voľný pád 1: voľný pád

19 Na stope pravde

0
(0)

Ráno som sa vychystala na workshop tak, aby som mohla byť aj ‘chorá’, aj mať pohodlie. Dala som si džínsy, poloelegantnú blúzku a pohodlné šľapky bez opätku. S rukou opretou po lakeť v barle som vyzerala ako reklama pre Piešťany.

Noro ma odviezol na miesto, kde sme mali prenajatú miestnosť. Dohodli sme sa, že až skončíme, zavolám mu a on ma príde vyzdvihnúť alebo zariadi, aby ma vyzdvihol Mokoš. Už som sa tešila, ako pred hotelom zastane čierne BMV a Milka Géczová doňho nonšalantne nasadne… James Bond by bolo celkom zábavné povolanie, keby v ňom človek neschytával tak často po papuli!

Mala som problém odtrhnúť sa od Nora. Najradšej by som bola deň trávila s ním, ale rozumček mi vysvetlil, že workshop je len raz, kým s Norom budem už hneď zajtra, a teda kde mám priority.

Nanešťastie som ho tentokrát počúvla.

Noro ma odprevadil až ku vchodu hotela, objali sme sa, pobozkali a on si potom šiel po svojom. Vravel, že buď skočí do fitneska alebo si pôjde zabehať na hrádzu, keď už som ho odložila na policu. Smial sa pri tom, ale mne zovrelo srdce. Cítila som sa previnilo ako Šmajchlík, keď niekedy naloží mimo záchodíka.

Chalani na mňa čakali vo foyeri a tak hneď začali komentovať Nora a naše nežnosti. Spražila som ich otázkou, či ani jeden z nich nemá partnera, na čo sa rozpútala vášnivá debata o tom, ako kto bozkáva. Nevyzeralo to veľmi workshopovito, ale nálada bola o to lepšia.

V miestnosti sme našli Mira Šmukanca a poradcu, ako preberajú plán pre dnešok.

“Milka, som rád, že ste mohli prísť!” Znepokojene obzeral barlu. “Je to veľmi zlé?”

“Ani nie, len som si ju pre istotu vzala, aby ma nebolo treba nosiť, keby sa to zhoršilo,” zasmiala som sa.

“Vyzeráte nejako inak… Šťastnejšie,” povedal závistlivo.

“To preto, že nemusím do roboty,” odvetila som. “Počula som od Krčméryho, že tam máte nejakého nového maníka.”

“Hej, to je ten Miki, čo som ho spomínal, keď sme spolu hovorili… Je technik a vylaďuje nám naše nahrávacie a koučovacie zariadenie. Popri tom trochu pomáha, lebo potrebuje vidieť, že práca s ním skutočne funguje. Je to fajn chlapík.”

“Krčméry si brúsi zuby, že ho angažuje na moju pozíciu,” podpichla som.

“No to by snáď neurobil!” vyhŕkol Miro. Peter a ostatní chlapci sa už chystali reptať.

“Je mi jedno, či to urobí alebo nie,” oznámila som im. “Povedala som mu, že ak mu to vyjde, nemám najmenší problém vrátiť sa na pôvodnú pozíciu medzi vás,” zasmiala som sa. “Nebojte, nezdrhnem vám.”

“Nebolo by dobré, keby vás nahradili,” pridal sa poradca. “Chalani robia veľa len kvôli tomu, že ste ich požiadali vy. Vnímajú vás ako jednu z nich. Preto máme to nadšenie a tú otvorenú atmosféru, akú tu máme.”

Pokrčila som plecami. “To je jedno. Urobia, ako bude lepšie pre podnik. Ak je ten Miki taký dobrý, bude radosť pracovať aj pod ním,” dodala som. “Ale než to nastane, poďme si nastaviť také rozhrania, pri ktorých sa nám bude voľnejšie dýchať nezávisle od toho, kto to celé bude viesť.”

A tak sme sa rozsadili okolo dvoch pracovných stolov a nechali sme poradcu, nech zrekapituluje výsledky predošlého workshopu, než sa pohneme ďalej.

