Nasledovný citát hovorí o tom, ako naše večné zápasenie s niečím presne tú vec v našom živote posilňuje – a navyše nás uvrháva do sveta, v ktorom niečo „nie je v poriadku“ a je nedokonalé a preto si musíme dávať pozor, aby sme ani my nezačali „nevyhovovať“:
„Keď milujete niečo presne také, aké to je, začne sa to bez výnimky meniť samé od seba. Istým spôsobom ste to držali v jeho existencii tým, že ste proti tomu bojovali – dodávali ste tomu hmotu, váhu a reálnosť, ktorú by samé od seba nikdy nemalo. Milujte svoj tuk a kilečká z vás spadnú samé od seba. Milujte svoje ego a cíťte, ako vaše duchovno silnie. Milujte svoju chorobu a sledujte, ako sa telo začne hojiť.
Z tohto pohľadu jediná vec, ktorá na vás nie je v poriadku, je vaša predstava, že niečo na vás nie je v poriadku – a čím skôr začnete akceptovať a milovať to, čo práve je, miesto toho, aby ste sa týrali špekulovaním o tom, čo nie je, tým skôr sa posuniete smerom k tomu, čo by ste si pre seba predstavovali.“ — Michael Neill
toto fakt chcem .. normálne, všetko je ako je a je to v poriadku .. no a.. aj zajtra to bude v poriadku a úplne sa z toho teším a dávam pozor aby som sa z toho tešila a dýcham a keď je to na nič tak si to pripomínam lebo som pozorná.. veď chápeme sa.. v radosti až zimomriavky na vieškach
Plne súhlasím, aj keď v niektorých situáciách to môže znieť absurdne, funguje to na 100%