Je rozdiel medzi spirituálnym poznatkom („špiritizovaním“) a spirituálnou skúsenosťou. To prvé je výsledok preháňania informácií cez náš mozog (a ako také je poznačené kapacitou a granularitou 😉 nášho myslenia), kým to druhé je priamy fyzický zážitok, z ktorého sme nútení urobiť si svoj vlastný význam.
Nie je to to, čo rozprávame, ale to, čo predžívame ostatným. Nie je to obsah uvedomenia, ale samotné uvedomenie.
Tam, kde nám spirituálny poznatok môže hovoriť, že sme jedno so Všetkým, v spirituálnom zážitku priamo zakúsime spojenosť so Všetkým – nemyslíme to, ale tým SME. Sme tzv. kozmické vedomie alebo vedomie ultimatívnej neduálnej jednoty alebo Veľká Dokonalosť alebo Kristovo vedomie alebo yeshe alebo Ein Sof a podobne.
Sú to dve veľmi odlišné cesty.
Človek môže mať neuveriteľne prepracovanú teóriu alebo mapu alebo predstavu alebo intelektuálne porozumenie vzájomne poprepájaného Univerza – opretú o všetky najmodernejšie objavy od modernej fyziky až po ekológiu – ale ešte stále sa môže vnímať ako v koži uzavreté ego, ako nerozdeliteľné oddelené ja existujúce na tejto strane vlastnej tváre a pozerajúce sa na opačnú stranu, na svet oddelený, na svet „tam vonku“. Môže si myslieť, že subjekt a objekt sú jeden zjednotený, prepojený alebo neduálny systém, ale ešte stále sa môže zažívať ako izolovaný subjekt, ktorý odtiaľto pozoruje svet izolovaných objektov tam vonku. V týchto prípadoch je spirituálna inteligencia vysoká, spirituálna skúsenosť skôr nízka.
Na druhej strane môže mať človek priame satori alebo precitnutie alebo osvietené vnímanie alebo neduálne poznanie a nemusí mať v podstate nijaké rozsiahle predstavy o tom, čo toto poznanie je, prečo je alebo ako sa udialo. Jeho spirituálny zážitok je hlboký, ale jeho spirituálne poznanie je veľmi plytké a často sa ho snaží opísať predstavami, ktoré sú zahanbujúco archaické, zastaralé alebo priamo detinské a poverčivé.
Ken Wilber v The Leading Edge of The Unknown in the Human Being