Rada by som sa s Vami podelila o svoje dojmy z prvých dvoch dielov
série Voľný pád. Ďakujem Vám, že ste ich napísali, a Univerzu, že ma k nim nasmeroval.
Svojím spôsobom akoby mi pomohli upratať si v hlave rôzne informácie a
vedomosti, ktoré už pár rokov (nie zase tak veľa) zbieram, rozoberám,
skladám.. a snažím sa ich nejako zapracovať do svojho života,
postojov, názorov... Osobne mám ten problém, že všetko pitvám úplne
dopodrobna, potom sa v tom občas stratím a neviem, ako z toho celého
von. Prvá kniha pre mňa prestala byť iba čítaním niekde okolo strany
96, kde som si uvedomila, že prestávam čítať a začínam sa "učiť". Spomínaný
"poriadok v hlave" prináša praktické využívanie určitých princípov v
bežnom živote v situáciách podobných tým v knihe. Veľa vecí mi akosi
zapadlo do seba, v hlave mi to cvaklo a teória sa mení na prax. Veľmi
to v tomto období potrebujem, lebo niekedy mávam pocit pripomínajúci
názov Baričákovej knihy Minútu pred zbláznením :-)). Sekundu pred
zbláznením som sa rozhodla konečne si objednať Vaše knihy, po ktorých
som už dlhšiu dobu poškuľovala.. a urobila som veľmi dobre.
Píšem, lebo som to sľúbila, ale najmä preto, lebo to tak cítim. Ešte
som pod vplyvom poslednej kapitolky Nezastaneš na polceste. Pre mňa
veľmi sugestívny opis čohosi, čo živí nepoznajú a iba sa dohadujú..
akoby som tam bola, akoby som to ja sedela v tom člnku a s ľahkosťou
trpezlivo, bez zvedavosti čakala, aké to bude prepadnúť sa vodopádom..
Mágia tej chvíle a takéhoto záveru príbehu (nech už je konečný alebo
nie) ma fakt dostala.
…..až kým …..
Najskôr sa mi žiadalo napísať kým nezmeníš uhol pohľadu, ale po prečítaní článku, Tvoj život je odraz už nemám pocit, že je to o uhle pohľadu, ale o človeku – bytosti, ktorá zmení svoje vnímanie života .
U mňa sa „otočiť stránku“ skutočne spojilo so zaujatím iného uhla pohľadu – a to je ochota urobiť to + schopnosť urobiť to. Ak chýba čo len jedno, zostávame zavrznutí v starých príbehoch.
Ak nie sme ochotní meniť uhol pohľadu, tak nám ten starý ešte stále niečo napĺňa: pocit bezpečnosti, uznania, spolupatričnosti, …Vtedy žiadne nové poznanie nemá šancu preniknúť do nášho svetonázoru, pretože by úplne rozhodilo náš život.
Potom nastáva obdobie, kedy už ochotní sme, ale ešte nie sme schopní… Už možno vnímame, aké nevyhovujúce presvedčenia so sebou nosíme, ale ešte stále nevieme, ako na to, ako ich zneutralizovať. V tejto etape je to už iné – voľne podľa „keď máš kliniec,všetko začína vyzerať ako kladivo“. Beháme po svete plní ochoty a hľadáme návod alebo nástroj. 🙂 Potom ho nájdeme, vyskúšame – a ak to klapne, obrátime stránku.
A ak to neklapne, ešte vždy môžeme hľadať ďalší. To je ten lepší prípad. Ten horší je, že si povieme, že „to aj tak nepôjde/na to nemám“ a zmierime sa so životom, aký nám nevyhovuje – s vedomím, že už sme mali záblesk niečoho lepšieho. Myslím, že tomu hovorím „Peklo“.