„Naučiť sa zbavovať hocijakej bolestivej negatívnej reakcie začína uvedomením si nasledovného: ten pocit je reálny, ale to „prečo“ je lož.“ — Guy Finley
Často, keď sa snažíme zbaviť nejakých bolestivých reminiscencií z minulosti, ideme na to nesprávne – snažíme sa ošetriť náš príbeh, ktorý o danom zážitku vznikol. A potom si prichodíme buď ako fejk, lebo si len rozprávame ružovejšiu verziu niekdajšej pohany, alebo si prichodíme ako blbec, že sme vtedy tak zareagovali.
Potrebujeme mať na očiach jedno: v danom okamihu sme zareagovali tak, ako nám to umožnilo naše rozpoloženie, naši vtedajší vnútorní démoni a naše dovtedajšie skúsenosti. Dnes už je to inak – dnes sme sa cez tu situáciu nejako, trebárs aj s odretými ušami preniesli a dnes sme už iný človek. A nemá zmysel posudzovať naše vtedajšie reakcie našimi dnešnými očami.
Vlastnite svoj príbeh. Prihláste sa k nemu. Povedzte si: „Vtedy to bolo takto a nie je to optimálne, ale už je to za mnou a dnes už som niekde inde. Poučil som sa a nezastavilo ma to v raste. Bolelo to – ale bolelo to vtedy, nemuselo by to nutne bolieť znova, takže sa nemusím báť bolesti ani hanbiť za to, že som sa z toho dostal.“
Lebo to je to, čo bolestivá spomienka je: spomienka na situáciu, ktorá vás nedostala. Nezastavila. Nezničila. Prežili ste to a dnes ste o to silnejší.
Len čo sa k minulým „zlyhaniam“ postavíte takto, zistíte, že aj to „prečo“ odrazu stratilo význam. 🙂