Ráno začalo snežiť. Najprv len kde-tu, potom čoraz viac… Náhle sa všetko naokolo stíšilo a zhora sa sypal sneh – hustý, biely a mäkký ako poletujúce chumáčiky peria – a spustil takmer nepriehľadnú oponu medzi oknami a susedným činžiakom cez ulicu. Za tú chvíľu, čo stála pri okne a sledovala monotónny pohyb vločiek, sneh dokonale obalil konáre stromov a začal ich svojou váhou ohýbať k zemi.
Sneženie dodalo svetlu trochu inú kvalitu. Miesto chmúrnej oblohy vzduch odrazu akoby iskril. Nefúkalo; vločky sa pozvoľna spúšťali na zem a vytvárali hrubý koberec, čo tlmil všetky kroky.
Cítila, ako jej stúpa nálada. V posledných rokoch boli Vianoce vždy na blate a slzách, takže si teraz túto predvianočnú nádielku dávno zabudnutých spomienok na detstvo doslova vychutnávala. A bude ešte lepšie… Dnes sa presúva z Bratislavy na Ľadové jazero!
Spomienka na Ľadové jazero jej vykúzlila úsmev. Boli to šťastné roky, kedy sa ona a Jožko preháňali spolu s dedinskými deckami po potoku, po lúke a po brehu jazera… Ďalej sa ísť nedalo, pretože Ľadové jazero bolo skutočne ľadové – a to aj uprostred leta!
Lassiter v prepravke nespokojne zamrnčal. Pokúšal sa pomedzi mreže dosiahnuť na jej čižmy a pritiahnuť si ich brmbolce, ale neuspel a teraz žalobne mňaukal. Cítil, že ide nejaká zmena – a on veru zmeny nemá rád!
Zohla sa k nemu a vopchala medzi mreže prepravky ukazovák. Lassinko ho okamžite zachytil do papuľky a oslintal. Mraučanie stíchlo.
“Neboj, huňáčik, dobre bude,” ubezpečila ho a otrela si ruku o pletené červené legíny s bielymi jelenčekmi, vločkami a jedličkami. Keď Vianoce, tak Vianoce! Rozhodla sa tomuto obdobiu tento rok dať všetok šarm amerických gýčových romancí – a vychutnať si ho.
Ešte stále sa usmievala, keď zhrabla kľúče od bytu i od auta, narazila si čiapku a vetrovku, zdvihla prepravku a zbehla po schodoch k autu.
Nakladala po dávkach už od skorého rána a medzitým aj dvakrát ometala auto od snehu. Išli najmenej na dva-tri týždne – ako dlho, to bude závisieť od toho, nakoľko sa jej bude dariť písať. Tento “výlet do detských rokov” nebudú len vianočné prázdniny, ale súčasne aj pokus dostať svoj poničený život späť pod kontrolu.
Na okamih ju striaslo, ale len čo otvorila domové dvere, zaprel sa jej do tváre chladný vzduch a na nose jej pristala veľká, mokrá vločka. Ba, vločisko to bolo, a hneď sa aj rozpustilo a stieklo jej až na bradu a jeho miesto okamžite zaberali nové a nové vločky a lepili sa jej na riasy i na líca.
Lassinko zvedavo vystrčil labku pomedzi mreže prepravky. Len čo na ňu dopadla prvá vločka, vtiahol ju dovnútra a blažene oblízal. Cítila, ako sa jeho váha v prepravke presunula k mreži, a mäkký sivý ňufáčik začal vetriť. Labka sa znova vysunula a pokúšala sa pazúrikmi zdrapiť a pritiahnuť si najbližšiu vločku.
Hodila posledné tašky do kufra, umiestnila prepravku s Lassiterom na predné sedadlo, pripla ju bezpečnostným pásom a potom len chvíľku stála vedľa auta, s rukami natiahnutými pred seba, a vychutnávala si dotyk zimy.