***

Noro sa vybral do posilňovne, s ktorou mal jeho klub zmluvu. Chodieval sem nepravidelne niekoľkokrát do týždňa, aby dal telu zabrať, nech nezmľandravie. Okrem toho bolo dôležité stretnúť sa s ostatnými chlapíkmi, čo v klube pracovali. Museli ho vídať, aby medzi nich patril. Musel si od nich nechať radiť, aby ho prijali medzi seba, a z času na čas musel poradiť on im, aby ho skutočne aj brali.

Celý jeho život bol takáto séria ‘musieť’. Všetko, čo robil, bol špagát medzi jeho skutočnými schopnosťami a tým, čo ľudia smeli vidieť, aby boli ochotní tomu veriť. Aj tá posilňovňa bola v podstate len jedna veľká pretvárka – nepotreboval ju. Jeho sila nepramenila z cvičenia svalov. Cvičenie svalov len pomáhalo telu byť dokonalou nádobou pre jeho energiu, ale energia samotná mala svoj zdroj inde – v jeho vnímaní a v jeho vedomí.

Väčšina ľudí behá po svete ako bábky – hompáľajú sa na konci šnúrok, za ktoré ťahá niekto iný, a hovoria tomu ‘slobodná vôľa’. Noro sa už veľmi skoro naučil rozlišovať medzi pozornosťou a vnímaním. Kým jeho pozornosť bola sústavne sústredená v jeho tele a situáciách, ktorými telo práve prechádzalo, bolo jeho vnímanie prichytené na tých šnúrkach, čo telom pohybovali. Takto videl každú situáciu z nadhľadu i detailu súčasne. Oba uhly pohľadu boli rovnako dôležité – a presne tak dôležité bolo držať ich v rovnováhe a mať schopnosť prepnúť sa v prípade potreby z jedného do druhého. Ale na to, aby to dokázal, potreboval si vždy a za každých okolností udržiavať odstup – od situácie, od ľudí v nej i od seba samého.

Posilňovňa sa nachádzala na poschodí nákupného centra. Zamieril k recepčnej, vybral si kľúč od skrinky, šiel sa prezliecť a prešiel do telocvične.

Takto skoro sem obvykle nechodieval a ani ho nezarazilo, že telocvičňa je takmer prázdna. Nevidel žiadneho z chlapov z klubu, čo značilo, že sa nebude musieť s nikým doťahovať a nebude sa musieť zúčastňovať na drobných súťažiach, ktoré spočívali v tom, že jeho súper zo seba dával maximum a on sa ovládal, aby to maximum ani len nenaznačil… Táto ľudská súťaživosť ho prekvapovala vždy nanovo. Ako keby bolo dôležité stále sa s niekým porovnávať a stále obnovovať hierarchiu… Ľudia si obvykle neuvedomovali, že jeden nie je lepší ako druhý, ale že je iný. Že všetci sme kategória sami o sebe a preto sme vzájomne neporovnateľní – máme svoje vlastné predsudky a očakávania, svoje vlastné skúsenosti, svoje vlastné vnímanie a svoje vlastné interpretácie. A to, že niekto má väčší biceps alebo viac vysokoškolských titulov, nevypovedá o tom, že by bol hodnotnejší… Vypovedá to jedine o veľkosti jeho bicepsu alebo počte vysokoškolských titulov.

Lenže obvykle to ľudia nechápali. A tí, ktorí to už akosi dostali do svojho vnútra, stále a znova spadali do starých, súťaživých vzorcov správania. Tlak prostredia na nich bol príliš silný. Prostredie očakávalo, že budú napĺňať kategórie, ktoré prostredie poznalo. A kto odmietol, stával sa vyhnancom a smel žiť akurát tak na okraji spoločnosti.

Rozhliadol sa po zariadeniach a usúdil, že na začiatok si dá kardio. Dnes potreboval čas pre seba. V posledných dňoch mal veľa zážitkov a potreboval si ich utriediť.

