, nemá ten chudák šancu priečiť sa.”

Svet hneď začal vyzerať ružovejšie.

A tak sme byt vzali. Noro mi okamžite dal na seba telefón, na druhý deň sa bol pozrieť na nábytok a rozhodli sme, čo vezmeme do bytu a na čo vybaví sklad. Hral sa so Šmajchlíkom, ako keby boli starí kamaráti. Keď odchádzal, prísne na mňa pozrel a vyhlásil:

“Ale kocúr bude bývať v kuchyni. Tiež chcem z neho niečo mať!”

Nato sa Šmajchlík prevrátil na chrbát, otrčil mu bruško na poškrabkanie a povedal “mňau!”

O tri týždne sme už boli presťahovaní. V podstate ma presťahoval Noro. Pomáhal mi vytriediť a pobaliť veci, pomáhal mi rozhodovať, čo si nechám a čoho sa zbavím. Potom sme v novom rozmiestňovali nábytok, Šmajchlík sa nám plietol popod nohy a dozeral, aby sme nezabudli na jeho peliešok, jeho mačací stromček a jeho záchodík.

Potykali sme si už pred presťahovaním. Noro bol príjemný spoločník. Nehovoril o sebe a to mi vyhovovalo, pretože ani ja som nemusela hovoriť o sebe a teda ani spomínať. Venovali sme sa riešeniu spoločných vecí a niekedy rozčuľovaniu sa nad televíznymi novinami. Norovi sa podarilo umiestniť televízor na stenu v kuchyni, takže z kuchyne sme si vyrobili náhradnú obývačku.

Kuchyňu prevzal Noro. Stačilo mu vidieť moje konzervoohrievacie etudy a hneď bolo rozhodnuté. Sám bol výborný kuchár. Raz medzi rečou naznačil niečo v tom zmysle, že sa to vyučil, a tak mu vareška jednoducho prischla. Ja som bola vďačný jedák, aj keď nie vždy som všetko zjedla. Ale nechcela som mu hovoriť o svojom zdravotnom stave a tak chudák Noro niekedy len sklamane vrčal, prečo nejem, keď si s tým dal námahu.

V byte sme si vôbec nezavadzali. Cez víkendy sa Noro obvykle túlal a ja som mala aj dva dni celý byt pre seba, čo sa nepáčilo Šmajchlíkovi, ktorý si na Nora už zvykol a večne sa s ním chcel hrať.

Takže môj život sa dostal znova do zabehaných koľají až do chvíle, kedy ma zobudil hrmot v kuchyni, ja som sa šla pozrieť a videla som chrbát niekoho, kto vyskakoval práve cez kuchynské okno do tmy. A uprostred celej tej absurdnosti sa môj spolubývajúci otočil, usmial sa a povedal:

“Už bude dobre. Choď spať.”

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 4 / 5. Počet hlasov: 1

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: