Poznatok

Ako sa zbaviť vnútornej bolesti

4.5
(8)

„Nedovoľte, aby vás minulá bolesť okradla o súčasné šťastie. Príliš často so sebou vláčime minulé udalosti, ktoré nás hlboko poranili. Museli sme si nimi prejsť a nedá sa to zmeniť, ale pokiaľ tieto udalosti dnes žijú už len vo vašej mysli a spomienke, tak sa s nimi rozlúčte, odpustite a prijmite späť svoju slobodu.“ — Doe Zantamata

Lenže ono sa oveľa ľahšie povie „zabudni, pusť k vode“, než sa to urobí, nie?

Ale ako?

Nepomáha len ich vytesniť na kraj nášho vedomia, pretože tam kvasia a zasahujú odtiaľ do nášho života výbuchmi emócií práve v okamihoch, kedy to najmenej potrebujeme… Potrebujeme uzavrieť mier s bolestivými udalosťami z našej minulosti, aby stratili emocionálny náboj a mohli sa pokojne rozplynúť.

Ale čo sú emócie, ktoré za minulou bolesťou stoja?

Hnev

Hnev sa dostaví, keď máme pocit, že sa k nám správajú nespravodlivo alebo bezohľadne, keď máme pocit, že nás niekto pripravil o naše šťastie, oklamal, podviedol, podrazil.

Hnev sa dá vyhojiť porozumením pre motívy daného človeka a odpustením. Lenže ako nájsť porozumenie pre zloducha?

Väčšina ľudí nerobí zle preto, aby urobili zle (hoci sú aj takí), ale pretože si od toho niečo sľubuje. Napríklad sa snažia zamaskovať svoju vnútornú neistotu, zakryť strach z pravdy, prehlušiť vlastnú bolesť a pocit menejcennosti. Neprijímajú sami seba, preto nedokážu prijímať ani zvláštnosti niekoho iného. Každého, kto si trúfa alebo sa mu darí, potrebujú upratať „pod seba“, stiahnuť na svoju úroveň tým, že mu ublížia, aby aj on začal o sebe pochybovať.

Alebo sa boja, že by ich iní ľudia odsunuli na druhú koľaj – a preto preventívne podrážajú nohy.

Prípadne – a toto ma ako skúsenosť skutočne zaskočilo – podrazia ľudí len preto, aby videli, ako sa zvíjajú v nepríjemnej situácii. To im dáva pocit nadradenosti, pretože to oni dokázali nepríjemnú situáciu navodiť… Ale potrebovali ju navodiť nie preto, že by im bolo až tak dobre, ale preto, že sa cítili vnútorne prázdni a potrebovali si do života pritiahnuť viac drámy – ale prosím u iných!

Porozumenie značí pochopiť, ako to v nich vnútri asi musí vyzerať, keď sa správajú tak, ako sa správajú. Väčšinou sa na emocionálnej úrovni z niečoho vydesili a svojím správaním sa len snažili chrániť seba samých. Na vašej strane to môže vyzerať ako klamanie, manipulácie, dokonca pokusy kontrolovať a ovládnuť. Títo ľudia sa cítia emocionálne zraniteľní, keď nemajú pocit kontroly nad situáciou, a z tohto strachu sa potrebujú snažiť o kontrolovanie iných ľudí v svojom živote.

A kým žijú v tomto stave, nedokážu cítiť šťastie.

Aký to smutný život!

Potrebujete pochopiť, že sa k vám zachovali tak, ako vedeli v situácii, kedy sa cítili emocionálne ohrození. Proste nevedeli/nedokázali inak – a tak ublížili. Nikdy to nebolo o vás; bolo to po celý čas o ich vnútornej neistote, a neschopnosti chrániť sa iným, lepším spôsobom.

Len ten hnev, čo vy dnes cítite, už zas nie je o nich, ale o vás. Pre nich ohrozenie ich reakciou pominulo, kým vy tú situáciu v sebe nosíte naďalej – tak dlho, kým cítite hnev. A ten hnev v nej udržiava príbeh, ktorý si o nej rozprávate. Skúste si porozprávať ten príbeh inak, aby v ňom bol súcit so zlosynom… a váš hnev sa vytratí.

Ľútosť

Ľútosť obvykle cítime, keď sami seba kritizujeme a neznášame za to, že sme nevedeli vtedy to, čo vieme dnes… Možno sme sa zachovali spôsobom, ktorý je v svetle nášho dnešného poznania neúnosný. Ale viete, čo? Vtedy sme nevedeli to, čo vieme dnes. Hovorí sa tomu, že „po vojne býva každý generálom“.

Trestať sa za to, že sme nevedeli niečo, čo vieme dnes, je nielen nefér, ale aj bezmozgové. Možno dnes vieme to, čo vieme, práve vďaka nášmu minulému zlyhaniu… Takže z nás spravilo lepšieho človeka! Keby sme si tým neboli prešli, tak sme ešte dnes to neosvietené teľa čo vtedy!

