Ako sa prestať rozčuľovať nad tým, že sa ešte stále rozčuľujeme?

Newageistická ezoterika sa premenila na súťažnú disciplínu v tom, kto je osvietenejší a komu sa viac podarilo „vymazať“ svoje ego. Vedie to tak ďaleko, že keď je niekto „osvietený“, už ako keby nechodil na záchod alebo ak aj chodí, tak jeho výkaly voňajú po fialkách!

Pokiaľ sme ľudia, budeme na veci reagovať po svojom. A to je presne ten bod: po svojom. Každý sme určitá nezameniteľná zmes vlastností, ktoré so sebou prinášajú svoje svetlé i tienisté dopady. Snažiť sa žiť len s tým svetlom vedie nutne k pretvárke, kedy pred inými skrývame svoje „tiene“ a „poklesky“.

Pamätajte si jedno: neexistuje „dobrá“ alebo „zlá“ vlastnosť; existuje len vlastnosť prejavená vo vhodnom alebo nevhodnom okamihu! A tak tá istá vlastnosť, ktorá nám umožňuje s vysokou presnosťou predvídať, čo nastane, sa v nevhodnom okamihu obráti proti nám a nutká nás v období pokoja sa zapodievať vymýšľaním katastrofických scenárov, čo všetko sa ešte môže pokaziť…

Preto potrebujeme zľaviť zo svojej náročnosti a prestať sa snažiť byť dokonalí. Dokonalí ľudia neexistujú. Existujú len ľudia, ktorí majú isté vlastnosti a buď prijali to, že niekedy sa im tie vlastnosti motajú pomedzi nohy, alebo to neprijali a zbytočne sa nad svojou „nedokonalosťou“ stresujú.

Ak náhodou patríme k tým stresujúcim sa, tu je návod, ako sa s tým vysporiadať (platí to aj pre strach, obavy, záchvaty úzkosti alebo zúrivosti):

Predovšetkým zlá správa: príkoria sa diali, dejú a budú diať. Príkoria sú pre nás „externé“ – sú to situácie, ktoré sa nám nepáčia, robia nám zle alebo nám nevyhovujú. To, do akej miery nás budú týrať, záleží od spôsobu, akým na ne zareagujeme.

Ak zareagujeme z pozície ega, ktoré chce mať veci jedine po svojom, tak začneme tvrdiť, že toto nemá tak byť. Zlá správa: je to tak, takže asi to tak má byť – a náš ctený názor si môžeme strčiť za klobúk! Keby niečo „nemalo byť“, tak to nebude, pretože nebude existovať šanca, že sa to zhmotní. Pokiaľ sa to zhmotnilo, je to jedna z možností – možno taká, čo sa nám nepáči, ale predsa len možnosť.

Jedna z vecí, čo nás zbytočne stresujú a vytáčajú, je teda to, keď si o niečom začneme hovoriť, že to tak absolútne nemá/nemôže/nesmie byť! A je to dosť bezmozgový prístup, ak si uvedomíme, že to tak už je…

Druhá vec je, že nemáme všetci rovnakú toleranciu príkorí. Niektorí ľudia sa vedia rozptýliť a neberú ich až tak tragicky, pretože svoju pozornosť presmerujú do niečoho iného, ale iní ľudia zotrvajú v tom príkorí a vnímajú ho veľmi silno: nepríjemná situácia začne byť „príšerná“.

A teraz si to vezmime, ako že už chvíľku na sebe pracujeme, hodne sme toho dosiahli – ale isté veci nás vždy zaskočia. A odrazu sa spustí vnútorný monológ: To sa nemalo stať, to je príšerné, k tomuto absolútne nemalo prísť, ako to, že ma to rozčuľuje, to som teda úžasný babrák, keď ma to znova dostalo – ja vlastne za nič nestojím… Všimnite si, ako vás nakoniec vaša reakcia na nevyhovujúcu situáciu vedie k poznaniu, že ako človek ste absolútny lúzer!

Takéto zavzdušňovanie sa nad tým, že sa zavzdušňujete, vás robí dvojnásobne nefunkčnými: najprv vás zaskočí a vytočí situácia, potom vás zaskočí a vytočí ešte aj vaša reakcia na ňu. (Toto máme my, ľudia, „navrch“ voči zvieratám – tie zaskočí len situácia samotná. Nikto netvrdil, že je ľahké byť človekom. 😕 ) Keď sa stresujeme ešte aj nad naším stresovaním, máme tendenciu konať neoptimálne a robiť rozhodnutia, nad ktorými si neskôr klopkáme po čele. Navyše veľa energie ide do stresovania sa nad stresovaním sa a menej jej ide do ošetrovania skutočného problému. Takže je rozumné najprv odstrániť našu nepatričnú reakciu na naše stresovanie sa a až potom sa venovať samotnému problému (pokiaľ to nie je zrovna hladný lev, utekajúci za vami ako hlavným chodom svojho obeda).

Ako na to?

Pozrite si vlastnú reakciu:

• Možno vyžadujete, že niečo absolútne nesmie existovať/byť tak a ak to tak je, tak potom ste vy nevyhovujúca osoba. Alebo to je možno „priveľa“ pre vás. Len čo spozorujete tento postoj, zastavte sa – práve sami seba stresujete.
• Pozrite sa na prvotnú príčinu svojho stresu: prečo si myslíte, že to, čo vás primárne vytočilo, by malo byť celkom inak? Skutočne pozorne pozrite, aké vaše predpoklady alebo nerealistické požiadavky za tým stoja.
• A teraz sa realisticky pozrite na svoje rozčúlenie z toho, že ste sa rozčúlili. Pýtajte sa sami seba:

  • Kde je písané, že sa nemám cítiť zle z toho, že som 
    sa rozčúlil?

  • Kde je dôkaz, že moje rozčúlenie nemá existovať?

  • Ak sa rozčuľujem nad tým, že ma niečo rozčúlilo, prečo 
    by to malo byť príšerné?

• Klaďte si tieto otázky tak dlho, až vám dôjde, že keby ste sa nemali v žiadnom prípade rozčúliť, tak by to nenastalo – teda že ste si len zvolili jednu z menej vhodných možností.
• Následne sa pozrite na logiku svojho rozčuľovania sa: Z čoho by malo vyplývať, že by ste nemali byť rozčúlení?

  • Kde stojí napísané, že len preto, že sa nechcem rozčuľovať,
    sa rozčuľovať ani nesmiem?

  • Iste, moje prvotné rozčúlenie mi veľmi nepomáha, ale znamená 
    to, že absolútne v nijakom prípade nesmiem byť rozčúlený?

  • Je logické tvrdiť, že len preto, že ma rozčúlila moja 
    vlastná reakcia na situáciu, som totálne nekompetentný, 
    bezcenný človek?

• Pragmaticky preskúmajte svoje nástojenie na tom, že sa nesmiete rozčúliť:

  • Kam sa dostanem, ak budem nástojiť na tom, že sa absolútne 
    nesmiem nechať rozhodiť? 
    Odpoveď: Budem dvojnásobne vytočený. Ups!

  • Ako mi pomôže moje vytáčanie sa nad tým, že som vytočený, 
    ošetriť pôvodný problém? 
    Odpoveď: Nijako. Ups!

Po tejto dávke vnútorného monológovania by ste mali už byť oveľa ochotnejší akceptovať svoje momentálne rozčúlenie a venovať sa tomu, čo ho spôsobilo. 🙂