Cvičenia

Sobota s intuíciou: Vidím

5
(1)

Trochu duchársky obrázok, ktorý dnes má pocvičiť našu intuíciu:

  1. Ako by vyzeral váš príbeh o tomto obrázku?
  2. Aké situácie zo života vám pripomína?
  3. Kde vo vašom živote by ste našli niečo podobné?
  4. Keby ste si mali z tohto obrázku pre seba vziať jednu radu – aká by bola?

 

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 5 / 5. Počet hlasov: 1

Hodnoťte ako prví!

15 názorov na “Sobota s intuíciou: Vidím”

  1. Jaký byl záměr tvůrce fotky ? Co chtěl instalací na fotu ukázat ?
    Žena drží zrcadlo ve kterém se nikdo nezrcadlí, fotograf stojí tak, aby jej v něm nebylo vidět. Tak zrcadlo pozbylo smysl. Nikdo se v něm nezrcadlí. Jak je možné, že krajina v rámu zapadá do té v pozadí ? Když se v něm budou chtít vidět, tak se do něj podívají.
    Když nemám možnost podívat se na sebe, můžu se uvidět v zrcadle, ve svém okolí.

    1. Vieš, čo ma na tvojom komentári zaujalo? Hneď prvý riadok: miesto vzťahu k obrázku si najprv začínaš vytvárať vzťah k autorovi a jeho úmyslu.

      Ako vyzerá tvoj vzťah k ľudstvu? Rozumieš mu, alebo väčšinu času len ticho potriasaš hlavou? Cítiš sa spolupatričná – alebo „iná“? Dnes som na seminári s Marisou Peel počula presne túto vetu – že máme v génoch zakódované splynúť s prostredím a neopúšťať známe, pretože odísť od jedného kmeňa k druhému a riskovať, že budeme neprijatí, bolo pre jaskynného človeka priame ohrozenie života. Preto vraj ľudia majú problém s odlišovaním sa a vytvárajú si na to rôzne mechanizmy vysporiadania sa… a toto mi prichodí ako jeden z nich… (Ale je rovnako dobre možné, že len premietam svoje vnútro na teba – presne ako ten les do zrkadla a svet do seba 😉 .)

      1. na základě zaujetí, co by ses o sobě dozvěděla, nebo připomíná ti to něco z tvého prožívání ? Bylo by to to, co jsi napsala, vedlo by tě to ke stejným otázkám, nebo jiným ?

        1. 🙂 Rozhodne by som sa nad tým zarazila, pretože ma to zarazilo. Nie je to totiž môj obvyklý prístup a ja by som sa tak nebola pýtala… ale ten zvyšok, to išlo z môjho vnútra a vygenerovalo to tie otázky, ktoré som položila… A teraz smeč späť: čo si sa o sebe dozvedela z otázok, ktoré si mi položila? 😉 Pretože si mohla reagovať osobne a odpovedať na moje otázky, alebo si mohla zareagovať neosobne a pýtať sa na mňa. Výsledok je odklonenie pozornosti zo seba na zvyšný svet. Ja to obvykle robievam vtedy, keď mám vnútri niečo, čomu ešte nie som pripravená čeliť, alebo čoho (ak je to obranný systém) sa ešte nedokážem bez obáv vzdať a reagovať autenticky. 🙂 Proste keď sa zubami-nechtami držím zabehaného, hoci už vidím aj iné možnosti, ale ešte mám plné gate.

      2. nerozumím tomu, proč si myslíš, že jsem reagovala neosobně, na otázky jsem odpověděla a nezměnila bych je ani dnes, loptičku už neházej zpět 😊

        1. Lucie, mojou úlohou nie je „byť múdrejšia“, ale tento pár očí vidí iné veci ako nejaký iný pár očí. A to beriem ako svoju úlohu – ak niečo vnímam, pomenujem to, pretože ten druhý to nevidí tak ako ja a ak to nevidí vôbec, nemá šancu s tým niečo robiť… To neznamená automaticky, že s tým musí niečo robiť. Niekedy sa proste netriafam, pretože nepoznám celý príbeh za slovami. Inokedy sa možno aj triafam, ale nie je energia s tým niečo robiť. Ale ja som svoju „historickú úlohu“ 😉 naplnila: povedala som. Ak na tom niečo bolo, zostane to visieť niekde na pozadí v hlave a až bude dostatok energie, tak sa to aktivizuje ako vlastné 😉 osvietenie. Úloha naplnená. Nejde o mňa ani o toho druhého, ale o Univerzum, ktoré sa prostredníctvom seba samého učí.

