Dnes je jeden z tých pekných dní, kedy jedna myšlienka vedie k inej a inšpirujú ma 🙂 . Začalo to tým, ako som na fejsbúku narazila na jeden citát, čo sa mi páčil:
„Vybehni von a nájdi si niečo, z čoho sa môžeš tešiť, a teš sa z toho. A potom si pohľadaj niečo iné, z čoho sa môžeš tešiť, a teš sa zas z toho.“ — Abraham cez Hicksových
A do tridsať sekúnd mi priletel ešte jeden citát s podobnou témou:
„Keď sa raz rozhodneš, že niečo chceš, priamy protiklad tejto veci sa tiež stane veľmi výraznou súčasťou tvojho vnímania. — Abraham cez Hicksových
Pri zhmotňovaní sveta, aký chceme (teda modifikácii toho, čo už je), veľmi často zabúdame na dualitu. Že to, čo chceme, má aj svoj protiklad. A len čo upriamime našu pozornosť na to, čo chceme, začíname zosilnene vnímať aj ten protiklad – buď ako „to nechceme“ alebo „ešte to nemáme“.
A pretože sme ľudia a ako takí sme vysadení na odstraňovanie nedostatkov, čomu budeme venovať hlavnú časť pozornosti? No odstraňovaniu vnímaného nedostatku. Pokúšame sa „naprávať“ veci, lebo veď tak nás naučili! V škole ste tiež večne potrebovali opravovať nejaké chyby… takže program už máte vypálený do nervovej sústavy naveky.
Čo to ale urobí s našou nadšenecky-budovateľskou vibráciou? Sťahuje ju to nadol. Kotví nás to v pocite, že veci by mali byť inak.
Len čo sa pocitovo dostaneme na túto vibračnú rovinu, všetko začína ísť ťažšie, pretože rátame s odporom prostredia. Vedome sa chystáme prekonávať odpor – a tým odporu dodávame na sile a vťahujeme si ho do nášho zhmotňovania.
Tiež sem patrím a tak som dlho špekulovala: Ako z toho von? Nič som nenašla, až kým som sa nedostala do stavu, kedy mi začalo byť všetko jedno. Chcem? No ja neviem… Ak budem pre to musieť čo len pohnúť prstom, tak radšej ani nie… Veď je to jedno… Nebude? No tak nebude, aj tak dobre…
(Sem ma doviedli anjeli, keď zrušili našu komunikáciu. Najprv som myslela, že sa poriadne rozhorčím, ale už som bola „pochannelovaná“ 😉 a rozhodla som sa vidieť v tom novú šancu – takú, ako by som si nikdy nedokázala dať sama. Vedome som sa naplnila vďačnosťou a očakávaním čohokoľvek dobrého. Mňamky. A prestalo byť „mňamky mi chýbajú“, pretože už som aj tak prišla o všetko to, na čom záležalo. Protiklady sa zrušili; „nemám a ani nepotrebujem“ sa zmenilo na nový východiskový bod a už mohli len prichádzať nové veci a ja som sa mohla rozhodnúť, čo sa mi páči a na čo sa vykašlem. Tešila som sa zo slobody a nezraniteľnosti, ktorú som takto nečakane získala.)
Ale nepotrebujete anjelov na to, aby ste sa tam dostali. Stačí, keď začnete v svojom súčasnom stave vyhľadávať to, čo vás teší. Ste ako motýľ, čo lieta z kvietku na kvietok a tie ostatné kvety ho v tom okamihu ani natrápia, ani nessss…rdia. 😛 Ruší minulosť („nemal som kvet“) i budúcnosť („čo ak nebudem mať kvet?“) a je len v prítomnosti („Jeeeej, kvetisko ako malina!“) A toto opakuje tak dlho, až v jeho vnútre prevládne pocit „mám“. 🙂
Choďte a tešte sa – a Univerzum vám prisunie dostatok dôvodov, pre ktoré sa tešiť. 🙂