Rada by som sa s Vami podelila o svoje dojmy z prvých dvoch dielov
série Voľný pád. Ďakujem Vám, že ste ich napísali, a Univerzu, že ma k nim nasmeroval.
Svojím spôsobom akoby mi pomohli upratať si v hlave rôzne informácie a
vedomosti, ktoré už pár rokov (nie zase tak veľa) zbieram, rozoberám,
skladám.. a snažím sa ich nejako zapracovať do svojho života,
postojov, názorov... Osobne mám ten problém, že všetko pitvám úplne
dopodrobna, potom sa v tom občas stratím a neviem, ako z toho celého
von. Prvá kniha pre mňa prestala byť iba čítaním niekde okolo strany
96, kde som si uvedomila, že prestávam čítať a začínam sa "učiť". Spomínaný
"poriadok v hlave" prináša praktické využívanie určitých princípov v
bežnom živote v situáciách podobných tým v knihe. Veľa vecí mi akosi
zapadlo do seba, v hlave mi to cvaklo a teória sa mení na prax. Veľmi
to v tomto období potrebujem, lebo niekedy mávam pocit pripomínajúci
názov Baričákovej knihy Minútu pred zbláznením :-)). Sekundu pred
zbláznením som sa rozhodla konečne si objednať Vaše knihy, po ktorých
som už dlhšiu dobu poškuľovala.. a urobila som veľmi dobre.
Píšem, lebo som to sľúbila, ale najmä preto, lebo to tak cítim. Ešte
som pod vplyvom poslednej kapitolky Nezastaneš na polceste. Pre mňa
veľmi sugestívny opis čohosi, čo živí nepoznajú a iba sa dohadujú..
akoby som tam bola, akoby som to ja sedela v tom člnku a s ľahkosťou
trpezlivo, bez zvedavosti čakala, aké to bude prepadnúť sa vodopádom..
Mágia tej chvíle a takéhoto záveru príbehu (nech už je konečný alebo
nie) ma fakt dostala.
Keď učím študentov, ktorých by som najradšej roztrhala. Keď musím zo seba vysúkať mimoriadnu dávku diplomacie, trpezlivosti a taktu, aby som im nevynadala, akí sú pozastavení alebo naopak oplašení a zrýchlení. A keďže sú to opakované veci, asi už tvoria nejakú zásadnejšiu častku môjho života.
Niekedy sa tak sústredíme na sprostredkovanie témy, že celkom zabúdame na to, že zapamätanie a ochota veci zvládnuť je výsledkom emócie, s ktorou sa daná téma spojí… Ja to mávam tiež – hustím a nič, a potom si spomeniem, že môžem začať rozprávať príbehy – a odrazu to ide, odrazu je záujem i emócia a aspoň aké-také zapamätanie. Ale fakt je, že to stojí hodne sebakontroly. 😛
No oni sa už tú angličtinu cez príbehy učia. Ale aj tak u niektorých ľudí mám dojem, že sú vysoko neskoncentrovaní. Ale super mega veľmi. Skôr mám chuť im napojiť mozog na nejaký prístroj, ktorý vyladí ich pozornosť na max 😀 To ale nemám, tak 4-6krát za týždeň takto v sebe nervačím