          Ja som sa teraz tiež niečo naučila. 🙂 Musím byť mäkšia. Vždy zabúdam, že v očiach iných ľudí môžem mať istý atribút autority, ktorý ja sama nevnímam, a že na moje slová reagujú opatrnejšie ako na slová iných. 🙂

        2. …asi potřebuji tvou pomoc, pojďme spolu něco zkusit. Napiš mi co vidí tvůj pár očí z toho co jsem napsala. Někde se mě to cvičení ze soboty nebo komenty z něj vzešlé nepříjemně dotýkají a nevidím kde. Můžeš to pro mě udělat ?

        3. Skúsim, aj keď už som vypadla z toho pocitu.

          Zaujalo ma, ako si okamžite prešla na rovinu úvahy, teda si sa stiahla do svojej hlavy a začala o veci premýšľať. Som na to citlivá, pretože to je aj moja veľká boľačka. Medzičasom som sa o tom naučila, že takto sa správame, keď máme v sebe hlboko ukryté niečo bolestivé, čoho sa práve daná vec dotkla – a aby sme to nemuseli riešiť a priznať si, že nás niečo bolí, tak začneme o veci jalovo špiritizovať.

          Na tebe teraz bude zistiť, že čo presne v tebe túto snahu vyvolalo. Podľa tvojej reakcie to môže byť obrázok, ale mohli to byť aj úvodné slová, ktoré si čítala skôr, než si sa na obrázok pozrela – to o „duchárskom“. Skús si to prehrať znova – Elvíra/Monštrum, kapitola 8. Je tam návod, ako na to.

          Všetky ostatné komentáre som vnímala rovnako ako pokus odtlačiť nejakú tému od seba: nie, to nie je téma, ty nerozumieš, pozri sa najprv na seba… Presne tieto prejavy mávam aj ja, keď sa niečím nechcem zapodievať.

          Ale pozor: tieto prejavy majú niekedy korene v tom, že ešte nenastal čas sa vecou zapodievať. Pre teba dôležitejšie ako rýpať sa v tom hneď a zaraz bude sledovať, kedy máš trochu menej adekvátne prejavy a čo by mohol byť prvok, ktorý ich spája – pretože keď mám tieto reakcie ja, býva problém obvykle zakopaný tak hlboko, že treba tú emocionálnu cibuľu šúpať týždeň, než vôbec začnem byť ochotná pripustiť, že sa niečo derie na povrch.

          Keď som v tomto stave, urobím si väčšinou šamanskú cestu a porozprávam sa s čímkoľvek, na čom sa mi zastavia oči. Pýtam sa, čo so mnou nie je v poriadku a čo by som mohla urobiť, aby som to odhalila. 🙂

  2. Mne veľmi obrázok pripomína včerajšiu meditáciu ohľadom zmeny uhľa pohladu.
    Alebo skúsiť sa pozerať na veci, situácie očami iných.

  3. 😊 Takové otázky jsem si asi ještě nepoložila, už půlhodiny zjišťuji, jak to tedy mám.
    Spolupatřičnost – slovo ve svém slovníku nepoužívám. Nemám definované, kde jsem s lidmi v jednotě, určitě v humanoidním typu, 2 ruce, 2 nohy, trup a hlava, to máme skoro všichni 🧐.
    Mám představu, že v jednotě se setkáváme na úrovni ducha, ale je to jen představa, nemám pro to důkaz. Jen malinké kousky sebe, které můžu vidět v každém s kým se setkám v nějaké interakci.

    Když se o lidi zajímám a ptám se, jich, abych zjistila, jak to či ono vnímají, je to hlavně z důvodu, že já to něco, vnímám jinak. Takže, když nerozumím, zeptám se, když se neptám můžu se akorát domnívat a to pak vede k nedorozumění. V poslední době, velkou a hlučnou společnost nevyhledávám, více mám chuť být sama a ráda si to dopřeji. Trpím při hovorech o nakupování, zvýhodněných akčních cenách, o tom kdo, kde s kým, proč asi, jak asi, dřív mi to tak nevadilo taky jsem se jich dokázala účastnit, ale teď se prostě seberu a jdu, nebo jdou ostatní na moje vyzvání k ukončení návštěvy. To mě už znají a přijde jim to vtipné, zatím se nikdo neurazil. Neodsuzuji je, ani sebe, prostě mě to nebaví a je zase nebaví moje úvahy, až na sny, to se každý zatím rád svěřil, zamyslel nad významem.

