Rada by som sa s Vami podelila o svoje dojmy z prvých dvoch dielov
série Voľný pád. Ďakujem Vám, že ste ich napísali, a Univerzu, že ma k nim nasmeroval.
Svojím spôsobom akoby mi pomohli upratať si v hlave rôzne informácie a
vedomosti, ktoré už pár rokov (nie zase tak veľa) zbieram, rozoberám,
skladám.. a snažím sa ich nejako zapracovať do svojho života,
postojov, názorov... Osobne mám ten problém, že všetko pitvám úplne
dopodrobna, potom sa v tom občas stratím a neviem, ako z toho celého
von. Prvá kniha pre mňa prestala byť iba čítaním niekde okolo strany
96, kde som si uvedomila, že prestávam čítať a začínam sa "učiť". Spomínaný
"poriadok v hlave" prináša praktické využívanie určitých princípov v
bežnom živote v situáciách podobných tým v knihe. Veľa vecí mi akosi
zapadlo do seba, v hlave mi to cvaklo a teória sa mení na prax. Veľmi
to v tomto období potrebujem, lebo niekedy mávam pocit pripomínajúci
názov Baričákovej knihy Minútu pred zbláznením :-)). Sekundu pred
zbláznením som sa rozhodla konečne si objednať Vaše knihy, po ktorých
som už dlhšiu dobu poškuľovala.. a urobila som veľmi dobre.
Píšem, lebo som to sľúbila, ale najmä preto, lebo to tak cítim. Ešte
som pod vplyvom poslednej kapitolky Nezastaneš na polceste. Pre mňa
veľmi sugestívny opis čohosi, čo živí nepoznajú a iba sa dohadujú..
akoby som tam bola, akoby som to ja sedela v tom člnku a s ľahkosťou
trpezlivo, bez zvedavosti čakala, aké to bude prepadnúť sa vodopádom..
Mágia tej chvíle a takéhoto záveru príbehu (nech už je konečný alebo
nie) ma fakt dostala.
Dnes mi oznamili, ze ma nevybrali na danu poziciu..pohovor predtym bol ciste nahodny, po sto rokoch a na ich podnet…tak som si povedala preco nie. Ved preco nie…A dnes ? Hrca v hrdle ako blazon.. preco nie ja? Lebo, lebo…
Tak som si sadla, zavrela oci a prisla situacia. Ja dievca asi 7-8 rokov. Sobota a pred panelakom sme my deti mali malovat na chodnik…A mna nevybrali…ani jednu cenu som nedostala. Dnes spat v tej situacii pocitila som nevyslovny hnev a zlost. Ze neviem ani kreslit. Tak som hned zrana prepustala tie pocity o seba…zvysok dna uz bol ok…
Pošli tomu dieťaťu porozumenie. V predstave ho objím a ukáž mu, že možno nebolo ocenené za maľovanie na chodník, ale že dokázalo neskôr celkom iné veci a bolo za ne ocenené… Príliš často sa sústreďujeme na to, čo nám v živote nevyšlo (ako aj inak, keď to bolí viac ako tie veci, čo vyšli 😉 ), ale len sa tým programujeme na nové a nové bolestivé zážitky. Nahoď iný uhol pohľadu. Mne koze vzdorovitej 😛 sa osvedčilo „vtedy ste ma nepochválili, a pozrite sa, čo som dnes – napriek vám!“ Ešte zďaleka to nie je ono, pretože tam večne musí byť nejaké „napriek“ (čiže ja verzus zvyšok sveta), ale veď tiež ešte nie som v cieli…
Dieta som rano riadne vymojkala…