„Je ilúziou myslieť si, že minulosť zmizla, rovnako ako veriť, že budúcnosť neexistuje. Minulosť nezmizla, pretože tu nebola nijaká minulosť, čo by takto mohla miznúť.“ — Seth cez Jane Robertsovú
Toto je jedna z najťažších lekcií pre lineárny ľudský mozog… a jedna z najťažších vecí na vysvetlenie. Čo neznačí, že sa o to nepokúsime 😉 …
Začnime budúcnosťou. Budúcnosť nie je niečo „tam vonku“, čo nás čaká za najbližším rohom, ale je to dopad a výsledok rozhodnutí a volieb, ktoré sme už dnes spravili. Ktoré sme spravili viac-menej od času, kedy sme sa prvýkrát nadýchli. (Vtedy sme urobili voľbu žiť. A tým jačaním, čo vzápätí nasledovalo, sme urobili voľbu byť prostredím vnímaní. 😉 )
Takže to, v čo dúfame, sme si vlastne už doterajším životom preddefinovali. Nemôže nás to „čakať za rohom“ a „byť nádherné“, ak sme sa doteraz správali k sebe i iným ako divá sviňa. Proste sme si na „nádhernú budúcnosť“ nezarobili.
Čo to znamená pre nás? Že to, čo bolo doteraz, už neprepíšeme, ale vieme to začať oslabovať a nahrádzať niečím iným – niečím, čo chceme v tej nádhernej budúcnosti zažívať! Ak to chceš mať zajtra, potrebuješ to mať už dnes. 🙂 Jeden zo zákonov zhmotňovania.
Pritom podotýkam, že nejde o veci. Veci a ľudia sú len zástupné symboly za to, ako sa chceme cítiť. Zhmotňovanie sa odohráva na úrovni pocitu a fokusu. Tu nastupuje ezoterické „fake it til you make it“, teda fejkuj to tak dlho, až sa z toho stane pravda. Potrebujeme fejkovať náš fokus a pocity tak, akoby sme našu budúcnosť mali už dnes.
A teraz, keď už chápeme, prečo je budúcnosť „ilúzia“, poďme na tú minulosť. Tak po prvé – nikam nezmizla. Nosíme ju večne v sebe. Kým budeme dýchať, dovtedy bude v nás žiť. Udalosti sa udiali. Bol to výsledok voľby našej a množstva iných ľudí, dokonca iných generácií pred nami. Všetko sa to spája do jedného nepretržitého toku príčin a následkov, ktoré sa odtlačili do ľudského vnímania.
Lenže… čo je vlastne „minulosť“? Udalosti, čo sa udiali, ale to, čo v nás vyvolali? To, ako a nakoľko nás poranili? Príbeh, čo si o nich odvtedy rozprávame?
To, čomu my hovoríme „minulosť“, sú vlastne len tie príbehy. Niekto sa narodil a potom zomrel. Ale jeho život… Čo my vieme o jeho živote? Ak sme ho poznali, poznáme príbeh, ktorý si o ňom rozprával. Ak sme ho nepoznali, vyhrabú historici fakty (kde koho kedy stretol, čo mali na obed, či išli drožkou alebo lietadlom) a pospájajú tieto fakty do nejakého príbehu. Príbehu, ktorý je ovplyvnený dobou, ich vnímaním a spoločnosťou.
To je na jednej strane dobré i zlé. Zlé je to, že nepoznáme realitu, ale len príbeh o nej. Dobré je to, že príbehy sú vlastne len interpretácie udalostí – a ako také ich možno meniť: preinterpretovať, prepísať, prerozprávať.
Takisto tá budúcnosť, ktorú zažijeme, bude nezávisle od toho, ako ju budeme zažívať, len príbeh o našom zažívaní. 🙂
A príbehy vieme… čo? Preinterpretovať.
Dokonca aj dopredne. 🙂