    A ještě k tomu obrázku, první co mě napadlo, že je v něm něco nelidského, snad kvůli tomu duchařskému popisu, který byl vidět už v mejlu, ale takhle na mě působí vlastně i teď. Proto mě zajímalo, co tím autor a tedy jak to má vnitřně on, chtěl vyjádřit.

  4. Ked chcem, nasadim si tuto „masku“ zrkadla a stavam sa prehliadnutelna, neviditelna, akoby som neexistovala. Asi mi niekto ublizil a ja ani jemu a ani sebe ani za svet nechcem ukazat, ako velmi ma to boli. Lenze vtedy ani ja neviem zistit, kto vlastne som, kedze sa ani ja nemam sancu vidiet. Tato neexistencia ma desi a pri pohlade na obrazok mi je trochu zle zo zaludka.
    Najradsej chcem zahodit zrkadlo a znovu sa objavit. Ano, kludne budem kricat, hnevat sa, smutit, sialene sa smiat, …, nech to vyznieva akokolvek, ale nechcem byt prehliadana!!!

    A este naopak – je to niekto, kto sa so mnou nechce konfrontovat a ja to velmi chcem a frustruje ma to, ze mu nemozem vidiet do tvare. Proste chcem mu to zrkadlo vythnut z ruk a mozno ho aj chytit pod krk 🙂

    V kazdom pripade rada pre mna: daj prec to zrkadlo, chcem vidiet tvoju skutocnu tvar, nech je akakolvek!

  5. Potreboval som sa pozrieť niekoľkokrát a zo začiatku sa mi robilo miestami nevoľno.
    1. Vnímam v tom obraze niečo veľmi silové, až viacvrstvové. Vidím stáť bojovníka v ženských šatoch, asi minulé storočie, čiže niečo ako starý príbeh. Sviatočné oblečenie-vychádzkové, akoby niečo zvýrazňovalo na prírodnej scenérii na pozadí – povedzme príbeh o vychádzke do prírody, do polí. Prázdny rám zrkadla, ktorý žena drží vo výške tváre drámu deja dotvára, uzatvára a otvára. Nič nenúti, nemusím sa dívať, ale keď chcem môžem. Prihovára sa mi hlasom bez tváre, nič nezrkadlí, ale zato obraz za ňou 1:1 sedí zo zbytkom scenérie, nedeformuje ju, je čistá, zobrazuje pozadie tak ako je. Tento poznatok umožňuje práve nehybne stojaca žena – nazvem ju bojovníčka. 2+3. V prvom momente som dostal strach zo straty identity a spomenul som si na svoj šamanský zážitok, kde som sa práve bál, že prídem o rozum z dôvodu, že stratím svoju identitu v návale mihajúcich sa obrazov a príbehov,ktoré sa mihali v obrovskej rýchlosti jeden cez druhý (a bolo ich požehnane) a ani jeden som nedokázal identifikovť ako svoj…súčasný. Nie je pre mňa ľahké nabrať odvahu a pozrieť sa na obraz bez tváre, uznať, že pohľad môže byť neosobný, že na spoznanie skutočnosti, potrebujem uvoľniť moju predstavu tom, kto teraz som, resp. uvoľniť príbeh o tom, na koho sa pozerám, ale zároveň, keď si to dovolím, odmenou mi je niečo ako sloboda bez rámca – vidím za ňu. Vždy tam bola, ale na jej uvedomenie, som potreboval práve prázdny rámec, ktorý mi umožnila (moja) žena bojovníčka…
    4. Je to príbeh o slobode a možnosti spoznávať ju prostredníctvom prázdneho rámca

    …neviem, či to bude dávať zmysel, ale ja mám práve teraz veľkú radosť, lebo ten obraz akoby stratil nado mnou moc, ktorú nikdy nemal… 🙂

Napísať odpoveď pre Lucie Zrušiť odpoveď

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: