Poznatok

Naučená bezmocnosť

()

Naučená bezmocnosť je naša reakcia na situácie, kedy sa rozhodneme, že ich nesmieme, nemáme alebo nedokážeme zvládnuť – jednoducho preto, aby sme už nikdy viac necítili tú bolesť, ktorú spájame s autentickosťou, pravdivosťou a prirodzenosťou… pretože keď sme boli v minulosti autentickí a nepretvarovali sme sa, narazili sme na neporozumenie, problémy, opustili nás alebo nás za to vytrestali. Pravdepodobne sme boli vtedy dieťa – a v očiach dieťaťa nastala katastrofa.

Naučenú bezmocnosť v sebe nosíme zakotvenú v predstavách, že nesmieme, nemôžeme alebo nedokážeme:

  • nahnevať sa
  • byť smutní
  • brániť  sa
  • odmietnuť
  • hájiť si svoje
  • neprispôsobiť sa
  • byť osamote, …

Alebo potom je tu opačný protipól, kedy musíme:

  • byť priateľskí
  • byť ochotní
  • prispôsobiť sa
  • robiť, čo sa od nás očakáva
  • fungovať alebo vykonávať nejakú aktivitu, aj keď sme práve preťažení a vyhodení z koľají, …

Už  len predstava, že niečo nesmieme, nedokážeme alebo nemôžeme, má obrovský dopad na to, ako sa v živote budeme cítiť a aké možnosti konania budeme pre seba vnímať.

Ak ste mali dominantných rodičov a príde situácia, s ktorou by ste sa mali popasovať, tak sa pravdepodobne „vypnete“ a miesto toho, aby  ste sa zapodievali svojimi pocitmi, stiahnete sa do snívania a fantázií.

Deti z rodín alkoholikov, ktoré sú už preto poznačené kodependenciou, si napríklad časom vypestujú „amnéziu“, kedy zabudnú na svoju minulosť (alebo si ju premaľujú na niečo iné), aby sa vyhli bolesti, čo sa s ňou spája. Lenže potom nebývajú skutočne prítomní v situáciách ich súčasného života (škola, práca, vzťahy) a reagujú nepatrične, pretože keby reagovali „normálne“, mohla by sa v nich oživiť spomienka.

Obete zneužívania sa často „znecitlivia“ a disociujú, len aby prežili traumu. Potom obvykle mávajú problém vychutnať si sexuálne vzťahy či vôbec niečo cítiť. Ženy strácajú schopnosť zažiť orgazmus, muži trpia predčasnou ejakuláciou alebo impotenciou.

Alebo jednoducho ľudia stratia kontakt so svojím telom, akoby sa od neho  odrezali, len aby mohli naďalej fungovať. Dokonca sa pritom môžu do istej miery cítiť dobre, pretože „fungujúci“ ľudia v našej spoločnosti obvykle bývajú obdivovaní a chválení. V týchto prípadoch môže bezmocnosť a sebaobmedzovanie zostať veľmi dlho neodhalené a prejavuje sa len problémami vo vzťahoch, pretože človek, ktorý necíti, si nedokáže predstaviť ani, že iní cítia – a tak sa k nim podľa toho bude aj správať.

Badáte na sebe nejaké prejavy naučenej bezmocnosti? Nezabúdajte – čo je trauma pre jedného, môže byť hračka pre iného,  takže sa neporovnávajte, či ste mali „dostatočne traumatizujúce“ zážitky! Trauma je, čo cítite ako traumu. 🙂

Napríklad u nás v rodine sa emócie veľmi nenosili – a tak som si ich naučila premenovávať a premaľovávať na čokoľvek iné, čo sa nosiť „smelo“. Moja celoživotná trauma je čokoľvek cítiť. 😉

Máte aj vy teraz nejaké poznanie?

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie / 5. Počet hlasov:

Hodnoťte ako prví!

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: