Keď sa hocikedy v priebehu dňa zastavíte a začnete načúvať tomu, čo sa vo vás deje, narazíte na neutíchajúci vnútorný džavot – váš mozog sa vyjadruje ku všetkému a každému a komentuje, porovnáva a kritizuje. Náš mozog je rozprávač príbehov. Dostáva cez zmysly signály z prostredia, v súlade s našimi (a jeho) presvedčeniami ich interpretuje a okamžite nám ich rozpráva ako príbeh o tom, čo sa práve deje.
Tomuto vnútornému džavotu hovorím vnútorný monológ. Je to stav, kedy sa ja v svojej hlave rozprávam so sebou o svete „tam vonku“ a môjmu postoju k nemu.
A tu hneď máme niekoľko zdrojov problému:
- Moje interpretácie závisia od mojich presvedčení, ako by svet tam vonku mal vyzerať. Ale viem určite a nad rámec pochybností, že to je jediný správny spôsob, ako by mal vyzerať? Alebo by sa mi len hodilo, keby tak vyzeral?
- Na základe svojich interpretácií si k situáciám vyrobím postoj. Tu si spomínam na citát z Osha, ktorý hovoril, že istotne si môžeme urobiť postoj k tomu, či je Mesiac dostatočne pekný a či Slnko dostatočne svieti – ale zaujímajú sa Mesiac a Slnko o náš postoj? Budú sa kvôli nášmu postoju správať inak? Alebo, ústami humoru: „Isteže môžeš mať postoj – len neviem, na čo ti bude.“
- Postoj, ktorý k situácii zaujmem, mi bude ukazovať len tie jej prvky, na ktoré sa sústredím. Všetko ostatné nebudem vnímať – alebo to budem vnímať zoslabene, prípadne to prekrútim tak, aby to podporovalo môj postoj.
Takže náš vnútorný monológ nás udržiava v svete, ktorý sme buď zvyknutí vnímať, alebo sa ho rozhodneme vnímať.
Vnútorný monológ má ešte dve zvláštnosti – aby upútal našu pozornosť a donútil nás konať, prekontrastňuje. Navyše skúma všetko vo vzťahu k nám, pretože hlavným hrdinom príbehov o svete, ktoré nám rozpráva, sme my sami. A tak keď sa poraníme, nielenže skúmame, čo teraz s tou ranou urobiť a aké strašné je, že sme sa poranili, ale súčasne sa rozbehne celá reťaz úvah na tému „prečo práve ja?“ A potom sa rozohrá v hlave kauzálny reťazec, vychádzajúci z predpokladov, že to, čo sa udialo, je strašné a nesprávne (=“prečo práve ja?“): čo teraz budem robiť, nebudem môcť chodiť do roboty, možno ma vyhodia, ak zostanú následky, budem všetkým na posmech, možno ma opustí partner, čo bude s mojimi financiami odteraz…
Živelný vnútorný monológ má tendenciu vziať akúkoľvek situáciu a prekontrastniť ju, až sa zdá nezdolateľná. Pritom len malá časť problému je situácia samotná; oveľa väčšiu časť problému tvorí to, čo si o tej situácii v hlave rozprávame a aké scenáre rozohrávame. Pritom celý tento príbeh sme si vytvorili my sami. Mark Twain to kedysi priklincoval: „Prežil som množstvo katastrof, z ktorých 99% nikdy nenastalo.“ 99% našich katastrof sú len katastrofické scenáre (možnosti), ktoré nám prehráva náš vnútorný monológ…
Začnite si všímať, čo si cez deň hovoríte. Na čo sa sústreďujete? Ako nálepkujete udalosti a ľudí?Ako by sa zmenila situácia, keby ste tieto nálepky odstránili?