A potom znova omietla predné i zadné sklo a strechu, zhodila vetrovku a čiapku na zadné sedadlo a rýchlo nasadla.
Zimná romantika. A to aj v takom ufúľanom meste ako Bratislava.
“Ideme na cesty, Lassinko… Uvidíš, čo si ešte nikdy nevidel – pravú slovenskú zimu!”
A Lassinko síce netušil, čo taká pravá slovenská zima obnáša, ale spokojne sa stočil do klbka a pokmásal svoju kocúrnikovú myšku, čo mu tam vložila, aby lepšie znášal celé to cestovanie.
Prikryla prepravku dekou. Lassinko nemal rád hučanie motora, takže napriek upokojujúcej pilulke bude vystresovaný, ale už si párkrát spolu cestovanie autom vyskúšali a obvykle sa po pár minútach protestov a nárekov uložil spať – ale len na pol očka, pretože tej hlučnej mašine sa nedalo dôverovať!
Skontrolovala, či má na zadnom sedadle pripravenú debničku s pohotovostným mačacím záchodíkom. Keby bolo leto, jednoducho by zastali niekde na odpočívadle a nechala by Lassinka uľaviť si na tráve, ale ako mačka bytová si nevytvoril zimnú srsť a tak sa bála nechať ho behať po vonku – najmä keď sa tak rozsnežilo a podľa predpovede má ešte aj prituhovať…
Záchodík bol na mieste. V papierovej debničke bola vložená plastová miska, zabalená do vrecka na smeti, a v nej bola nízka vrstva Lassinkovej obľúbenej podstielky. Len čo sa zašpiní, zlúpne vrecko z misky a odhodí ho aj s podstielkou do koša.
Nevdojak si uvedomila, ako strategicky sa naučila žiť svoj život. Nie že by jej to bolo prirodzené, ale roky manželstva a čas pred rozvodom i po ňom ju naučili, že spontánnosť a emócie musia ustúpiť, pretože jediné, čo ju udržiava na správnej strane šialenstva, je studená stratégia.
A hoci sa vonku veselo sypal sneh, na okamih ju znova striaslo.
Tíško si vynadala, že zasa pustila myšlienky tým smerom… Zapla stierače a pomaly vycúvala na cestu. Lassinko zlostne driapal prepravku znútra. Strčila prst medzi mreže, nechala si ho znova olízať a len čo sa dostala do vyjazdenej koľaje, vytiahla kľúč s vianočnými pesničkami a zastrčila ho do prehrávača. Autom sa rozozvučal veselý cinkot rolničiek a Lassinkove protesty, ktoré však našťastie čoskoro stíchli.
Spokojne sa oprela a poklepkávala prstami po volante do rytmu pesničky. Začína nové dobrodružstvo. Začína cesta späť do šťastia.
***
Situácia na diaľnici sa zhoršila a vyžadovala si sústredenú pozornosť. Začal duť vietor a aj rýchlosť auta zapríčinila, že sa z poletujúcich vločiek vyvinula utešená chumelica. Sneh jej bil do čelného skla a vytváral na ňom nepriehľadný nános. Stierače bežali na plný výkon, rádio bučalo Driving Home for Christmas a miesilo sa s jej pokusmi o spev, z prepravky sa kedy-tedy ozvalo opovržlivé odfrknutie mačacieho hudobného kritika a nervózne búšenie jeho chvostíka o steny prepravky.
Zistila, že sa nakláňa dopredu, aby lepšie videla, čo bol, samozrejme, nezmysel, ale jej to dávalo pocit kontroly nad situáciou.
Zazvonil mobil. Bola to jej lektorka Katka Bošáková.
“Kati?”
“Už si na ceste?”
“Vyrazili sme asi pred polhodinkou.”
