V jednom zo starších kurzov T. Harva Ekera, ktorý práve opakujem (bolo treba, bo si už nyšt nepamätám 😛 ), je v úvodnej prednáške čosi, čo by sme si mali uvedomiť: najnebezpečnejšie dve slová na svete:
Ja viem.
Ako viete, že viete? Tým, že ste niečo počuli? Tým, že ste niečo videli? Asi ťažko…Ľudia vám navyprávajú, čo im napadne. Poukazujú vám potemkinovské dediny. A vy „počujete“ a „vidíte“ – ale nakoniec je všetko inak…
Pokiaľ ste si na to nesiahli, pokiaľ to nežijete, tak neviete.„Pokiaľ to nežijete, tak ste o tom počuli, prípadne ste o tom čítali a rozhodne o tom viete pojednať… ale zjavne to nepoznáte a preto o tom nič neviete.“ — T. Harv Eker
Mnohokrát sa zastavíme na rovine, kedy vieme o veciach múdro prehovoriť a máme pocit, že tým pádom ich „vieme“… Ale skúste hovoriť o štiepení atómu a potom s kladivečkom naháňať atómik, aby ste ho mohli začať štiepiť… Kedy pre to štiepenie atómu získate ten správny cit? Hovorením – alebo štiepením atómu?
A presne tak je to aj s prácou na sebe – nestačí o veciach počúvať, čítať a múdro prehovárať k iným, pokiaľ sa do nich nemienite pustiť. 🙂 Pokiaľ nimi nemienite žiť.
Takže: kladivečko do ruky a bežky-bežky za tým odbojným atómiskom!
Pamätajte:
- Čo počujem, to mám tendenciu zabudnúť.
- Čo vidím, to mám tendenciu zapamätať si.
- Ale to, čo robím, tomu rozumiem.
Vďaka za opätovné pripomenutie, na pár dní som z tohto “vypadla”, ale už som späť a šťastná, že “robím”.
Raz to ide ako v lete na saniach 😂, ale poviem si ok, teraz si to opäť nedala, ale bolo to lepšie ako naposledy a inokedy si poviem wau si dobrá👍.
…posledne moje dva tyzdne…a teraz idem teda s tym kladivom na carodejky atomky ;D tiez dakujem za brzdu! a ten motuzik co taha ten balon na zem….