Poznatok

Prečo je dôležité stanoviť si hranice? O poranených dušiach

5
(5)

Hranice sú prejavom  zdravého vnútorného stavu, kedy sme v svojom strede, nič nepotláčame a  nič nevytesňujeme.

Aby sme však pochopili, čo „zdravé hranice“ znamenajú a čo znamená „stanoviť si hranice“, potrebujeme najprv porozumieť tomu, ako ich strácame.

Keď v priebehu výchovy narazíme na správu, že niečo z nás je neželateľné, nepríjemné alebo nehodnotné, často túto časť zo seba vytesníme, „stiahneme zo svetla“. Zakaždým, keď takto nejakú časť zo seba vytesníme, je to, ako keby sme odložili kúsok zo seba do skladu – a na tom mieste, kde ten kúsok predtým bol, vzniká prázdne miesto – čierna diera.

Čierna diera na duši

Ak je rana príliš hlboká, môže sa stať, že celú svoju dušu (spontánnu, intuitívnu bytosť plnú radosti zo života) odložíme do skladu a to, čo zostane, je obrovská čierna diera, ktorá do seba všetko vťahuje, pretože potrebuje byť zaplnená. Miesto po našom skutočnom ja sa snažíme zaplniť inými vecami a inými ľuďmi. Dočasne to môže zabrať, ale nikdy to neošetrí ten obrovský pocit vnútornej prázdnoty. V tomto pocite majú korene aj naše závislosti (napríklad niekto sa prejedá a pchá do seba jednu čokoládu po druhej, iný to rieši alkoholom či máriškou a iný zas nutkavým sexom). A keď sa túto čiernu dieru snažíme zapchať ľuďmi, stávame sa kodependentní.

Kodependencia

Ku kodependencii („spoluzávislosti“) dochádza vtedy, keď cítime nutkanie uprednostniť inú osobu na náš vlastný úkor, pretože v skutočnosti sa skrývame sami pred sebou. Skrývame sa do vzťahov a sústreďujeme sa na toho druhého, len  aby sme sa nemuseli zapodievať sebou, svojou biedou a problémami. Všetky naše potreby, túžby a priania sú podriadené potrebám, túžbam a prianiam toho druhého. Tým, že sa tak sústreďujeme na toho druhého, môžeme zvaliť vinu za situáciu, v ktorej žijeme, na niekoho iného, a súčasne si vravíme, že by sme boli okamžite šťastní, keby ten druhý niečo urobil alebo, naopak, prestal robiť… Tým sa celkom vzdávame zodpovednosti za svoj život, pretože máme pocit, že nemáme vnútornú hodnotu alebo cenu.

Keď v sebe nosíme pocit, že nie sme hodnotní, snažíme sa „zaslúžiť“ si ocenenie iných tým, že im slúžime, že si robíme starosti o to, ako sa cítia (a cítime sa zodpovední za to, aby sa cítili dobre), a že ich nezaťažujeme našimi potrebami či tým, ako sa cítime my sami. Máme pocit, že nemáme právo na názor, ktorý by sa odlišoval od názoru toho druhého. Poranené dieťa v nás hlboko a zásadne spochybňuje seba samé: ako by niekto taký nedokonalý/vadný mohol niečím rozumným prispieť? Ten druhý musí mať pravdu!

Kto má sklon ku kodependentnej reakcii?

U žien je kodependencia rozšírenejšia, pretože veľká časť z nich spadá do „citového“ osobnostného typu. Preto ženy častejšie skúmajú pocity iných ľudí a „čítajú“ ich. A pokiaľ je daná osoba nielen pocitovo orientovaná, ale navyše ešte aj intuitívna, tak v sebe nosí prirodzený záujem o emócie tých druhých. Takéto typy ľudí veľmi  ľahko spadnú do kodependenciei. (Viem, čo hovorím, pretože k nim sama patrím a svojich 40 rokov kodependencie mám za sebou – viac-menej úspešne, ale úplne von z toho budem, až keď už budem sedieť na obláčiku a hompáľať vám nožičkami nad hlavou.)

Nikto nemá rád bolesť. Ak nás ako  malé dieťa niektoré správy z prostredia zaboleli, aby sme sa ochránili pred novou  bolesťou, začneme si vytvárať obranný systém. Ten si zakladáme na správaní, ktoré nám umožnilo prežiť posledné poranenie a nastaviť sa do  módu“necitlivosti“ v danej oblasti. Od toho, na akej reakcii na ohrozenie je postavený náš obranný systém, závisí aj to, či budeme mať prirodzený sklon ku kodependencii. Kodependenciu podporujú nasledovné snahy:

  • byť perfektný v každej situácii (a tým nekritizovateľný),
  • odvíjať svoju identitu od poslúženia iným (a tým byť napravo-naľavo obľúbený a potrebný),
  • súťažiť o súhlas toho druhého (a tým byť spolupatričný a schválený),
  • poslúchať autority (a tak nikdy nevybočiť zo  stáda a neniesť vinu za nič),
  • vyhnúť sa konfliktom a splynúť s prostredím (a tak byť neviditeľný, že nikomu ani nenapadne sa do vás triafať).

Kodependentný človek sa cíti menejcenne. Dá všetko – svoj čas, svoje potreby, svoje ciele, svoju identitu i svoj majetok – len aby ten druhý s ním zostal, pretože pre čo iné by mohol niekto s ním zostávať, keď je taká nula? Tým pádom nedokáže nikomu nič odmietnuť – dokonca ni tomu, koho nemá rád. Každý iný človek je hodnotnejší ako kodependentný človek.

