Realita je osobná a je produktom našej mysle

Pred dvoma týždňami som tu položila otázku na zamyslenie:

Je realita reálna – alebo je to len obraz, ktorý si vytvárame v hlave?

Ďakujem všetkým, čo sa rozhodli k tomu vyjadriť. Som rada, že ste takí rozhľadení (a celkom neskromne si časť vavrínov pripíšem na svoje konto, že vás dobre  vediem 😉 ). Už bolo načase, aby som k tomu niečo dodala aj ja, ale než som sa k tomu dokopala, prišiel mi do cesty starý seminár s T. Harvom Ekerom, ktorý sa presne k tejto veci vyjadroval,  tak som sa rozhodla jeho vyhlásenia a svoj názor nejako zhutniť do jedného celku. Tu je:

Myseľ

Naša myseľ je mašina, ktorá veciam dáva zmysel. Každý v hlave nosíme takúto mašinu – a každý jednej a tej istej veci dávame odlišný zmysel. Je to, ako keď sa diaľkovým ovládačom prepínate medzi televíznymi  kanálmi. Ak vás niečo nezaujme, prepnete sa hneď ďalej. Len čo vás niečo zaujme, zostávate a pozeráte. A tak niekto sa zastaví na športovom kanáli, iný na nákupnom, ďalší na romantických slaďákoch, iný na akčných filmoch.

Čo to  však znamená pre ľudstvo? Že všetci v hlave nosíme jeden a ten istý zmysel tvoriaci proces, ale že sa diametrálne odlišujeme v tom, ktorým veciam dávame zmysel a aký – a na príčine je naša myseľ, obrovský zásobník vovychovávaných názorov a interpretácií. Preto sa môžeme pozerať na tú istú vec súčasne a prísť k celkom odlišným záverom: pre niekoho je úplne úžasný dnešný západ slnka a niekto iný, kto už videl zapadať slnko v Sargasovom mori, ho považuje za totálne nezaujímavý. Ale v čom je rozdiel? V západe slnka – alebo skôr v interpretácii, ktorú tieto dve mysle o tomto západe slnka vytvorili? Západ slnka je v oboch prípadoch ten istý, ale zmysel, ktorý mu jeden i druhý človek pripísali, je úplne odlišný.

A to je primárny rozdiel medzi nami – medzi všetkými ľuďmi.

Realita

Svet a všetko v ňom je v základe rovnaké pre všetkých nás, ale zmysel, ktorý každý z nás dáva tomu istému svetu, môže byť radikálne odlišný. Inými slovami: objektívny svet je ten istý, ale naše subjektívne vnímanie sveta je pre každého iné.

Všetko „tam vonku“ je v základe neutrálne. A potom prídeme my a tým nástrojom, ktorému hovoríme „naša myseľ“, tomu dáme zmysel a podfarbenie a interpretáciu – a urobíme z toho to, čo to pre nás je.

Inak, filozofickejšie:

„Nič nie je niečo, kým z toho niečo neurobíte… a potom sa to stane tým, čo ste z toho urobili.“ – T. Harv Eker

Rozumiete? Všetko len je – a potom tomu vy pripíšete význam. Samotná vec/udalosť nijaký „význam“ nemá, až kým jej nejaký význam neprisúdime. A len čo jej prisúdime nejaký význam, stáva sa tým, čo v nej vidíme. My. Nikto iný nemá povinnosť vnímať veci rovnako, ale pre nás je situácia to, čo sa v nej rozhodneme vidieť.

To značí, že našu realitu týmto spôsobom vníma jediný človek – my sami. Teda realita je osobná. Individuálna.

Ten istý západ slnka > rozdielne mysle > rozdielne západy slnka.

Z toho nám vyplýva, že tam vonku niečo je – čosi ako „polievka možností“ alebo „kvantová brečka“, ale nie nejaká „realita“. Existuje len jedna realita – naša vlastná – a tá platí s vysokou pravdepodobnosťou len pre nás. Asi sa nenájdu na svete dvaja ľudia s identickým systémom interpretácií, ktorému hovoríme „myseľ“. Takže ak sa odvolávame na „realitu“, tak len na tú našu, pretože všetci máme svoju vlastnú realitu.

Realita je osobná.

To, čo nás oddeľuje

Žiaľ, väčšinou si to neuvedomujeme. Myslíme si, že všetci zdieľame tú istú realitu. Koniec-koncov, realita je realita, no nie?

Tak… nie. 🙂 Aby som odcitovala Susan Greggovú (môj obľúbený citát, pri ktorom v Amerike padli na kolená a v slzách mi gratulovali k úžasnému pohľadu na svet… až na to, že nebol môj vlastný 😉 ):

„Realita je. A všetko ostatné je len príbeh, ktorý si o nej rozprávame.“ – Susan Gregg

Neexistuje nijaké „reálny“. Existuje len „reálny pre mňa“. Trvalo mi hodne dlho, než som to pochopila a prestala som sa anjelov pýtať, nakoľko sú „reálni“ a nakoľko sú len v mojej hlave. 🙂

Čiže do našej reality sa premieta predovšetkým naše sebavnímanie: kto sme a kto už nie sme, aký vzťah máme k svetu naokolo i k sebe samotným. V podstate všetci fungujeme tým istým spôsobom, ktorý však pracuje s rozdielnymi databázami – individuálnymi zmyslami, ktoré prisudzujeme veciam, čo vnímame. A prečo prisudzujeme veciam, ktoré vnímame, rozdielne významy? Vďaka programom, ktoré nám výchovou nahvízdali do hlavy a ktorým hovoríme „naša myseľ“.

Takže to, čo nás oddeľuje od celého zvyšku energie, je naša individuálna myseľ, vďaka ktorej sa vnímame ako „toto som a hento už nie som“.

(A nezabudnite: medzičasom sme mali už aj druhú otázku do diskusie a na tú sa ešte nikto nepokúsil podiskutovať, takže poďte prispieť nápadmi, lebo zajtra pribudne tretia!)