„Nech robí, čo dokáže, človek viazaný presvedčeniami a dogmami nedokáže vstúpiť do sféry meditácie.
Na meditovanie je potrebná sloboda.
Nie je to tak, že najprv meditácia a potom sloboda; sloboda, čiže úplné vysadenie spoločenskej morálky a hodnôt, je prvý krok meditovania.
Meditácia nie je vec publika, kde sa každý môže zúčastniť a ponúkať svoje modlitby. Je samostatná oblasť – a vždy za hranicami spoločensky preferovaného správania.
Pretože pravda nespočíva v predstavách, ktoré myšlienky poskladali a teraz nazývajú pravdou. Úplné vysadenie tejto celej štruktúry je prínos meditácie.“ — Jiddu Krishnamurti
V západnej kultúre sme zvyknutí všetko škatuľkovať a nálepkovať. A tak keď onálepkujeme nejaký vnútorný stav, získavame pocit, že „už to chápeme/poznáme“ a začíname s ním narábať ako s vecou.
Lenže on nie je „vec/proces“ (teda niečo, čo sa dá „robiť“) – on je vnútorný stav. A stavy sa nedajú „robiť“, stavy sa dajú len zažívať.
Keď sa meditácie stali populárne (a novodobá západná ezoterika ich predáva ako všeliek na to-a-hento), tak sa začal hromadiť prístup „poď ku mne, naučím ťa meditovať“, ako keby meditácia bola „štyri nádychy do brucha a štyri vedomé výdychy, sleduj svoj dych a vyprázdni hlavu a keď sa nejaká myšlienka vynorí, presmeruj pozornosť späť na dýchanie“. Lenže to nie je meditácia, je to len jeden z možných postupov („proces“). A my sme sa naučili stotožňovať proces so stavom. Takto zakaždým zažívame proces, ale nikdy nie stav – už samotná potreba meditovať istým spôsobom totiž znamená, že sme spadli do sféry spoločensky uznávaných predstáv o tom, ako meditovať.
Meditácia nie je proces. Meditácia je stav, kedy na okamih prestávame vnímať hranice seba a naša pozornosť je úplne obrátená na tok energie. Predstavte si rybársku sieť. Kým ste v zajatí spoločenských predstáv, pohybujete sa po uzlíkoch: seď s nohami skríženými pod sebou, počítaj dýchanie, sleduj dych, toto najprv a hento potom, toto vedie k tomuto… Meditácia je okamih, kedy uzlíky prestávajú byť zaujímavé a dočasne sa rozpustia, pretože naša pozornosť je zavesená na prepojeniach medzi nimi – a my odrazu začíname rozumieť, ako sa veci vzájomne ovplyvňujú a prečo sú tak, ako sú. Odrazu ich nevnímame ako oddelené „veci“, ale ako určité stavy na toku energie.
Lenže táto forma meditácie, taká totálne „nezápadná“, bežného západného človeka vydesí. Bežný západný človek chce byť „dobrý človek“ (v očiach svojich a prípadného publika), nie maličká, bezvýznamná a neosobná súčasť energie v ustavičnom toku!
A preto sa združujeme do mediačných skupín a chodíme meditovať spoločne. Je pravda, že z meditácie vyjdeme osviežení a uvoľnení, ale ešte stále sme to starí my a nič sa nezmenilo. 🙂