“Trochu som sa aj obávala, že či sa vôbec vyberieš – keď ráno začalo snežiť…”
“Práve naopak! Vybehla som von, tešila som sa ako malé decko… a okrem toho, už som bola vychystaná.”
“No nemohla si počkať ešte jeden deň?”
“Nemohla,” zasmiala sa. “Veď vieš – ja si plánujem.”
“Ale je nezmysel ísť v chumelici len preto, že si si niečo tak naplánovala,” namietla Katka.
“Lenže plány sú jediná stabilita, ktorú v živote mám,” upozornila ju mäkko.
“Ja viem, Gesa… Prepáč, ale pre mňa je to nepochopiteľné. To si si naplánovala aj to, že budeš písať?”
“Iste,” zasmiala sa. “A stav sa, že aj budem… Romantickú náladu už mám. Aspoň osnovu rozhodne dám dokopy, ale mám pocit, že sa vrátim už aj s pár kapitolami.”
“Predstavu už máš?”
“Mám akú-takú, americko-gýčovú: hrdinka ide na Vianoce na chalupu po babke, ktorá zomrela, aby vytriedila veci, čo tam zostali, a pripravila chalupu na predaj. Cestou stretne nejakého fešáka, ale je poničená rozchodom s priateľom a bojí sa nového vzťahu, tak sa správa ako blbaňa a skôr ho odpudzuje ako priťahuje. No a on z nejakého dôvodu vydrží, do toho sa zamontuje jej bývalý priateľ, ktorý sa vynorí z prepadliska dejín a natára fešákovi o hrdinke spústu nezmyslov…”
“Nekopíruj svoj život,” zaprotestovala Katka. “Stačili tie tvoje predošlé knihy! Tá prvá bola mimoriadne drastická – a každý, kto ťa poznal, v tom okamžite našiel Romana.”
“STOP!” vyhŕkla silene Gesa a stiahla celú svoju pozornosť do rúk na volante.
“Čo je, Gesi? Čo sa deje?”
“Nič… To je len taká technika, čo používam, aby sa moje spomienky nepustili chodníčkami, o ktoré nestojím.”
“Prepáč… Myslela som, že si to už spracovala!”
“Prestala som o tom rozprávať. To neznačí, že som to spracovala… Neviem, či narcisa možno vôbec niekedy spracovať. Ešte dnes mi máta v hlave. Ešte dnes mi robí zle, kde len môže. Preto som aj písala tú druhú knižku – aby videl, čo sa takým ako on môže stať, ak sa nebudú držať v medziach. Myslím, že ju dokonca aj čítal,” dodala s úškrnom, “pretože sa to v poslednom čase naozaj ukľudnilo. Začínam dýchať.”
“O tom bude táto tretia kniha?”
“Presne tak… O návrate späť do života.”
“No, dej neznie najhoršie! Ale potrebuje to byť romantické, Gesi, počuješ? Romantické. Prisľúbila som šéfstvu, že najbližšia kniha bude odkvapkávať medom a sexom.”
Gesa sa rozosmiala. Lassinko podráždene zdvihol hlávku, usúdil, že sa mu už pridlho nevenujú, a zamňaučal.
“Počujem Lassina? Predsa len ho ťaháš so sebou? Myslela som, že ho necháš u brata!”
“To nejde, Kati… Vieš, jeden deň bez Lassinka je wellness. Dva dni bez Lassinka sú absolútny horor a nábeh na zvieraciu kazajku.”
Katka vzdychla. “Vy dvaja ste ako taký manželský pár… Ako Lassi znáša cestu?”
“Dobre; trénovali sme. Po ceste sa aj tak niekde zastavím na niečo pod zub…” Na displeji sa objavila správa, že volá Jožko. Gesa sa zháčila. “Katka, musíme končiť, volá mi brat… Ozvem sa neskôr z cesty, dobre?”
Prevzala druhý hovor.
“Tak ako, predsa len si išla?” zahlaholil Jožko.
Lassinko usúžene zakňučal.
