Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
…..až kým …..
Najskôr sa mi žiadalo napísať kým nezmeníš uhol pohľadu, ale po prečítaní článku, Tvoj život je odraz už nemám pocit, že je to o uhle pohľadu, ale o človeku – bytosti, ktorá zmení svoje vnímanie života .
U mňa sa „otočiť stránku“ skutočne spojilo so zaujatím iného uhla pohľadu – a to je ochota urobiť to + schopnosť urobiť to. Ak chýba čo len jedno, zostávame zavrznutí v starých príbehoch.
Ak nie sme ochotní meniť uhol pohľadu, tak nám ten starý ešte stále niečo napĺňa: pocit bezpečnosti, uznania, spolupatričnosti, …Vtedy žiadne nové poznanie nemá šancu preniknúť do nášho svetonázoru, pretože by úplne rozhodilo náš život.
Potom nastáva obdobie, kedy už ochotní sme, ale ešte nie sme schopní… Už možno vnímame, aké nevyhovujúce presvedčenia so sebou nosíme, ale ešte stále nevieme, ako na to, ako ich zneutralizovať. V tejto etape je to už iné – voľne podľa „keď máš kliniec,všetko začína vyzerať ako kladivo“. Beháme po svete plní ochoty a hľadáme návod alebo nástroj. 🙂 Potom ho nájdeme, vyskúšame – a ak to klapne, obrátime stránku.
A ak to neklapne, ešte vždy môžeme hľadať ďalší. To je ten lepší prípad. Ten horší je, že si povieme, že „to aj tak nepôjde/na to nemám“ a zmierime sa so životom, aký nám nevyhovuje – s vedomím, že už sme mali záblesk niečoho lepšieho. Myslím, že tomu hovorím „Peklo“.