Strata identity

Keď ste vytesnili svoje vnútorné jadro, svoju dušu, je ľahké začať sa definovať iným človekom (alebo inými ľuďmi, ako to býva v prípade siekt/náboženstiev). Ak neviete, kto je „ja“, je veľmi jednoduché dovoliť iným, aby vás definovali. A k tým „iným“ patria aj očakávania a roly spoločnosti, očakávania a potreby prostredia, v ktorom sa pohybujete (v tom aj rodiny). Toto všetko vám diktuje, ako čo sa vnímate, aké hodnoty vyznávate, v čo veríte, čo si myslíte o svete, o sebe a dokonca aj o „vyššej moci“. Ja som napríklad vyrastala v rodine presvedčených ateistov a pre mňa je dodnes „anjel“ prázdny pojem a musela som si ho nahradiť iným („energia/princíp“).

Ďalšia zaujímavá črta je, že kodependentní ľudia cítia potrebu poskytnúť na požiadanie informácie o sebe – a to aj vtedy, ak im to je proti srsti alebo to pre nich znamená bolesť.

Za všetko môžem ja, pretože nevyhovujem

Kodependentní ľudia žijú s trvalým pocitom previnenia. Tým, ako nevyhovujú, za všetko môžu oni. Nie sú dosť dobrá, dosť zaujímaví, dosť príťažlivý alebo dosť čokoľvek. Ak narazia na brutálneho partnera, zotrvajú vo vzťahu, pretože budú presvedčení, že keby len sa prispôsobili a robili niečo inak, lepšie, ten druhý by sa zmenil. Inými slovami – preberajú na seba zodpovednosť za zmenu toho druhého. (Pamätajme: kodependentní ľudia očakávajú, že meniť sa budú tí druhí, kým oni sa budú len prispôsobovať! Inými slovami: ak ja trochu upravím svoje správanie, z toho druhého sa stane lepší človek. Ak budem pokornejšia, ten druhý ma začne milovať. Ak budem ochotnejšie súhlasiť, šéf si na mňa nezasadne. Ak sa viac posnažím a vydobyjem si uznanie partnera, prestane sa obzerať za inými. Nemôžem byť sám sebou, pretože  ten druhý odíde a nikto už potom nebude o mňa stáť.

Nebuď sebecký

Akosi sme (staršie ročníky) vyrastali v spoločnosti, ktorá bola presvedčená, že keď sa staráš predovšetkým o seba, si sebecký. Ešte dnes sa to generačne môže  odovzdávať deťom – hlavne na vidieku, pretože v mestách už prevládol skôr opačný trend: každý kope sám za seba a svoju „kliku“  (=referenčné prostredie, od ktorého odvodzuje svoju hodnotu a spolupatričnosť).

Môže to byť dopad kresťanstva, ktoré silne potláča individualitu (môj názor, ktorý môžete rovnako dobre aj ignorovať, pretože pre vás bude platiť ten váš). Ako to vidím ja, tým, že sa individualita vytesnila, bolo jednoduchšie začať sa venovať tým ostatným, aby sme si stále nepripomínali, ako zúfalo nevyhovujeme obvyklému štandardu „dobrého človeka“. Pomáhanie iným je v poriadku – pokiaľ ide od srdca, nie ako výmenný obchod za vlastnú svätosť a spásu duše a obľubu… alebo ako cesta, ako sa nemusieť hrabať vo vlastných nie-až-tak-svetlých stránkach.

Takže čo znamená „stanoviť si hranice“?

Stanoviť hranice znamená, že viete, kde končí „vy“ a začína „niekto iný“. Na to potrebujete vedieť, kto ste a prečo ste takí, akí ste, ale súčasne potrebujete rozumieť aj tomu,  aký je ten druhý človek a že má nejaký dôvod, aby bol presne taký, aký je! Potrebujete si uvedomovať, že ten druhý má plnú zodpovednosť za to, aký je – a to, aký je, nijako nesúvisí s tým, akí ste vy.

Ak sa vám prácou na sebe podarilo svoju vnútornú podstatu vrátiť späť na jej pôvodné miesto, kde sa dovtedy rozťahovala čierna diera, už nikdy nedovolíte, aby vám niekto tú čiernu dieru obnovil.

To,  že si začnete stanovovať a dodržiavať svoje hranice, je  jeden zo sprievodných prejavov, že ste sa vnútorne vyhojili (alebo sa začínate hojiť). Veľmi často sa to prejavuje ako „nájsť svoj hlas“ – že si odrazu viete bez problémov vyjadriť svoje názory a potreby. Že vás zrazu začne byť „počuť“.

Hlavne jedno – hranice si nevyžadujú žiadnu úpornú snahu alebo „prácu“. Jednoducho sa v istom okamihu objavia, pretože ste sa dostali tak ďaleko, že čierna diera stratila moc. Vyžaduje si to však  aj istú komunikačnú zručnosť; potrebujete sa naučiť komunikovať svoje hranice tak, aby ste neodpudzovali ľudí od seba. Berte ich ako priepustnú membránu, ktorej úlohou je udržať do zlé preč, ale nezrušiť komunikáciu.

CVD

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 5 / 5. Počet hlasov: 5

Hodnoťte ako prví!

2 názory na “Prečo je dôležité stanoviť si hranice? O poranených dušiach”

  1. Chcela by som k tomu povedať iba jedinú vec, že podľa mňa nebyť sebecký môže byť ak veľmi krásne a to aj z nezistnych dôvodov. A hranice sú pre mňa stále neprebádana časť, keďže sa zatiaľ vždy dali posúvať 🤫😉

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: