Vonku zvýsklo dieťa. Nebol to príjemný zvuk; niečo vo mne, hlboko pod povrchom, sa pohlo. Nebolelo to, ale vyvolalo to vo mne istú opatrnosť – ako keby to, čo by mohlo vyliezť na svetlo božie, vôbec nestálo za to.
Vyzrela som cez okno kaviarne do parku. Behalo po ňom zopár dobre zababušených, ale o to čulejších tvorčekov a naháňali sa. Po dlhej zime sa dnes podaril jeden zo skutočne pekných a pokojných predjarných dní a zopár mamičiek s kočíkmi to využilo a vytiahli svoje ratolesti vyblázniť sa, než sa zasa strhne studený vetrisko.
Parčík bol z troch strán chránený budovami a od rieky ho delila alej vysokých stromov a masívny železný plot, natretý nažlto. Akosi nezapadal do chmúrneho pozadia holých stromov, ťažkých olovených oblakov a mútnej, pomalej vody. Bol veselý, optimistický, akoby predpovedal, že sa blížia lepšie časy.
Lepšie časy… Tak to ťažko. Pozerala som na mamičky s detičkami a odrazu mi došlo, že som tu dnes mohla chodiť s kočíkom aj ja… Mohla, ale nebudem.
Moje dieťa je mŕtve. Moje dieťa sa nikdy nenarodilo. Prišla som oň skôr, než som tušila, že ho v sebe nosím.
Prišlo mi to také… absurdné… Mala som za sebou veľmi ťažký rok. Začal ako rozprávka, skončil ako nočná mora.
„Si smutná, Milka?“ spýtal sa starostlivo Mokoš. Sedel naproti mne z opačnej strany kaviarenského stolíka a uchlipkával si z kávy. „Je ti pri pohľade na ne ľúto?“
Potriasla som hlavou. „Netýkajú sa ma.“
„To mi nehovor… Prísť o dieťa musí na človeku zanechať šrám!“
„Možno, keď človek vie, že tam nejaké dieťa je,“ pokrčila som plecami. „Možno keď sa naň tešíš. Možno keď mu dáš meno, keď si plánuješ život s ním… Ale keď o ňom nevieš a až spätne sa dozvieš, že tam bolo a už nie je…“ Znova som pokrčila plecami. Zacítila som ten záludný pohyb v hlbinách duše. Okamžite som ho zatlačila nadol, pod všetko ostatné; o bolesť som nestála. „Tak potom je neskoro.“
„Nebráň si cítiť,“ varoval ma. „Neodrezávaj sa od toho, čo prežívaš… Bolesť potrebuje byť precítená, inak sa usadí v tele ako veľmi nepríjemná časovaná bomba!“
„Ale nenúť ma cítiť, keď tam nie je nič, čo by bolo treba cítiť,“ zaprotestovala som. „Je to, ako to je. A je to tak dobre.“
Zjavne nesúhlasil. Jeho otcovská starostlivosť mi robila dobre. Škoda, že sa veci vyvinuli tak, ako sa vyvinuli… Škoda. Privrela som oči, aby nezbadal slzy.
„Chcem ti pomôcť… ale nemôžem, pokiaľ si odmietaš pripustiť svoje skutočné pocity,“ vzdychol. „Potrebuješ sa naučiť kontrolovať svoje emócie. Potrebuješ mať pocit, že nech cítiš, čo cítiš, neohrozuje ťa to.“
Premeriaval si ma láskavo, ale súčasne aj akosi ustarostene. Bola som jeho obľúbená ovečka, ktorá bľačiac odmietala prijať pravidlá stáda.
