Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)

O zvykoch, ich rušení a rušení autopilota

5
(1)

Zo staršieho článku z Eprakone:

Veľmi často sa cítime bezmocní voči programom, ktoré denne v sebe automaticky zbiehame. To sú tie naše zvyky, náš autopilot. Keď s ním chceme niečo urobiť, pozrime sa najprv na to, ako taký zvyk vzniká.

Ako vzniká zvyk?

Zvyk je každé pravidelne opakované správanie, ktoré si nevyžaduje nijaké alebo len malé rozmýšľanie a je naučené, nie je vrodené. Toto správanie môže byť súčasťou hocijakej aktivity. Jeho posilňovanie (napr. cez nejakú formu odmeny) podporuje opakovanie správania zakaždým, keď sa znovu objaví stimul, ktorý správanie vyprovokoval. A s každým opakovaním sa správanie viac automatizuje…

Čo to pre nás znamená? Že od detstva sa dostávame do rôznych situácií a skúšame na ne rôzne „ťahy“. Niektoré sú úspešné a prinesú nám spokojnosť (to je tá „odmena“, to „posilňovanie“), iné vyskúšame, neprinesú očakávaný výsledok, tak ich zavrhneme a skúšame niečo iné. A to, čo nám zafungovalo, vo všetkých rovnakých alebo podobných situáciách automaticky opakujeme. Ak je tých situácií veľa, opakujeme to často a stáva sa z toho naše uprednostňované správanie. A pretože ho opakujeme často a stávame sa v ňom skutočne dobrí, máme tendenciu po ňom siahať automaticky. Je len otázka času, kedy po ňom siahneme aj v nesprávnej situácii – a miesto potešenia nám privodí bolesť. Lenže dovtedy sme ho používali tak často, že máme pocit, že už „nemôžeme inak“.

Pritom je to len zvyk… My sme ho vytvorili a tak ho aj môžeme veľmi rýchlo zmeniť!

No… „veľmi rýchlo“… 😉 Také jednoduché to nebude. Taký nový zvyk sa totiž vytvára aspoň 30 dní častého opakovania po sebe („častý“ značí tak aspoň 1x denne). Ak vydržíme, opakujeme a posilňujeme nejakými drobnými odmenami, svet nám leží pri nohách…

Ako zrušiť zvyky?

Predovšetkým: s výhovorkami typu „nemôžem si pomôcť, je to zvyk“ je koniec! Ak povieme niečo také, oberáme totiž sami seba o možnosť voľby. Vidíme len to, čo pre nás neznamená nijakú námahu. Ak tomu podľahneme, sami seba sme obrali o kontrolu nad naším životom.

Čokoľvek sa s nami deje – ak nám to nebolo vrodené, je to len prechodný stav. A každý prechodný stav môžeme naťahovať donekonečna alebo skrátiť! Je to len a len na nás a na našej vôli.

Keď ideme “krágľovať” nejaký zvyk, o ktorý nestojíme, máme obvyklých päť možností:

  • nahradíme starý zvyk novým: napríklad jeme ovocie miesto čokolády. Og Mandino hovorí: Musíme si vytvoriť DOBRÉ zvyky a stať sa ich otrokom.“ (We must form GOOD habits and become their slaves.)
  • opakujeme správanie tak dlho, až sa dostaví únava alebo nejaký iný nepríjemný dôsledok: napríklad fajčiara donútime fajčiť cigarety tak dlho, až mu z toho odíde žalúdok; nakoniec mu miesto baženia po cigaretách zostane len odpor k cigaretám
  • zmeníme prostredie tak, aby sa podnet vyvolávajúci zvykovú reakciu v našom prostredí prestal vyskytovať: napríklad ak prestávame piť, prestaneme najprv chodiť do barov 😛
  • postupne si privykáme na podnet, ktorý vyvoláva u nás zvykovú reakciu, ktorej sa chceme zbaviť: napríklad aby naše dieťa prekonalo strach z vyrastených psov, kúpime mu šteniatko. Nefunguje vždy. Susedia synovi kúpili dobermana. Doberman bol šteniatkom kratšie, ako chlapcovi trvalo prekonať strach. Takže dieťa vrieskalo, doberman hrýzol, sused hromžil, suseda jačala a mňa z toho bolela hlava. Mali mu kúpiť plyšového dobermana. 🙂
  • trestáme sa za prejavenie zlozvyku, čo je však najmenej účinná metóda.

Hociktorú možnosť použijeme, je dôležité, aby sme sústavne opakovali nové správanie, z ktorého si ideme urobiť nový zvyk.

Tu si pripomínam Castanedu a jeho bosorácky výcvik. Don Juan ho učil robiť nezmyselné úkony a len čo si ich Castaneda zautomatizoval, musel ich zasa meniť. Týmto sa nielen trénovalo jeho konanie bez očakávania protihodnoty, ale súčasne sa tým uvoľňovali hranice autopilota, ktorý zisťoval, že odrazu má na jednu situáciu mnoho reakcií a musí zapojiť mozog, aby jednu z nich vybral…

Ako zrušiť autopilota?

No a teraz k autopilotovi. Môžete odzajtra prestať fajčiť, prestať jesť čokoládu či začať sklápať poklop na záchode… to všetko sú len prkotiny. Čo však s tými, ktoré máme tak silno zažité, že si ich ani neuvedomujeme?

Tu začína náš bosorácky stalking. Vedome a cielene si nastavíme filtre na všímanie si nejakého prejavu či konania, ktoré nám bytostne vadí a ktorého sa ideme zbaviť. Môže to byť istá forma vnútorného monológu. Môže to byť emocionálna reakcia na isté situácie. Prvý krok je vždy spoločný – len čo to urobím, uvedomím si, že som to urobil(a).

Práve sme začali stalkovať nášho autopilota (= sliediť za ním).

Autopilot reaguje vždy na nejaký podnet. Tento podnet sa k nemu dostáva na vlne našej emócie. Určitý náš pocit spustí autopilota. Potrebujeme teda zistiť, ktorý pocit ho spúšťa.

Začíname si všímať, aké pocity sme mali tesne pred neželanou reakciou. (Stalkujeme „spúšťač“.) Obvyklými spúšťačmi sú nepokoj, napätie, strach, hnev, ústrk, ukrivdenosť, sebaľútosť, hanba, zmätok, obava či odmietanie. (Áno, sú to tie pocity na zozname „Ako vykývať s kodependenciou“.) Ešte stále len pozorujeme – ešte sme nezačali konať.

Najbližší krok je aktívna fáza stalkovania – poznáme okolnosti, poznáme „korisť“ (=autopilotnú reakciu) a prichádza rozhodovanie. Potrebujeme túto reakciu v niektorých prípadoch, ale nie vo všetkých? Ak áno, potrebujeme  zabudovať rozhodovací bod tesne pred jej spustenie. Ale môže sa stať, že ju nepotrebujeme vôbec. To je jednoduchšia situácia. Nemôžeme odstrániť náš pocit, ale ho môžeme prepojiť s inou reakciou.

Ak sme však bosoráci, v tomto druhom prípade sme len nahradili jedného autopilota iným. Dobre, môže byť vhodnejší, ale ešte stále je to len autopilot a nemáme kontrolu nad jeho spúšťaním. Preto sa radšej pustíme tou opačnou cestou – vytvoríme si predsunutý rozhodovací bod, v ktorom budeme situáciu racionálne zvažovať.

Na to potrebujeme dve veci. Potrebujeme oddialiť emóciu, aby náš rozum dostal šancu zapojiť sa, pomalý ako je… chúďatko naše milené…

Ako oddialime emóciu? Tým, že ideme po jej stope k okamihu jej vzniku a neutralizujeme ju. Možností je niekoľko. Najjednoduchšia sa mi vidí blesková rekapitulácia. Ak zaberie, ušetrili sme čas i energiu. Ak nezaberie, potrebujeme ťažší kaliber. Máme k dispozícii hypnózu, regres, šamanskú cestu ku koreňu problému alebo bosorácky rituál. Čo si zvolíme, závisí len od stupňa našej vlastnej morbidity. 😉

Ak nepoznáme príčinu a nemienime sa namáhať s regresmi a podobnými vecami, pomôže „barlička pre netrpezlivcov“. (Je to môj patent, na ktorý som patrične hrdá. 😛 ) Volám ju STOP- technika. Vždy, keď vidíme, že sa v nás hýbe emócia, o ktorú nestojíme, povieme „STOP!“ a obrátime pozornosť iným smerom. Mne hodne pomohlo vizualizovať betónový tunel s dverami, ktoré vyzerali ako bankový trezor. A zakaždým, keď som povedala „STOP!“, tak som v duchu tie dvere zaplesla. Klaus tomu hovorí „tudy cesta nevede“. 🙂

Ďalšiu možnosť ponúka neurolingvistické programovanie pomocou techniky kotvenia. Poznáme náš emocionálny „spúšťač“. Tak si k nemu nájdeme emóciu, ktorá ho obvykle neutralizuje. Napríklad pocit zlosti neutralizuje humor. Pocit obavy alebo napätia sa neutralizuje uvoľnením. A tak ďalej. Túto neutralizujúcu emóciu si ukotvíme niekde na tele – napríklad na ušnom lalôčiku. Vyvoláme si v spomienkach situáciu, v ktorej sme sa presne tak cítili, prežijeme si ju v plnej emocionalite a počas toho si stisneme ušný lalôčik. Opakujeme to niekoľkokrát po sebe. Pár dní po sebe. Možno na to budeme potrebovať celý týždeň, ale na jeho konci je „kotva“ hotová. Keď si odteraz stisneme ušný lalôčik, po tele sa nám rozleje presne ten pocit, ktorý s tým stisnutím spájame. Pavlovovský reflex. Pes zažne žiarovku a v tú ranu nabehne ošetrovateľ so žrádlom. 😛

Keď máme neutralizačnú kotvu hotovú, len čo nabudúce zacítime, že sa v nás zdvíha „spúšťač“, okamžite ju nasadíme a pocity neutralizujeme. Dostávame pauzu na racionálny postup.

A ešte ďalšia možnosť je kopírovať Castanedov tréning a každý mesiac si navykať na nejakú inú rutinu v danej situácii. Autopilot funguje automaticky totiž len vtedy, keď existuje len jedno jediné prepojenie spúšťač-reakcia. A tak na jeden spúšťač navesíme niekoľko možných reakcií. Jednoducho si ich natrénujeme. A čo to urobí? Keď sa ozve „spúšťač“, autopilot siahne na policu – a zistí, že musí vyberať… Rozuuuuum, kde si? Poď mi pomôôôôôcť! A náš rozum celý vytešený nabehne, pretože práve dosiahol to, čo potreboval – možnosť „šteku“! 🙂

No a ešte nám chýba tá druhá vec, s ktorou budeme absolútni bosorácko-bojovnícki borci 😉 … Keď sa nám podarilo zastaviť emocionálnu reakciu, použijeme techniku „kinečko“. Predstavíme si, že sedíme v kine na balkóne a tam dole na plátne pod nami sa odohráva presne tá situácia, v ktorej sme aj my hercom. Nezainteresovane ju posúdime a urobíme rozhodnutie. Ak s tým máme problém, pretože sme predsa len emócie celkom nezneutralizovali, tak si zasa poslúžime technikami NLP a predstavíme si, ako sa celé to plátno v kine presúva od nás do väčšej vzdialenosti. Je to disociatívna technika na získanie odstupu od situácie. Ak ju nepreženieme (priveľké a prirýchle vzďaľovanie v nás môže vyvolať pocit paniky), budeme mať potrebný nadhľad a možno sa nám veci ukážu v súvislostiach, ktoré sme si doteraz vôbec neuvedomovali.

Ale hlavné je, že autopilot je vypnutý a máme možnosť situáciu riešiť tak, ako si to realita vyžiada.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 5 / 5. Počet hlasov: 1

Pridaj komentár