Rada by som sa s Vami podelila o svoje dojmy z prvých dvoch dielov
série Voľný pád. Ďakujem Vám, že ste ich napísali, a Univerzu, že ma k nim nasmeroval.
Svojím spôsobom akoby mi pomohli upratať si v hlave rôzne informácie a
vedomosti, ktoré už pár rokov (nie zase tak veľa) zbieram, rozoberám,
skladám.. a snažím sa ich nejako zapracovať do svojho života,
postojov, názorov... Osobne mám ten problém, že všetko pitvám úplne
dopodrobna, potom sa v tom občas stratím a neviem, ako z toho celého
von. Prvá kniha pre mňa prestala byť iba čítaním niekde okolo strany
96, kde som si uvedomila, že prestávam čítať a začínam sa "učiť". Spomínaný
"poriadok v hlave" prináša praktické využívanie určitých princípov v
bežnom živote v situáciách podobných tým v knihe. Veľa vecí mi akosi
zapadlo do seba, v hlave mi to cvaklo a teória sa mení na prax. Veľmi
to v tomto období potrebujem, lebo niekedy mávam pocit pripomínajúci
názov Baričákovej knihy Minútu pred zbláznením :-)). Sekundu pred
zbláznením som sa rozhodla konečne si objednať Vaše knihy, po ktorých
som už dlhšiu dobu poškuľovala.. a urobila som veľmi dobre.
Píšem, lebo som to sľúbila, ale najmä preto, lebo to tak cítim. Ešte
som pod vplyvom poslednej kapitolky Nezastaneš na polceste. Pre mňa
veľmi sugestívny opis čohosi, čo živí nepoznajú a iba sa dohadujú..
akoby som tam bola, akoby som to ja sedela v tom člnku a s ľahkosťou
trpezlivo, bez zvedavosti čakala, aké to bude prepadnúť sa vodopádom..
Mágia tej chvíle a takéhoto záveru príbehu (nech už je konečný alebo
nie) ma fakt dostala.
Práve včas mi prišla očista . Prichádza biologická jar .
Akýkoľvek opis niečoho je pre mňa väčšinou nadľudský výkon 🙈. Niekedy neviem veľmi “preniesť” svoje pocity do slov, alebo v prvom momente tam ani žiadne pocity niesú😏.
Po dĺĺĺhom vnímaní obrázka vyvoláva vo mne postupné uvoľňovanie strachov, posudzovaní, príkorí – vo forme padajúcich upršaných oblakov z pod dáždnika až pokiaľ nevyjde slnko, ktoré by znamenalo pochopenie, prijatie .
U mna sa vyjasnuje. Len to udrzat.
Aj uprostred temnoty si svoje „nebíčko“ viem vyrobiť sama. Ale kým vnímam tú temnotu naokolo, dovtedy viem, že aj moje „nebíčko“ je len môj vlastný produkt – a tak že možno v svete neobstojí…
Urobila som si ho krásne a vytešujem sa ním. Ale… z nejakého dôvodu som si doňho vyrobila aj mrak. Tak už len nezačať sa zavdušňovať, že prečo tam je a čo otravuje. 😛 Mám, čo som chcela. Ale chcela som to skutočne? Alebo sa vo mne ozvalo niečo, čo potrebuje, aby som jeho „mrak“ rozpustila?
A ako na to, keď všade naokolo prší? 😕
Keď aj všade naokolo prší..čo na tom, neznamená to len chmury, má to i svoju oblačnú a svetlú stránku..pod dáždnik každý nevidí. Všetko pre niečo dobré je…prijímam.