„Je to spirituálny a kozmický zákon, že nikomu nemožno dať nič, pokiaľ o to najprv nepožiada a nepožiada takým spôsobom, akoby to myslel naozaj.“ — Vernon Howard
Tento citát je niekedy z roku 1974, preto ešte obsahuje dobre predpotopné obrazy ako „požiadať“ či „niekomu dať/udeliť“ (anglicky be given). Ale princíp je absolútne presný – nemôžeš dostať nič, čo nie je vibračne v súlade s tým, čo vysielaš (to by bolo to „najprv nepožiada“). Na tom je založený celý princíp zhmotňovania. Dawn Clarková používa výpovedný obraz rádia, ktorý som od nej prevzala: sme ako aparát vyladený snami, presvedčeniami a životnými skúsenosťami na isté frekvenčné pásmo. Na tom frekvenčnom pásme dokážeme vysielať i prijímať. Lenže… niekedy nám to, čo prijímame, nevyhovuje. Chceme pre seba niečo iné. To „niečo iné“ vysiela na inom pásme… Čo nám zostáva? Preladiť sa.
Lenže preladenie znamená presne toto: opustíte staré frekvenčné pásmo (a táto frekvencia vo vašom rádiu zmĺkne) a prejdete na nové frekvenčné pásmo. Idete tam preto, že chcete prijímať. Ale ako sa zmení vaše vysielanie? Ak chcete prijímať na vlnovej dĺžke 100, nemôžete vysielať na vlnovej dĺžke 50. Ešte som nenašla rádio, ktoré by púšťalo dve pásma cez seba – a ak by to urobilo, vznikla by náramná kakofónia. 😛
Takže aj vaše vysielanie sa od bodu preladenia potrebuje dostať do frekvenčného pásma 100 – inak kakofónia, až vám uši odpadnú! 😉
A aj to je to „najprv nepožiada“. Najprv sa potrebujete preladiť do pásma 100 a začať na ňom vysielať, aby sa vo vašom prostredí rozrezonovali (a tým „zhmotnili“) možnosti pásma 100. A potom začínate „priťahovať“ (ako v „zákon príťažlivosti“).
Čiže aby ste sa niekam dostali, najprv tam musíte byť. 🙂
Najprv tam potrebujeme byť vnútorne, aby sme sa tam dostali vonkajšo, teda fyzicky.
Keď si poviete „Chcem zo Zálesnej do Bratislavy“, tiež si potrebujete najprv vnútorne nastaviť cieľ a až potom sa začať na vonkajšku hýbať. A každým ďalším krokom sa viete vnútorne už orientovať podľa toho, či sa vonkajšia situácia už cíti ako Bratislava – alebo ešte nie. Ale kým neviete, kam sa chcete dostať a ako sa to bude cítiť, až tam budete, nemáte nijakú orientáciu – a tak všetko bude vyzerať ako Zálesná či Bratislava.
A to je to, čomu Vernon Howard hovorí „akoby to myslel naozaj“ – že si najprv nastavíte svoj vnútorný maják, aby ste v každom okamihu vedeli, kde je váš cieľ, a potom s ním vnútorne splyniete – stávate sa majákom svietiacim do tmy i kapitánom člnka, ktorý sa k majáku približuje, pretože ho maják priťahuje, pretože inak nemá kam ísť. 🙂
Toto funguje úplne presne. Mne sa viac menej skoro vždy zhmotni výsledok, ale keby ste vedeli akým absurdným spôsobom mnohokrát, ktorý vôbec nečakám.
😆