Ale na to, aby sa minulé správania pre nás stali len lekciami v našom osobnom raste,  potrebujeme sa prestať sústreďovať na tú bolesť v nich a hľadať v prítomnosti a budúcnosti radosť práve preto, že sme v minulosti neboli optimálni… Už len to, že sme sa poučili. Keď sa raz poučíme, už podobnú situáciu nepotrebujeme zažívať znova a znova.

Mne v tomto prípade veľmi pomohlo pokrčiť plecami a povedať si „aj to som ja; som nedokonalý objekt v procese pretvárania na majstrovské dielo“.

Hanba

Podobne ako pri ľútosti aj hanba sa opiera o minulosť – o minulé slová a skutky, prípadne pocity. Zazlievame si niečo, čo nebolo podľa našej predstavy o dokonalosti.

Niekedy sa pritom môžeme hanbiť aj za veci, ktoré sa nám udiali, pretože kultúrne prostredie nás vedie preberať na seba vinu aj za skutky iných. Boli k tebe zlí? To ty si to vyprovokoval(a). Ublížili ti? A nezadal(a) si im nejaký podnet? Najviac ma vždy vytáča, keď nejakú ženu znásilnia a potom na svoju obhajobu násilník povie, že ale keď ona bola „oblečená ako prostitútka“. A keby jemu niekto dal po hlave len preto, že vyzerá ako debil – to by sa mu ako páčilo?! 👿

Ak sa nám niečo podobné prihodí, reagujeme hanbou hneď dvakrát – najprv sa hanbíme za seba, že sme to umožnili, a potom sa hanbíme za seba, že sa nás to dotklo. Pamätám sa, keď ma obvinili z čiernej mágie len preto, že mi závideli návštevnosť blogu. Vtedy som si povedala svoje a hanbila som sa ako pes, že som im vliezla do pasce sladučkých úsmevov a pochlebovania, no potom som sa hanbila ešte aj za to, že som nebola dostatočne „osvietená“ a pustila som si hubu na špacír. To nastane, keď sa niekomu podarí stiahnuť vás na svoju úroveň, kde sa obvykle ani náhodou nenachádzate.

V takýchto prípadoch som u Doe Zantamatovej našla jednu peknú radu: „Ak si konal ako niekto, kto nechceš byť, tak tou osobou nebuď dnes, zajtra alebo hocikedy inokedy.“

Ak sa však hanbíte za niečo, čo ste naozaj urobili zle, ešte vždy máte možnosť ospravedlniť sa a zjednať nápravu. Ospravedlňte sa aj vtedy, ak ide o veci dávno minulé – možno zistíte, že ten druhý na to už dávno zabudol a jediný, kto tomu po celý ten čas pripisoval dôležitosť, ste boli vy sami.

Ale v podstate si potrebujete uvedomiť, že ak ste sa pokúsili o nápravu, tak ste vyčerpali svoje možnosti a ak ten druhý zazlieva aj naďalej, už je to mimo vašej kontroly. Potrebujete prijať, že ten druhý zaviazol v danom okamihu a môže sa z neho pohnúť len sám – nijaká miera vašej ľútosti a sebaobviňovania to nedosiahne. S pocitom, že se urobili všetko potrebné (nie „možné“, pretože by ste mohli trebárs aj skočiť zo skaly a ním by to nepohlo), sa pohnite ďalej. Možno čas nejako posunie aj vnímanie toho druhého a niekedy v budúcnosti sa situácia predsa len pre všetkých zúčastnených uzavrie.

Nedôvera

Pre človeka je prirodzené dôverovať. Dôverčiví ľudia bývajú veľmi zraniteľní, pretože je jednoduché oklamať ich. Nedôvera sa rodí až sklamaním dôvery. Nedôverčivci si myslia, že sú o krok popredu pred nástrahami okolia, ale pritom len zraňujú – seba i okolie. Odstrkávajú od seba dobrých ľudí, pretože nikto nemá rád, keď ho večne z niečoho podozrievajú. Nedôverčivci mávajú problémy vo vzťahoch, pretože sústavne spochybňujú dôvody a úmysel tých druhých a večne si v hlave prehrávajú katastrofické scenáre, aby sa proti nim obrnili.

Aj keď je bolestivé byť tým, nad kým sa uškŕňajú, pretože má dobré srdce a ľahko ho možno obalamutiť, pamätajte si – to zneužitie nie je výpoveď o vás, ale o puknutej povahe toho, kto vás zneužíva. Nepristúpte na hru večného strachu pred tým, že by vás niekto podrazil… Podrazili vás v minulosti a vylízali ste sa z toho. Vylížete sa, aj keď vás podrazia nabudúce. Potrebujete prestať spájať svoju hodnotu s tým, ako na vás reagujú iní.

