„Všetky vzťahy medzi ľuďmi sa zakladajú na predstavách. Máte istú predstavu o svojom priateľovi, manželke či manželovi, a oni majú predstavu o vás. Vzťah sa vytvára medzi týmito predstavami.“ — Jiddu Krishnamurti
A preto keď ten druhý na sebe prejaví aj stránky, čo boli jeho súčasťou odjakživa, ale neboli súčasťou našej predstavy o ňom, prichodíme si oklamaní, podvedení, pomýlení a zneistení. Z tohto pocitu potom najčastejšie reagujeme jedným z dvoch spôsobov – buď sa snažíme natlačiť toho druhého späť do našej predstavy (a ničoho iného), alebo opúšťame situáciu.
Ani jedno, ani druhé nie je riešenie. Ak toho prvého natláčame do niečoho, čo my od neho očakávame, začne sa cítiť obmedzovaný a nechcený v svojej skutočnej veľkosti. Vytvárame tým pre neho utrpenie – a kto už len trpí rád? Je vysoká pravdepodobnosť, že nám to v istej forme sebaobrany začne vracať: „Pozri na seba, ty tiež nie si stelesnená dokonalosť!“
A ak opustíme situáciu, nesieme si v sebe semiačko sklamania a bezmocnosti. Odteraz už nemôžeme dôverovať svojmu odhadu – a to sa premietne do našich vzťahov s novými ľuďmi a pokazí ich to skôr, než začnú!
Pomôže len, ak k tomu druhému pristupujeme s detskou dychtivosťou a skúmame ho v tých najrozličnejších situáciách. Možno nájdeme na ňom stránky, čo sa nám celkom nepáčia. A tu nastáva čas na bilanciu: vyváži náš dobrý pocit z tohto človeka aj jeho občasné „zlyhania“ v našich očiach? Ak áno, výborne! Práve sme jemu aj sebe udelili právo príležitostne zlyhať bez toho, aby to poškodilo náš vzťah.
Ak nás však tie „zlyhania“ príliš bolia, je načase začať skúmať svoje vlastné vnútro. Kde v ňom mám nejaké presvedčenie, ktoré z príležitostného zlyhania robí horor? Na čom sa zakladá? Dá sa nahradiť nejakým rozumnejším presvedčením? Nejakou umožňujúcejšou predstavou?
A hlavne, nikdy neurobte jedno: nezamilujte sa do svojej predstavy o danom človeku. 🙂