Norovo vnímanie sa odohrávalo na úrovni zážitkov. Pohyboval sa životom, jeho vedomie ťahalo za povrázky a jeho vnímanie vchádzalo do situácií a skúmalo ich. Nevchádzal do nich s nijakým určitým cieľom… aspoň nie veľmi často. Obvykle šiel životom ako nestranný pozorovateľ. Vnímal, neinterpretoval a čakal, ako sa veci vyvinú. To bola jeho úloha. Večne na niečo čakal. Nakoniec sa to čakanie stalo takým samozrejmým, že celá jeho pozornosť sa začala sústreďovať na proces, nie na výsledok. Nepotreboval dosahovať.

Keď človek dosahuje, sústreďuje sa na cieľ. Oči má uprené na svoje očakávanie a na rozdiel oproti tomu, čo situácia poskytuje. Posudzuje situáciu z hľadiska svojho cieľa a otvára a zatvára dvere príležitostiam. Čo sa mu nehodí, to si nevšimne alebo zatvorí tie dvere. Čo sa mu hodí, tam sa snaží presmerovať čo najviac svojho úsilia. Ale večný život v budúcnosti a v rozdiele medzi ‘je’ a ‘malo by byť’ ľudí nerobí šťastnými… Zvyšuje ich pocit, že sú niečím oddelení od svojho cieľa a že život je jedna obrovská prekážková trať.

Noro sa sústreďoval miesto toho na proces. Nie na zatváranie dverí, ale na vedomé udržiavanie všetkých dverí otvorených. Nie na usmerňovanie úsilia, ale na voľný prietok úsilia. Čo bolo práve treba urobiť, urobil s plnou a patričnou pozornosťou. Nepremýšľal o tom, aké nedôležité alebo nezaujímavé to je… Bolo to treba urobiť a tak to urobil.

Nerozprával si o veciach príbehy. Väčšinu času bolo v jeho hlave povážlivo ticho; Mokoš ho kedysi naučil, ako myšlienky premieňať na pocity a vnímať ich inak než mysľou. Myseľ je odjakživa sídlom našich predsudkov a očakávaní a to, že presťahoval svoje myslenie inam, pomáhalo udržať ho neskreslené a objektívne. Keď sa nejaká myšlienka vynorila, nevynorila sa vo forme slov a viet. Slová a vety sú stanoviská a stanoviská máme tendenciu si obhajovať. Jeho myšlienky už mali kvalitu pocitov. Keď myslel na svoj život, dostavil sa pocit úplného uvoľnenia. Pri myšlienke na Mokoša, Roliho či Mikiho prichádzal pocit spolupatričnosti. Len pri myšlienke na Milku sa dostavovala celá spleť pocitov… Vedel, že väčšina z nich sú len nadstavba nad jedným jediným a keď ich spracuje, bude celkom presne vedieť, prečo na Milke tak visí. A dovtedy… nuž, dovtedy bude skúmať, čo za pocit to vlastne je.

Tento pocitový svet nebol zlý… Bol iný, než na aký sú ľudia bežne zvyknutí. Ľudia sa bežne pohybujú medzi rôznymi pólmi, lietajú od jedného k druhému. Nenávidia, milujú. Radujú sa, smútia. Boja sa, riskujú. A keď sa niekedy ocitnú v strede medzi dvoma pólmi, začnú byť deprimovaní, pretože si myslia, že ‘necítia’ – a pritom sú len v do-časnej vyváženosti.

On v tej vyváženosti zotrvával stále. Pomáhalo mu v tom jeho dvojité sústredenie – na vnímanie i na vedomie súčasne. Keď potreboval niečo skúmať, bol tá bábka. Ale pritom po celý čas vedel, že je aj niečo viac – že je tie nitky i ten, čo za ne ťahá.

Aj Miki a Roli žili týmto spôsobom. Situácie cez nich prechádzali bez toho, aby zanechávali svoju stopu. Ak bolo treba niečo urobiť, tak to urobili, ak nebolo treba zasahovať, nemali záujem, ktorý by ich zasahovať nútil. Ale pretože ľudia s takýmto spôsobom života zaobchádzať nedokážu, vytvorili si každý z nich nejakú náhradnú identitu, aby sa príliš neodlišovali. Ľudia sa odlišnosti boja.

Miki si našiel babu. Skamarátil sa s jej partiou a keď mal čas, chodili spolu po večierkoch a spoločných akciách. Noro vedel, že pre Mikiho tá baba je len spôsob, ako sa prispôsobiť očakávaniam prostredia. Nehovoril o nej a Noro ani nepoznal jej meno. Možno to bola stále tá istá, možno to už bola tretia alebo piata; bolo to jedno. Vedel, že Miki ho podozrieva, že žiarli… Absurdnosť tej predstavy mu vyhnala úsmev na tvár. Nevlastnil Mikiho a tá baba nič neznamenala. Keď vznikne situácia, že ju bude musieť Miki pustiť k vode, urobí to bez jediného zaváhania. Ale kým ju bude mať pri sebe, bude voči nej ohľaduplný, citlivý a ústretový a bude sa správať ako milujúci partner.

Roli si vytvoril náhradné prostredie tým, že zapadol do party homosexuálov. Nikto sa ho na nič nevypytoval; pre prostredie bol ‘naopak’, pre svojich kamarátov bol ‘zvláštny, ale zábavný’. Keď mali nejaký záťah, nikto nevedel dopredu povedať, v čej posteli sa Roli ráno zobudí. Patril všetkým a nikomu a to mu pomáhalo udržať si odstup i slobodu.

On mal zas svojich žiakov. Niekedy to boli muži, inokedy ženy. Naposledy to bola Kristína. Naučil ich pozerať na svet inými očami, vytiahol z nich to najlepšie na povrch a naučil ich používať to. Tým však jeho úloha končila – žiak sa osamostatnil a on šiel ďalej.

S Milkou to bolo iné. Bola jeho priamym protikladom. Výbušná pri jeho pokoji, hĺbavá pri jeho ľahostajnosti. Pretože Noro bol ľahostajný. Nebol to vnútorný chlad, ale odstup pozorovateľa. Pozícia niekoho, kto nikdy nepotrebuje nič uhrávať.

Milka bola typický dosahovač. Otvárala a zatvárala dvere podľa toho, ako sa jej hodilo. Bola hodne nepodobná na všetkých jeho doterajších žiakov. Povahovo akoby sa celkom míňali. Ale bolo tam čosi… akási otvorenosť, ktorá mu brala dych.

Začalo to už na prvom stretnutí. Prišla prednastavená na to, že ho nebude mať rada. Bol pre ňu chlap, cudzí, navyše príliš pohľadný a samozrejmý. Nedôverovala mu. Ale ako si podávali ruky, urobila čosi nečakané – na okamih pootvárala všetky dvere a vytvorila tak príležitosť pre všetky možné vývoje. A tým ho vpustila do svojho života.

Robila to stále. Bola tvrdohlavá a ukričane si chránila svoje, ale keď sa situácia skomplikovala, znova pootvárala všetky dvere a prehodnotila svoje interpretácie, aj keby jej to malo byť nepríjemné. Nebolo to o dosahovaní… Prichodilo mu to skôr ako snaha ‘umožniť’.

Vlastne sa celkom dobre dopĺňali. To by bolo jedno vysvetlenie. A iné vysvetlenie by bolo, že má celkom inú energiu – energiu, na ktorú nie je nastavený. A tá energia ho od prvého dňa fascinovala.

Keby sa ho bol niekto spýtal, sám seba by označil za bezpohlavné stvorenie. Dlhodobá disciplína a účelovosť akoby v ňom zabili telesné potreby. Jedával, ale nie preto, že by bol hladný. Jedával, aby si pripomínal rôznorodé chute. Niekedy pil, ale vždy len preto, lebo si to situácia vyžadovala. Sex používal podobným spôsobom – ak si to situácia vyžadovala, dokázal ho vyprodukovať. Pritom mu bolo jedno, akého partnera má.