„Naučila si sa vytvoriť a udržiavať masku dokonalej kontroly. To, čo cítiš, si nechávaš pre seba. A práve tie neprejavené emócie sú tvoj najväčší nepriateľ,“ doložil s dôrazom. „Nemýľ sa – nevravím, že máš prestať cítiť. Človek, ktorý necíti, je vnútorná troska. Ale nemôžeš behať po svete a nechať sa riadiť svojimi emóciami. Emócie nie sú na to, aby nás riadili. Sú na to, aby nám napovedali cestu. Aby nás upozornili, keď niečo nie je v poriadku a treba sa tomu venovať.“
„Ja sa nenechávam riadiť svojimi emóciami,“ namietla som. „Ja ich používam.“
„A to je tvoj veľký omyl.“
„Nerozumiem… Prečo by to bol omyl? Nemám emócie používať?“
„Nie,“ potriasol hlavou. „Kým sú pre teba nástrojom, nie nápoveďou, tak si na nich závislá. Bez nich nič nedosiahneš. Ale emócie sú nestabilný nástroj. Raz cítiš tak, v nasledujúcej chvíli už celkom inak. Ak ťa zradia uprostred cesty, nezostane ti nič, čo by ťa hnalo vpred.“
„Dobre, ale tak čo mám miesto nich používať?“
„Rozhodnutie. Zváženie, posúdenie, výber cesty a potom dôveru v svoju schopnosť ísť tou cestou až do konca. Bez toho, aby ťa hnala potreba, nevraživosť, túžba či strach.“
Zmätene som sa zamračila.
„Myslela som, že som presne taká…“
„Nie si, dievča. Máš obrovskú vôľu, ale tvoja vôľa berie svoju silu z emócie, zo zaťatosti. Naštveš sa – a zmizneš nám. Zahladíš po sebe stopy, vydáš sa na novú cestu. Potom v strede cesty ťa zlosť opustí a zostane len samota a prázdno… Lenže tvoja zaťatosť vykríka, že ty pred nikým nepadneš na kolená! Že ty predsa nerobíš chyby! A tak pokračuješ aj potom, keď ti už každý krok spôsobuje neznesiteľné utrpenie… Veci sa dajú robiť aj jednoduchšie. Nemusí všetko bolieť.“
Odvrátila som pohľad. Narážal na posledný takmer rok, kedy som svojho priateľa Nora nachytala pri nevere, zdvihla som sa a ušla som z Bratislavy tak, aby sa im nepodarilo nájsť ma. Mal pravdu v tom, že som konala z emócie. Vtedy som si prichodila studená a nezainteresovaná, ale teraz už viem, že som bola len rozbesnená a ublížená… Spálila som za sebou všetky mosty, ba zbytočne som si skomplikovala život, keď som sa dobrovoľne vzdala svojej identity, len aby ma nedokázali vystopovať. A výsledok? Spadla som do situácie, ktorá bola oveľa horšia než to, z čoho som utekala – a vrátiť som sa nedokázala.
Ja už som taký ten ukrivdený, ubolený Titan. Titan Milka Géczová. Na pleciach nesiem celú Zem i so zvyškom galaxie a keď sa mi máli, tak si prihodím ešte aj plne naložený autobus. A tvárim sa, že to tak má byť.
„Noro mi vravel, že si to ešte stále nespracovala…“
„Potrebujem čas.“
„Nie, Milka. Čas nepomôže. Jediné, čo pomôže, je predefinovať svoje stanovisko.“
„To sa ti ľahko povie…“
„A tebe sa to ľahko urobí. Jediné, čo na to potrebuješ, je zbaviť sa závislosti na emóciách, ktoré v tebe tá situácia vyvoláva. Nesmú ťa definovať. Chcel som ti premazať spomienky. Nesúhlasila si. Ale bolestivosť situácie nezmierniš tým, že sa na ňu budeš nekonečne dlho pozerať… Zmeníš ju tým, že sa pozrieš na emócie, ktoré s ňou spájaš, a začneš riešiť, prečo ich máš. Ak toto vyriešiš, veci sa automaticky dajú do poriadku.“
„Je to silnejšie ako ja, Mokoš,“ potriasla som hlavou. „Povedala som si, že to nebudem riešiť a radšej zabudnem. Zatiaľ sa mi to nepodarilo.“
„To preto, že sa snažíš zabudnúť zo zúfalstva. Svoju vôľu si postavila opäť na emócii. Nech už dosiahneš čokoľvek, to zúfalstvo v tom bude zakódované tiež.“
Môj pohľad zablúdil späť na mamičky s detičkami. Pozorovala som ich cez okno a necítila som vôbec nič, len odstup a nevysvetliteľný chlad. Možno to bolo tým, že som o tom dieťati netušila, až keď už bolo neskoro… Chúďa malé; nik o ňom nevedel, nik sa naň netešil. Nikto ho nečakal. Nikomu nechýbalo. Nikto ho nechcel.
Nemalo zmysel plakať; nevrátilo by mu to život.
S niektorými stratami sa jednoducho musíme naučiť žiť.
![]() |
![]() |