„Človek si potrebuje naplno prežiť danú úroveň, musí ju naplno vychutnať, aby bol ochotný pohnúť sa ďalej. Keď si však na druhej strane isté štádium naplno vychutnal a dokonale sa ním nasýtil, potom je pripravený transformovať sa. Aby k tomu však došlo, musí najprv takmer vždy nastať istý druh disonancie – nesúladu, rozporu. Tento rozpor človek vníma a cíti poryvy jedným i druhým smerom.“ — Ken Wilber
To však značí jedno – že si nemôžeme vybrať, ako rastieme. Potrebujeme si prejsť jednotlivými etapami, poriadne sa v nich vymáchať, „vychutnať“ si ich – a až potom, keď sme sa v nich udomácnili, cítime sa v nich rozhľadene (lebo nie vždy sa v nich musíme cítiť aj „dobre“) a zadefinujeme si ich ako svoj nový „normál“. keď príde poznanie, ktoré do rámca nezapadá, sme ochotní rámec začať predefinovávať. Dovtedy nie.
Čiže ani v našom osobnom raste nemôžeme preskočiť nejakú etapu a siahať hneď po tom „dokonalom“. Predpokladám, že ak to urobíme, sú nožičky, na ktorých náš svet a pocit vlastnej hodnoty stojí, z dobre drobivej hliny… Ak príde čokoľvek neočakávané, miesto toho, aby sme začali manipulovať naším kontextovým rámcom, zrúti sa celá štruktúra našej osobnosti – čo vyzerá navonok tak, že sa „hodíme o zem“.
„Zmeny môžu v nás vyvolať strach zo straty starého a známeho, a to hlavne vtedy, ak sa to staré a známe nedá integrovať do nového a dostávame pocit, že sa toho budeme musieť vzdať.“ — Olaf Jacobsen
Z tohto uhla pohľadu naše problémy, vzdorovanie zmenám a strachy z nového prichádzajú len vtedy, keď sme si súčasnú fázu ešte naplno neabsolvovali a snažíme sa veci urýchliť.
🙂 Začínam rozumieť svojim hádzaniam sa o zem.