A potom došla Milka.

Najprv sa tá príťažlivosť neprejavovala fyzicky. Bola preňho zaujímavý objekt, s ktorým sa dalo rozprávať, ktorý mal niekedy hodne zvláštne reakcie a tie on rád skúmal. Rád sa snažil pochopiť jej spôsob nazerania na svet. Ten však bol zahádzaný toľkými nánosmi predsudkov a bezduchých predpokladov, že sa k nemu nevedel prepracovať.

Neponáhľal sa. Vedel, že jedného dňa sa situácia vyvinie priaznivo a on ju z jej zadebnenosti bude vedieť uvoľniť. Stačilo len čakať a byť pripravený.

Vhodná situácia sa dostavila, keď začala mať Milka problémy v robote. Odrazu bola ochotná pootvárať všetky dvere a Noro zistil, že jej hlavnou hnacou silou je túžba porozumieť. A hlavným znakom zas vnútorná samota.

Tú samotu bolo treba ošetriť. Milke chýbal partner, tak sa on sám postavil do roly partnera a poskytoval jej pocit bezpečia. Na to, čo však prišlo, nebol nijako pripravený. Zistil, že ich oboch spájala nielen snaha porozumieť, ale ešte aj tá vnútorná samota… A tak, ako Milka potrebovala jeho, potreboval aj on ju.

Čo sa pamätal, nikdy nikoho nepotreboval… Možno trochu Mokoša. Rozhodne Mokoša. Mokoš bol jeho alfa a omega, jediná inštancia, s ktorou sa dalo poradiť.

Ale Milka bola jediná inštancia, s ktorou cítil.

Prešiel na protichodné kladky a začal poriadne zaberať. Dnes bol rozhodnutý zneužiť prázdnu telocvičňu i neprítomnosť chlapov z klubu a vytrieskať si dušu z tela. Bolo desivé zistiť, že znova začína cítiť… Bol vyvážený tak dlho, že už si ani nepamätal, aké to je. Nepamätal si, že keď cítil, začal si automaticky vytvárať očakávania. Ale tentokrát ich mal – a nie jedno, mal ich hneď celú kopu!

Nasilu presunul svoje vedomie z bábky na tie nitky, čo ňou hýbu. Ako môže jeho cítenie škodiť veci? Videl dopady a neboli zanedbateľné, ale neboli ani neúnosné.

Vie nejako zredukovať svoje očakávania? Čo všetko vlastne chce?

Chce, aby bola živá a zdravá. A chce ju mať pri sebe. Chce mať možnosť objímať ju. Chce, aby ho aj ona objímala.

Štyri očakávania. Jedno podstatné, tri nadstavbové. S tým sa dá žiť.

Je to také mätúce… Cítil, ako sa vracia späť do vyváženosti. Ale dnes to bolo nejaké iné – bol vyvážený a pritom mal štyri očakávania.

A štyrikrát strach, že by mohli nevyjsť.

***

Noro si pekne prešiel väčšinu zariadení. Bol mokrý a uťahaný, svoje telo dohnal na jeho fyzické hranice, ale vnútri bol znova vyvážený – bez pocitu strachu či potreby. Všetko bolo dokonalé také, ako to práve bolo.

Pobral sa do sprchy. Keď šiel okolo trénera, zdvihol ten hlavu a ustarane  si ho premeral: “Nechcel som ťa rušiť, ale dnes som mal strach, že sa strháš!”

“Mám problémy a potreboval som si veci premyslieť,” usmial sa Noro upokojujúco.

“Á tak… Čo to je? Prachy?”

“Ženské,” opravil ho Noro.

“No to ale nie je problém! Tých je tu plno a priam čakajú, kedy sa im nejaký schopný chlapík prihovorí! Príď tak okolo druhej, uvidíš, budeš v siedmom nebi!”