Ja som taký ten zazlievačný typ a minule som dostala presne takúto lekciu od Lunkoteopmoniho:

Skús v našej energii fungovať z tohto princípu [=rovnováha]. Nie keď ťa podráždia, prehryznúť im hrdlo, ale podráždiť ich späť – a potom sa vrátiť do nezazlievačného stavu. Neodťahovať sa, ale vliezť znova na bojisko a pozrieť sa, či ti už nedajú pokoj. Lebo keby si to bola urobila, bola by si zistila, že to tak je…

To „vliezť znova na bojisko“ je ústredné pri nedôvere. Pretože ak nevleziem späť na bojisko, znamená to, že si nedôverujem, že mám schopnosť to ustáť… a pritom ju mám, pretože som urobila už zážitok a prežila som to! Takže si nevykresľujte katastrofy, ale sa rozhodnite dôverovať – sebe, svetu, vlastnej schopnosti postaviť sa späť na nohy. Potom nepotrebujete zazlievať a očakávať najhoršie a uzatvárať sa vnútorne v škaredom svete plnom nepriateľov a podrazov. (Z vlastnej skúsenosti. 😉 )

Pochybnosti

Protikladom pochybností je dôvera, viera. A viera značí veriť bez nejakého hmatateľného dôkazu. Pochybnosti značia neveriť – nezávisle od toho, či máme dôkazy alebo nie! Toto bola jedna z mojich najprekvapujúcejších lekcií. Ak je vaším základným nastavením pochybovanie, tak aj dostanete dôkaz, pol dňa uveríte, ale potom sa zapojí spochybňujúci mozog a začne váš dôkaz prekrúcať tak dlho, až z neho vylezie „náhoda“ alebo „čo baba chcela, to baba videla“.

Problém vzniká, keď sa vaše pochybnosti zakladajú na sérii nešťastných skúseností. Ale aj vtedy sa dá ešte niečo robiť: nedávno som sa naučila cvičenie, ktoré úspešne používam a dostávam moje „škarohlídstvo“ pod kontrolu. Jednoducho v situácii, kedy pocítite kŕč pochybnosti, sa zastavíte, zhlboka nadýchnete a vnútorne sa prenesiete pocitovo do stavu „všetko je možné a všetko sa dá“. Energia, ktorú tým vlejete do situácie, vám umožní pozerať na veci celkom novými očami.

A všetko to začína sebadôverou – sústavným pripomínaním si, že doteraz ste ustáli 100% všetkých situácií, ktoré vám život hodil na hlavu – s dôkazmi alebo bez nich. Takže ustojíte aj tie „bez dôkazov“. Iste, mohli by byť klamlivé; ale čo keby neboli klamlivé a vy by ste ich nevyužili len preto, že vám chýbal „dôkaz“?

Strach

A tu sme pri koreni všetkých našich bolestí! Konanie v strachu nás dostáva do kŕča a zužuje naše možnosti, kým konanie z lásky nás otvára a rozširuje naše možnosti. Konanie zo strachu len množí náš strach, konanie z lásky množí našu lásku. Predstavte si niekoho, kto je vo vzťahu len preto, že sa bojí byť sám… Tam niet miesta pre lásku; je to o strachu zo samoty, ktorý potom plodí strach z opustenia, ktorý plodí strach z nevyhovovania…

Vlastnosťou strachu je stiahnutie, kŕč, násilné konanie, utrpenie z „nemania“, delenie na má/nemá. Láska je pokoj, stabilita, pocit istoty a akceptovania. Podľa toho, ako sa v situácii cítite, viete povedať, či reagujete zo strachu alebo z lásky.

Láska voči sebe, sebaláska, je naša základná priorita. Ak dokážeme dať lásku sami sebe, nie sme vystavení nutkaniu dožadovať sa jej zvonku. Nikdy nevidíte do hlavy toho druhého. Ak nás aj opustí a my sa máme radi, dokážeme mu nezazlievať a oveľa rýchlejšie sa z bolesti vyhrabeme. Nezazlievame odchod, pretože si uvedomujeme, že sme na tom lepšie sami než mať na krku niekoho, kto je s nami nešťastný a dáva nám to pocítiť. Prehry nás nerozložia, pretože nie sme nútení za každú cenu vyhrať. 🙂 Ak niekto alebo niečo odchádza, otvára sa v našom prostredí voľné miesto, do ktorého môže prísť niečo iné.

 

Keď si ošetríme všetky tieto stavy, naša bolesť sa vytratí. A ak si aj spomenieme na ničo takéto v minulosti, už to bude bez tej bolestivej emócie – ako keby sa príbeh premenil na lekciu, ktorá nám dala istý poznatok, ale nijako inak nás nepoškodila. Ako diktát, ktorý sme nenapísali najlepšie. No a? Písali sme potom aj ďalšie a hviezdili sme!

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 4.5 / 5. Počet hlasov: 8

Hodnoťte ako prví!

3 názory na “Ako sa zbaviť vnútornej bolesti”

  1. Ďakujem ti Sun BElangelo, múdra Hela, že máš chuť, silu, priestor zdieľať všetky tvoje aj záskané múdrosti. Že je priestor, kde sa dá načrieť a napiť. Ďakujem.

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: