„Poranení ľudia vždy konajú divoko…“ — Kayleen Wright
Minule som dostala mail, kde si moja koučka pre PTSD 😉 spomína na svoj vlastný traumou kontrolovaný život a rozpráva jeden príbeh, kedy jej prehnané emotívne reakcie už natoľko vystresovali jej priateľa, že si rozhodol dať od nej tri dni pauzu a ísť k rodičom.
Prišiel jej to povedať do roboty (a ona bola vystresovaná a mala veľa roboty a bol spln a konštelácia planét nebola najlepšia a v Afganistane sa bojovalo 😛 ) a priniesol jej obed – niečo a k tomu „zmrzlinový sendvič“ (okej, s americkými stravovacími návykmi nie som celkom oboznámená). No a ako jej to povedal, že potrebuje tri dni pauzu, pretože jej hysáky už neznesie, dostala ona nový a bacila po ňom tým sendvičom. Samozrejme, ako baba ho minula a sendvič sa rozplesol na okne jeho auta… a on sa otočil, usmial na ňu a odišiel.
A ona zostala stáť a rozjímať nad svojím bezmozgovým správaním a prečo ho nemá pod kontrolou. (V tomto bode som si ja spomenula na svoje bezmozgové správanie a zasa sa mi len potvrdilo, že napriek tomu, že o žiadnej svojej traume neviem, musím tým sasafrasom trpieť. Rovno do desiatky.)
„Každý divoký ťah, čo si urobil, možno priamo vystopovať k nejakému okamihu, kedy ťa niečo zranilo.
Ten okamih môže byť traumatický alebo nie.
Kedykoľvek niekto vyštartuje nenormálnym spôsobom, značí to len to, že je poranený a potrebuje ranu vyhojiť.
Nie je zlý… je dobrý. Je len poranený.
Viete, že to je tak, takže dnes buďte k sebe trocha ohľaduplnejší.
Pozrite späť na všetky tie zlé veci, čo ste urobili, a uvedomte si, že to bolo preto, že ste boli poranení.
Práve teraz potrebujete trochu lásky a uznania – sami od seba.
VY ste tá najdôležitejšia vec.
Najdôležitejšia mienka o vás je VAŠA vlastná.
A potrebujete si začať vážiť sami seba – pretože si to zaslúžite. Prešli ste si peklom, takže si zaslúžite trochu lásky a uznania aspoň sami od seba! Takže sa dnes aspoň na okamih obzrite a odpustite si všetky tie zlé veci, pretože neboli vašou vinou.“
Najhorší náš nepriateľ sme my sami – náš pocit, že nevyhovujeme, že by sme mali byť iní. Keď žijeme s týmto pocitom, tak nielenže my nevyhovujeme, ale nevyhovujú ani tí ostatní. Keď nemáme radi seba, nedokážeme mať radi ani tých druhých. Robíme len výmenný obchod: za môj obdiv a priazeň buď ku mne dobrý.
A to isté je so súcitom a ohľaduplnosťou. Budem k tebe dobrý, ak budeš dobrý potom ty ku mne. Nijaké autentické správanie, ale len sprostý výmenný obchod.
Nuž, ani na výmenných obchodoch nie je nič zlé… len by sa nemali stať súčasťou toho, ako definujeme sami seba, pretože potom v našom sebaobraze máme večne zamontovanú aj mienku a skutky tých druhých. A nikomu sa predsa nezdá až také inteligentné definovať leva podľa toho, nakoľko ho antilopy obľubujú a schvaľujú. 🙂