Noro sa zasmial a šiel sa osprchovať. Únava mu prospela. Napätie z posledných dní, ktoré sa mu usadilo v ramenách a šiji, celkom zmizlo.

Práve sa obliekal, keď dostal spojenie s Božou päsťou. Cítil, že je na svetle, že leží na stole a niekto si ju obzerá – nejaký muž a žena. Kvôli vyčerpanosti nedokázal zachytiť, o čom hovoria, ale videl, ako sa ju snažila žena natiahnuť na ruku – a ako dostala energetický úder. Odletela na pár krokov a zrútila sa.

Pokúsil sa lepšie sústrediť. Päsť mu sprostredkovávala hlavne pocity ľudí v jej okolí: chlap bol vyplašený a nazlostený, žena sa pomaly zviechala a zastabilizovala. A začala byť podráždená.

Noro vedel, že sa Päsť dostala na miesto určenia.

Rýchlo na seba navliekol mikinu, nahádzal veci do tašky a pobral sa do garáže. Cestou si vytiahol slnečné okuliare a nasadil si ich na vrch hlavy. Pri predstave, ako by to komentovala Milka, sa začal pobavene usmievať. Niet nad imidž!

Nasadol do auta a chvíľku krúžil okolo nákupného centra. Potreboval nájsť miesto, kde cítil signál Päste najsilnejšie. Pobral sa tým smerom. Keď sa odchýlil, signál veľmi citeľne zoslabol, takže nebol problém viac-menej držať správnu líniu. Postupne sa prepracovával do tej časti mesta, ktorú dostavali len pred pár rokmi – vo výškových presklených budovách s rozsiahlymi terasami boli dole obchodné pasáže a hore drahé, luxusné byty.

Čím bližšie sa dostával, tým vyššie ho signál ťahal. Zaparkoval v podzemnej garáži a vyšiel do parku pred domy, aby zistil, do ktorého vchodu má ísť.

Najsilnejšie Päsť cítil vo výške jedenásteho poschodia. Určil si okná, odhadol, ku ktorému vchodu patria, a potom šiel k vchodovým dverám.

Boli zabezpečené elektronicky.

Pousmial sa, priložil ruku k snímaču a otvoril si. Vošiel do chladnej, svetlej chodby, dláždenej mramorom.

Pobral sa k výťahom. Cítil spojenie s Päsťou tak silno, až sa mu ježili vlasy na zátylku. Pästi sa nepáčilo, čo s ňou stvárajú. Musí sa ponáhľať.

Kým čakal na výťah,  otvorili sa dvere od garáží a nejaký párik tadiaľ presúval kočík. Dieťa plakalo a mamička z toho bola hodne nervózna. Výťah prišiel, ale bol taký malý, že Noro pustil dvojicu, nech sa odvezú, kým on si privolá druhý.

Ani nemusel dlho čakať, druhý výťah prišiel takmer okamžite. Noro sa pre istotu vyviezol na pätnáste poschodie a povedal si, že odtiaľ pôjde nadol schodmi a na každom poschodí bude zisťovať, či tam nie je Päsť.

Ako výťah prešiel jedenáste, začal signál Päste slabnúť. Ani nevystúpil, ale sa odviezol späť na jedenástku.

Dvere výťahu sa otvorili. Signál Božej päste bol silný a naliehavý. Vyšiel na chodbu a zabočil k bytom.

Za sebou začul slabé šuchnutie, dostal prudký úder do hlavy, hodilo ho o stenu a stratil vedomie.

***

Deň ubiehal vysokou rýchlosťou. Nadhadzovali sme témy, pracovali sme na nich a navrhovali a diskutovali riešenia. Chalani pracovali samostatne a autonómne. Ja som slúžila len na to, aby som sledovala vzájomné súvislosti. Napriek tomu som sa z času na čas priplichtila k niektorej skupinke a zapojila sa do vymýšľania. Bola som do diania vtiahnutá natoľko, že som si vôbec neuvedomila, ako rýchlo uteká čas. Navyše sme si ešte kvôli efektívnosti dali len studený bufet, aby nás ani obed nezdržiaval. Bolo už pol piatej, keď sme návrhy zosumarizovali a workshop ukončili.