“Lassi sa otravuje?”
“Je tu náramná chumelica, ledva vidno na cestu… ale inak je to fajn. Behajú aj pluhy, vozovka je pomerne čistá, len viditeľnosť je nízka.”
“Nechoď rýchlo, Gesi… Niet sa kam ponáhľať. Voda je pustená, elektrinu zapli tiež, kúrenie je na temperovaní a ak chceš, tak pol hodiny pred príchodom môžeš diaľkovo natočiť termostat na nejakú rozumnú teplotu. Alebo si zakúriš v krbe. Staneka som požiadal, aby ti k dverám na verandu nachystal dreva ako na Sibír.”
“Stanek je ktorý?”
“Miestny krčmár. Otec Kamila, ak si ho pamätáš.”
“Samozrejme, že si pamätám! To je ten, čo mi vplietol do vlasov bodliaky…”
“… a ty si potom behala po dedine ako ježibaba – každý vlas na inú stranu,” smial sa Jožko. “A babi ťa musela ostrihať, pretože sa vlasy nijako nedali rozčesať. Pamätáš, ako si potom nosila šatku?”
“Takú peknú, babi mi ju kúpila v miestnom obchode, s lienkami a kvietkami,” prisvedčila. Cítila, ako sa zasa uvoľňuje. Roman ju aspoň na chvíľku prestal mátať.
“Kamčo bol vtedy do teba vyše uší… No, možno mu to ešte vydržalo, od Staneka viem, že je rozvedený a už sa na teba vraj teší!” Jožko sa ani nesnažil skryť škodoradosť v hlase. “Tak ja len dúfam, že sa tam dostaneš niekedy aj k tomu písaniu, kvôli ktorému tam ideš! Pretože Stanek spomínal niečo o vianočnej párty vo Fedore – to je ten hotel v polovici kopca, spomínaš? – o miestnej súťaži Snehulienky, o tancovačke a vraj budú aj stavať dedinskú jedličku. Keby si čokoľvek potrebovala, skoč za ním. Prisľúbil, že ak napadne priveľa snehu, Kamčo príde s frézou odhrnúť aj cestu ku chalupe. Nemala by si mať problémy… a ak by si aj mala, tak povieš Kamčovi a ten to dá do poriadku, aj keby ťa mal na deň-dva nasťahovať do Fedory. Vraj pre nich robí údržbára či čo, vravel Stanek. Takže v každom prípade by si mala mať niekoľko východísk, ak by sa čosi pokazilo. No a ja tiež budem na telefóne… Viem, u babi už pol roka nikto nebýval, ale za pol roka to tam nemohlo až tak schátrať… takže drž sa. A jazdi opatrne.”
“Pozdravujem Simonu a deti,” ukončila. “Šťastné a veselé!”
Lenivo rozmýšľala, či hneď volať Katke, ale počas rozhovoru s Jožkom sa jej rozbehli v hlave myšlienky k deju jej príbehu. To, že Jožko vhodil do hry Kamila… Nedalo by sa to nejako využiť? Nemohol by byť Kamil akýsi “tajomný neznámy”, ku ktorému jej hrdinka zahorí citom?
Vrátila sa pozornosťou späť k ceste. Vozovka začala byť zaviata a trochu sa kĺzala. Musela sa extra sústrediť na to, aby udržala volant bez náhlych dorovnávaní. Hudba z kľúča ticho bzukotala a Lassinko driemal stočený do klbka, len špička chvostíka mu trčala cez mrežu prepravky.
To by bol začiatok! Hrdinka si to hasí nocou v chumelici po diaľnici, púšťa si vianočné pesničky a tu… problém.
Aký problém?
No najskôr by jej mohol vypovedať motor alebo by sa jej mohol minúť benzín. Ak jej vypovie motor, potrebuje zavolať odťahovku a nemôže pokračovať v ceste, leda že by… leda že by jej nejaký okoloidúci šofér ponúkol, že ju odvezie, lebo majú spoločnú cestu!
