„Temná noc duše“ je stav, kedy sme na sebe pracovali a menili sa tak dlho, až naše staré „ja“ prestáva byť dôležité a ak máme urobiť najbližší krok, potrebuje zaniknúť… Všetko, čo nás doteraz definovalo, odrazu prestáva platiť. A na okamih, než sa nastolí to nové, si prichodíme dezorientovaní, bezmocní, doslova „nahí“ pred svetom. Zraniteľní.
Obvykle je to desivý a bolestivý okamih – ale nemusí taký byť! Guy Finley to prirovnáva k listu stromu. Hovorí, že všetko, čo bolo kedysi pre nás užitočné a dobré, sa časom prežije – ak sa neprestaneme vyvíjať. (Takže ak nemáte „temné noci svojej duše“, viete, že ste prestali rásť. 😉 ) To, čo bolo kedysi užitočné, prestane byť užitočné, alebo sa jeho úžitok zmení: list stromu je na jar a v lete pre strom užitočný, pretože stromu dodáva zachytávaním svetla energiu, ktorú strom mení na živiny. A na jeseň a v zime list stromu odpadne a stáva sa sám potravou pre strom.
Nič sa nevymyká tomuto cyklu reciprocity. Medzi všetkým na svete panuje istá vzájomná závislosť. A všetky existujúce formy sú fraktálne a majú svoju užitočnosť v danom období. Po tomto období sa ich užitočnosť mení na inú. Po uplynutí svojej doby sa aj strom poberie cestou svojich lístkov a stáva sa potravou pre iné stromy či príbytkom a skrýšou pre iné bytosti. Celý život je takáto nekonečná premena energie.
A aj vedomie patrí k istej forme a nemá potuchy, ako sa zmení a čo z neho bude, až sa jeho pôvodná forma prežije… ale energia sa nestratí a vchádza do inej formy a tak sa presúva medzi formami a nezaniká.
To značí, že aj my v sebe nosíme energiu, ktorá dnes má nižšiu formu, než akú bude mať zajtra. Dopredu nikdy nevieme, kam až nás dovedie náš vlastný zmysel a kedy už skončí – a veľmi často, keď sa obzrieme na predchádzajúce štádiá nášho života, tak máme pocit, že to sme snáď ani neboli my. 🙂 Ale ešte stále to sme my – pretože my sme tá energia, ktorá cez nás tečie a prispôsobuje svoju formu svojmu novému účelu. 🙂
„Temné sklo, cez ktoré pozeráme, nie je len tmavá clona; je to farba nášho súčasného vedomia. Začíname našu doterajšiu osobnosť s jej vypestovanou pýchou a hrdosťou vnímať ako absolútne bezcennú – stala sa prekážkou, o ktorú sa potkýname, balíkom naliehavých požiadaviek, ktoré však nemožno vyplniť.“ — Guy Finley
Len čo preberú kontrolu do svojich rúk naše sny, už niet miesta, kde by sme sa mohli ukryť. A tak nám nezostáva nič iné, len v tom svetle, čo nám práve teraz prichodí také nemilosrdné, rozpustiť všetko to, čo už nemôžeme viac byť, pretože je to nezladiteľné s naším snom. Potrebujeme si nielenže zvoliť, že zomrie všetko to z nás, čo sme doteraz považovali za „ja“, ale ešte sa tomu musíme dokonca aj prizerať, ako to z nás opadáva.
A práve v tomto okamihu, kedy je tma najtemnejšia, začíname sa formovať do našej novej podoby – pretože jej umožňujeme vzniknúť. 🙂