Práve som našla na webe:
„Najvyššia forma pokoja je nemať potrebu byť kýmkoľvek videný, potvrdený či chápaný.“
Potvrdzujem. 🙂
Obávam sa však, že pre väčšinu ľudí táto forma pokoja prichádza až s dôchodkom (pokiaľ je postačujúci). Dovtedy bojujeme svoje každodenné šarvátky, kde sme závislí na iných a ich súčinnosti a oni sú podobne závislí na nás a našej súčinnosti. A súčasne sme dovtedy ešte v etape, kedy niečo „chceme“, aby nám to „neuniklo“.
Ale takto, na staré kolená? Život je viac za mnou ako predo mnou – a nebol zlý… Čo som chcela, to som si naplnila, a čo naplniť nešlo, to som vyhlásila za bezpredmetné – a niekedy sa mi dokonca podarilo presvedčiť samú seba, že to skutočne bezpredmetné je! 😛
Nastáva doba, kedy si vy určujete, čo ešte budete a čo už nie. Ak sa vám do toho niekto pokúsi kafrať, pozriete sa naňho, zdvihnete obočie a robíte si po svojom. Vy stanovujete priority. Vy stanovujete, kedy sa čo udeje. Ak potrebujete, krátkodobo sa prispôsobíte, aby ste niečo dosiahli – a potom sa rýchlo vrátite do komfortu svojej vlastnej bubliny reality.
A že tí iní (=mladší) žijú už dnes podľa celkom odlišných hodnôt? A kto ste vy, aby ste ich posudzovali? Svet sa za ten čas zmenil a dnes je iný. Oni sú na ten dnešný svet prispôsobení lepšie ako vy… ale vy máte jednu neochvejnú moc: vy kontrolujete príbeh, čo si o nich a o ich svete budete rozprávať.
Áno, je pravda, že sa už nikdy nebudete môcť vrátiť do sveta, pre ktorý ste boli vychovaní a dokonale uspôsobení. Ale viete, čo? Môžete si naň aspoň zaspomínať… s tým rizikom, že potrebujete kontrolovať príbeh toho, čo vo vás spomienky vyvolajú. Minule som v akomsi krimiseriáli zachytila niečo, čo mi nesmierne sadlo: Sú dva druhy spomínačov. Jedni spomínajú s nespokojnosťou a snahou obnoviť to minulé, kým iní spomínajú s vďačnosťou, že to ešte zažili.
A čo myslíte, ktorý z nich má väčší pokoj v duši? 😉