Pritiahnuté za vlasy? Gesa nespokojne zošpúlila pery. Odkedy žila strategicky, nemala veľké porozumenie pre náhody. A potom – ktorá súdna ženská by si sadla do auta neznámeho chlapa?
A keby jej došiel benzín? Mohla by odchytiť niekoho, kto má rezervnú nádrž. Alebo niekoho, kto by jej šiel kúpiť na pumpu do bandasky benzín a vrátil sa späť.
To by bolo schodnejšie… Dáma v ťažkostiach a rytier bez bázne a hany. Rozohráva sa šanca na románik…
Martina sa takmer lepila na čelné sklo a treštila oči do temnoty pred sebou. Svetlá jej reflektorov osvecovali husté víry snehových vločiek, ktoré pred ňou vírili ako nepreniknuteľná stena. Z rádia sa ticho linuli tóny vianočnej hudby a napĺňali vykúrené vnútro auta pohodou, ktorú vôbec necítila.
Prichodila si osamelá, malá a zraniteľná uprostred tej tmy a víriaceho snehu. Čo keby sa niečo stalo? Čo keby jej do cesty vbehla nejaká zver? Čo keby začal štrajkovať motor? Už pár dní vydával taký drnčivý zvuk… Čo ak sa pokazí?
Ale zver sa držala v lese, motor ťahal a nič nedrnčalo.
Až do okamihu, kedy začala blikať kontrolka benzínu.
Spomalila. Pochytila ju panika. Ešte má benzín na nejakých 30 kilometrov, ale kde tu nájde najbližšiu čerpačku? Vytiahla mobil a zúfalo v ňom hľadala mapu.
Jedna by bola o nejakých 20 kilometrov… Vydýchla si a pridala, akoby rýchlosť dokázala skrátiť cestu o pár kilometrov.
Auto sa pokĺzlo. Rýchlo dorovanala a spomalila. Zachytil ju nový závan vetra. Stierače zaškrípali, ako sa úporne snažili odtlačiť čerstvú vrstvu snehu.
Pokračovala takto chvíľku, naplno sústredená na zasneženú cestu a chumelenie pred autom, keď tu motor párkrát zakašľal, auto spomalilo a začalo vybiehať.
Nádrž bola prázdna.
Ako to, keď v nej bolo benzínu ešte na tridsať kilometrov? Kam sa vyparil?
Čo urobí teraz, s autom uprostred jazdného pruhu? Odtisnúť na kraj ho nevládze a ak vynesie trojuholník, za pár minút ho už nebude vidno… Čo ak do nej niekto narazí?
Ešte šťastie, že už nie je na diaľnici!
A vtedy jej došlo, že zostala stáť uprostred fujavice na málo frekventovanej hradskej a široko-ďaleko žiadne iné auto.
Schmatla mobil. Našťastie, signál bol silný… Pokúsila sa zavolať odťahovú službu. Ešte než to niekto zdvihol, mobilu došla šťava.
Gesa sa uškrnula. Pre román je to celkom dobrý štart. Mohlo by sa to prihodiť aj jej… Ba nie, nemohlo; ako strategický človek mala v kufri bandasku s rezervným benzínom a neopúšťala diaľnicu. Oba mobily si ráno naplno dobila a než sa rozhodla cestovať, nechala si v servise dôkladne skontrolovať auto i pneumatiky.
Strategicky žijúcim ľuďom sa nedejú šťastné náhody.
Romance sú len pre chaótov.
***
Pomaly začínala cítiť únavu z cesty. Miesto toho, aby jej robili náladu, začínali ju vianočné pesničky uspávať. Je čas zastaviť sa niekde na kávu.
Ale najprv späť k Martine, čo stojí na hradskej po kolená v snehu a nevie, čo robiť. Najlepšie by bolo zaliezť do auta, lenže už si nemôže ani zakúriť a okrem toho ju musí desiť predstava, že do nej každú chvíľku môže niekto vraziť…
No to tak zrovna, pomyslela si Gesa veselo. Keď je metelica, aj najbližší šofér pôjde najskôr ak krokom.
Lenže v metelici nemusí spozorovať zasnežené auto skôr, než to doňho oprie!
A preto Martina, hoci je chaót a reaguje na veci emotívne, musí vziať tentokrát rozum do hrsti a vyhrabať niekde baterku. Fungujúcu baterku. Mobilom už svietiť nemôže, ten sa jej vybil.
Martina sedela v temnej kabínke, triasla sa od zimy a v ruke zúfalo zvierala baterku. Bola hladná, bolo jej zle od nervozity a prsty jej už dávno skrehli.
Vtedy sa v spätnom zrkadle objavili dva svietiace body.
Prudko strčila do dverí. Návej už siahal po spodný rám, takže dvere zavržďali na protest, ale nakoniec sa otvorili. Vybehla za auto, postavila sa do cesty a začala signalizovať baterkou.
Ako to ide? S.O.S.? Netušila poradie, vedela len, že potrebuje striedať tri krátke a tri dlhé.
Trvalo celú večnosť, než sa svetlá dostali až k nej. Pre chumelenie snehu auto nebolo vidno a len podľa výšky, z ktorej vychádzalo svetlo, usúdila, že to bude najskôr tereňák.
Otvorili sa dvere.
“Máte problém?” vyštekol nevrlý mužský hlas.
‘No nie, ja tu len tak podopieram závej a vysvecujem si baterkou do taktu’, pomyslela si zlostne, ale navonok spôsobne prisvedčila:
“Došiel mi benzín.”
“Úplne?”
Zmätene zamrkala. “Ako – úplne?”
“Máte ešte nejaký zvyšok, alebo auto zastalo samé od seba?”
“A je v tom rozdiel? Stojí.”
Chlapík vstúpil do svetla reflektorov. Vyzeral okolo tridsiatky, bol zababušený v tmavomodrej páperovej bunde a v tvári mal skôr zvedavosť ako namrzenosť. Okamžite sa cítila lepšie.
“Ak auto zastalo samé od seba, tak sa pravdepodobne do pumpy nabral vzduch. Vtedy už nepomôže, ak by som dolial aspoň trochu benzínu, pretože pumpa ho už nedokáže nasať,” vysvetlil ochotne rečou, akej musela porozumieť aj vodička, ktorej došiel benzín uprostred polí a chumelice.
“Zastalo samé od seba.”
“Takže odťah,” vzdychol. “Ešte šťastie, že mám so sebou lano. Mám aj navijak, ale nemám so sebou rampu, takže budete musieť za volant a robiť, čo dokážete. Ako dlho tu už stojíte? Asi vám je zima, čo?”
“Trochu,” pípla nešťastne.
“Mám v aute termosku s kávou,” povedal a pobral sa k svojmu autu.
Ach! Gesa doširoka otvorila oči. Termoska s kávou! To si so sebou nevzala… Na jej zoznam strategického postupu okamžite pribudla nová položka: termoska s kávou.
Toto prehrávanie scenárov je vlastne veľmi užitočná vec, pripustila veselo.
“A keď už toľko točím o káve… zišla by sa čerpačka s bufetom,” zahundrala spiacemu Lassinkovi. “Potrebujem si urobiť poznámky, než to všetko zabudnem, aby som to vedela neskôr hodiť na papier!”
V takýchto chvíľach si ostro uvedomovala nevýhody svojej utiahnutosti. Po celý čas so sebou nosievala malý nahrávač, aby si mohla nápady priebežne zaznamenávať, ale len čo zapla nahrávanie, prestalo jej to myslieť a nedokázala zo seba vysúkať súdnu vetu. Papier a ceruza zakaždým fungovali spoľahlivejšie ako nahrávač – pokiaľ nezabudla, kam všetky tie popísané servítky a účtenky založila.
Lassinko zdvihol hlávku a netrpezlivo sa pohniezdil. Už aj jemu by sa zišlo pobehať si po aute a na záchodík… Našťastie, navigácia signalizovala čoskoro čerpačku s reštauráciou. Bude káva, budú servítky, bude sa zapisovať.
Gesa sa sústredila znova na cestu a okamžite sa jej v mysli spustilo pokračovanie deja.
Vrátil sa a vnútil Martine do rúk termosku. Kým si ona naliala a chlipkala horúci nápoj, zatiahol svoj tereňák pred jej auto, obišiel jej auto, upevnil odťahovacie lano, vytiahol z auta metličku a lopatku a postupne vyhrabal jej auto spod snehu.
“Nepôjdu vám stierače, preto nebudete veľa vidieť,” upozornil Martinu. “Z času na čas zastaneme, aby sme omietli aspoň vaše čelné sklo. Uvidím v spätnom zrkadle, kedy to bude potrebné… A po ten zvyšok času proste len sledujte moje zadné svetlá. Budem signalizovať skutočne každú hovadinu. Ak zablikám doprava, viete, že treba točiť volantom doprava – a točiť, kým blikám. Ak zablikám doľava, treba točiť doľava. Ak dvakrát dupnem na brzdu, začnite brzdiť.” Skúmavo si ju premeral. “Myslíte, že to dáte?”
“Och, áno, ďakujem vám!” Vytriasla pohárik do snehu, zavrela termosku a vrátila mu ju.
Siahol do auta a vytiahol odtiaľ deku.
“Bude vám zima… Vezmite si toto, aby ste sa aspoň trošku ohriali.”
“Ďa… ďakujem… Ani neviem, ako vyjadriť svoju vďačnosť!” zahabkala zahanbene.
Zasmial sa. Odrazu nepôsobil ani trochu namosúrene, len uvoľnene a pobavene.
“Skúste nenabrať ma odzadu,” navrhol.
Aj cez vírenie snehu sa už v diaľke vynárali svetlá čerpačky. Gesa poriadne prikúrila, aby vyhriala vnútro auta, než ho odstaví, potom sa zaradila do pravého pruhu a začala spomaľovať. Cítila obrovskú spokojnosť nad tým, ako veci vychádzajú – ako si strategicky rozvrhla cestu i že sa jej v hlave spustil príbeh. Dokonca aj začínal vyzerať ako-tak romanticky!
Jej zamrazený, stuhnutý život sa dal do pohybu.
‘Už len zostať stáť bez benzínu na poľnej ceste a čakať na svojho princa-záchranára,’ pomyslela si veselo, zatiahla k stojanom a doplnila nádrž. Potom zaplatila a odparkovala auto pod bočnou strechou reštaurácie, kde bola nízka šanca, že zapadne snehom.
Otvorila Lassinkovu prepravku. Lassiter na ňu provokatívne zívol, dobreže si sánku nevykĺbil, a tváril sa, že on za nič na svete nemieni vyliezť. Gesu však neošálil. Trpezlivo vyčkala, kým sa nezačal pomaly zdvíhať. Najprv si pretiahol predné labky a chrbátik, pričom pôžitkársky zaboril pazúriky do jej stehna, nato si pretiahol zadné labky a chvostík, oňuchal jej legíny, vyliezol jej do lona, povizitíroval vlhkým ňufáčikom jej bradu a skusmo jej oblizol vlasy.
Potom ho prestala zaujímať a začal sa venovať vnútrajšku vozidla. Keď nebežal motor, cítil sa v aute celkom doma. Objavil záchodík a okamžite aj pochopil, na čo je určený.
Vzala bundu a kabelku a vystúpila.
 |