Zavolala som Norovi. Nedvíhal. Skúšala som znova a znova, ale nereagoval.

To ma zaskočilo. Mala som len kontakt do Mokošovej kancelárie. Mikiho a Roliho obvolával vždy Noro zo svojho mobilu. Nevedela som, čo mám robiť.

Nakoniec som predsa len skúsila Mokošovu kanceláriu. Telefón musel zazvoniť snáď desaťkrát, ale nakoniec ho zdvihol:

“Mokeš. Prosím?”

“Tu Milka.”

“Deje sa niečo, Milka?”

“Boli sme dohodnutí, že ma Noro vyzdvihne po workshope. Neviem sa mu dovolať.” Miro Šmukanec ma počul a začal divoko gestikulovať. Nerozumela som mu. Mala som problém sústrediť sa na Mokoša.

Znel trochu znepokojene. “Pozháňam ho a zavolám ti späť. Keby bol problém, vyzdvihnem ťa sám.”

Zložila som a otočila sa k Mirovi.

“Čo si chcel?”

“Počul som, že si neviete zorganizovať odvoz. Mám tu auto. Keď chcete, odveziem vás.”

Potešilo ma to. “Miro, ďakujem, je to od teba úžasne gavalierske… Fakt ťa môžem zneužiť?”

“Inak by som to neponúkal,” odvetil so širokým úškrnom.

Zavolala som späť Mokošovi a povedala mu, že s odvozom si nemusí robiť starosti. Tentokrát už bol výrazne znepokojený. Nepodarilo sa mu Nora dostihnúť. Sľúbil, že ho ide intenzívne hľadať.

Jeho nepokoj sa preniesol aj na mňa. Keď som si predstavila, že by sa Norovi mohlo niečo stať… Podlomili sa mi kolená a musela som si sadnúť.

Miro bol okamžite pri mne. Vysvetlila som mu, že sa môj spolubývajúci stratil.

“To ešte nemusí nič znamenať,” snažil sa ma upokojiť. “Veď si možno len niekde zabudol mobil.”

Chytila som sa toho ako topiaci slamky. Áno, istotne to nebude nič horšie!

Vyšli sme z hotela a nasadli do Mirovho auta. Bolo tmavomodré a pomerne veľké. Vždy ma prekvapí, keď je niekto študent a už má na auto. Spýtala som sa ho.

“Ach, to nie je moje auto,” zasmial sa. “Patrí bratovi.”

“Vidíš… Ja o tebe vlastne vôbec nič neviem,” priznala som veselo. “Stále niečo spolu riešime, ale vôbec som nevedela, že máš brata!”

“No, on je taký brat, ktorým sa človek moc nechváli,” priznal skleslo. “Pred pár rokmi sa zamotal do nejakých zlých vecí. Máriška a podobne. Zabásli ho.”

“Och, to mi je ľúto… Ešte sedí?”

“Nie,” usmial sa spokojne, “teraz je už vonku a zatiaľ seká dobrotu. Máti z toho mala nervy nadranc, ale odkedy robí špeditéra, je už zas v pohode.”

“To musí byť ťažké, nájsť si dobrú robotu s takýmto bratom…”

“Viete čo, Milka?” zasmial sa. “Ja som im to nepovedal. Ale nebonznite to na mňa!”

Tá dnešná mládež je šikovná, pomyslela som si uznanlivo. Ubezpečila som ho, že budem mlčať ako hrob.

Šoférovať v meste v piatok podvečer je skutočná fuška. Miro bol pomerne dobrý šofér, ale trochu netrpezlivý a s volantom točil, akoby sme sedeli v Trabante, nie v takej veľkej opache. Navyše ho rozčuľoval každý v dosahu desať metrov. Bolo zábavné počúvať jeho komentáre.

“Kam sa hrabeš s tým pohrebákom, ty mozog vymytý! Keď sa nevieš udržať v pruhu, mal si si kúpiť niečo menšie!”

“Nooo… Pekne! Predbiehaš? Tak sa fčul zaraď!” a dupol na plyn tak, aby uzavrel medzeru, do ktorej sa chcel ten druhý šofér napchať.

Smiala som sa. Napriek tomu, že v kuse nadával, nebol rozčúlený. To komentovanie bol jednoducho jeho spôsob sústredenia. Veselo sa škeril a každému povedal, čo sa doňho vošlo.

“Kuknite ho, pačmagu, jak hopká z pruhu do pruhu! A tamten pred ním sa nevie rozhodnúť, v ktorom pruhu pôjde. Sprac sa, ty zmetok jeden pruhovaný!”

Bolo to také nepravdepodobné, že som sa rozosmiala. Miro sa zháčil, pozrel na mňa a rozpačito sa ospravedlnil: “Prepáčte, Milka. Väčšinou bývam v aute sám.”

“To je v poriadku,” chichúňala som sa. “Tvoj nadávkový slovník je dobre rozvinutý. Sú v ňom výrazy, ktoré som ani nepoznala! Ten ‘zmetok pruhovaný’ ma dostal! To je tak – počuješ niečo a odrazu ti to prichodí také známe, ako keby si to vymyslel sám! To si asi od teba ukradnem.”

Neviem, čo som povedala, ale jasne som cítila, že sa veselá atmosféra v aute zlomila. Mohlo ho uraziť, že som hovorila o jeho nadávkovom slovníku?

Chvíľu som váhala, ako sa zachovať. Ak to nechám len tak, je možné, že medzi nami zavládne zlá krv a vynorí sa to niekedy neskôr, keď to budem najmenej potrebovať… Na druhej strane, nepatrím k ľuďom, ktorí sa hrnú do nepríjemných debát. Teraz som sa k tomu musela tiež vnútorne dokopať.

“Miro, povedala som niečo nevhodné?” obrátila som sa k nemu. “Pretože mám pocit, akoby zavládla doba ľadová.”

“Nie, Milka, prepáčte…” zasmial sa. “Povedali ste niečo, čo mi pripomenulo niečo celkom iné – a nebola to najpríjemnejšia spomienka.”

“Chceš o tom hovoriť?”

Potriasol hlavou: “Radšej nie.”

“Tak dobre…” Zacítila som, že v taške mi vibruje mobil. Začala som ho vyhrabávať.

“Kto zas čo… Géczová.”

“Milka, tu Roli.”

“Už ste našli Nora?” vyhŕkla som.

“Nie. Stratil sa? Nikto mi nič nevravel!”

“Volala som Mokošovi a on sľúbil, že sa o to postará.”

“No, asi ešte nič nezistil, ale neboj sa, on sa určite postará. Ja som dostal správu od kamaráta z polície. Podarilo sa im s našimi údajmi nájsť to auto. Patrí nejakému Františkovi Šmakanovi či Šmukanovi… nezapamätal som si. Musím bežať za kamarátom a potvrdiť, či ide o správnu osobu… Potom sa ozvem.”

Sklapla som mobil a práve som chcela Mirovi porozprávať, že poznám chlapíka s podobným priezviskom, keď tu sa mi spojilo niekoľko vecí: Fero, tmavomodré auto, brat kriminálnik a ‘zmetok pruhovaný’… Mobil mi vykĺzol z ruky, ledva som ho zachytila. Obrátila som sa k Mirovi.

“Už ho našli?” spýtal sa.

“Koho? Nora?” Potriasla som hlavou. Pozrela som na prednú kapotu, či je naozaj modrá, a celkom nenápadne som sa opýtala:

“Čo je toto vlastne za auto?”

“Oktávia,” odvetil zmätene, vtom sa prudko nadýchol a otočil tvár ku mne. Odrazu vyzeral ako celkom iný človek – tvrdý a nepriateľský.

“Takže zjavne to už viete,” vyhlásil pochmúrne.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 0 / 5. Počet hlasov: 0

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: