Dobrý večer Sun/Helar, ďakujem za knihu, aj za podpis a venovanie, vážim si to. Kniha je aj pre mňa nádherná. Má všetko, čo má dobrá kniha mať. Súhlasím so všetkými pochvalnými hodnoteniami, ktoré boli o nej povedané a napísané… 🙂 Je tam pekný a zaujímavý príbeh, napätie, humor, neha, láska, múdrosť, zamyslenie, tajomno, nie sú tam žiadne “hluché miesta”, dej je živý a strhujúci…
Neviem, či si môžem dovoliť vysloviť čo mi tam chýba – ale keď nás k tomu vyzývaš …tak – nechýba to tam, ale ja som romantik, tak trochu peknej prírody, slniečka, stromov, kvietkov… možno sa to tam vôbec nehodí, ospravedlňujem sa za trúfalosť – to len ja som asi tak trochu “postihnutá” lesom. Všade mi chýba. 🙂
Si ostrieľaný spisovateľ a kniha vôbec nevyzerá ako prvotina, je skvelá a rada si kúpim aj druhý diel. 🙂 Ešte raz vďaka.
Vzťahy s ostatnými nás: 1. definujú (?), 2. posúvajú v našom vývoji.
Asi treba nejaku teplotu, urcity tlak a cas. Tak ako sa z uhlika stava diamant.
Mňa napadla prvá myšlienka, že prečo nie?Veď keď sa sama rozhodnem, že chcem niečo na sebe zmeniť tak musím začať konať,inak sa rozhodovať,zmeniť vnímanie.
Potom ma zas napadlo, že toto všetko je na základe asi vzťahov s ľuďmi okolo seba.Asi keby som bola sama na svete ,tak neviem či vyhovujem iným či vyhovujem sebe,asi by som iba bola.Asi by som neriešila milión vecí v hlave ,ktoré mi bežne počas dňa lietajú.
Formujú nás myšlienky, pocity, okolnosti s ktorými sa dostávame do styku, okolie .
Neviem ako to Zammitová myslela, ale vo mne ten citát evokuje snahu poukázať na túžbu človeka pátrať po svojej podstate.V procese uvedomovania si vlastnej jedinečnosti môžeme prejsť rôznymi rolami na ktoré potrebujeme rôzne publikum a komparz, aby nám v konečnom dôsledku zrkadlili naše vlastné nedostatky 🙂
Myslím, že sa tomu hovorí proces socializácie. To je mi zatiaľ jasné. Ale ja mám pocit, že niekedy v tom dave ľudí a prisposobovaní sa, strácam seba samú… Niekedy už ani neviem kam smerujem, v tom bode už viem, že sa musím vrátiť k sebe samej. Ale neviem presne hranicu, kedy sa pomocou iných formujem a kde ma už iný ničia…
Neviem sa presne na pasovať do tohto citátu. Možno mi niekto pomôže…
Ešte ma napadlo, že by možno pomohlo zadefinovať si, čo pre koho znamená byť sám sebou.
Otázka: na čo potrebujeme v procese „stávania sa sebou samým“ 😉 tých druhých?
Co je sam sebou?
Sam sebou je pre mna sucet prvkov, nie jeden prvok.
Ako zistim, ci som laskava, ked niet ineho cloveka, ktoremu laskavost prejavit?
Okej, aj vo verzii kde ‘niet druhych’, su stale zvierata a rastliny – da sa prejavit aj tam. (Napr. ze nebudem ulovenemu zajacovi stahovat kozuch zaziva, ale ho predtym prastim kamenom.)
Aj ked sa tvarim ze som nieco ine, nie som to aj vtedy ja (sebo same), co sa prave tvari ako nieco ine?
A ked som v minulosti bola ina ako teraz, a teraz som ina ako raz budem, tak existuju mnozstva verzii ci potencialov samej mna.
Tych druhych potrebujem ako impulzy na to, aby sa tieto potencialy prejavili.
Tu je môj výpisok z Claire Zammitovej:
A ešte na inom mieste čosi, čo bolo možno ešte dôležitejšie:
Keď som to počúvala, spomenula som si na obraz, ako Univerzum potrebuje stvoriť svoju projekciu, aby sa videlo. A plocha, na ktorú „projekujeme“ (teda pre normálnych ľudí: premietame 😉 ), sú práve tí druhí. Aby sme sa videli, potrebujeme ich.
A to mi zas pripomína úvod do Tao Te Ťing, kedy Jedno stvorilo Dve, Dve stvorilo Tri a Tri stvorilo celý zvyšok. Stojí za zamyslenie, čo je Jedno (to sa asi zhodneme), ale čo je Dve a Tri?
No, a to snívam o samote na kraji lesa ,bez ľudí iba moje mačky a psi.Asi až keď zmúdriem a dozrejem vo svete ľudí ,mi bude dopriate žiť sama.( ako babka ježibabka.)
Len ako sa v tej kope ľudí vyznať bez toho aby som nestrácala seba.
Je každý koho stretnem mojím zrkadlom?
Som aj ja pre káždého koho stretnem zrkadlom?
Ak sa všetci zrkadlíme tak to musí byť vskutku veľa vyžarovanej energie,už sa nečudujem že potrebujem byť väčšinou sama.
Na iných vnímaš prevažne to, na čo si citlivá – takže áno, každý je tvojím zrkadlom.
A rovnako si ty zrkadlom pre každého, kto na niečo v tebe zareaguje.
Rast a prihlasit sa k sebe je pre mna sakra zranitelna zalezitost. A zdroj sily, ked to zrovna dokazem.
Dva je ‘svoj obraz’ a Tri ‘mysel’?
Nemam ani pocit, ze je to spravna odpoved, ale mozno ta nespravna odpoved vystartuje tu spravnu. Okrem toho ma toto velmi bavi a neviem sa dockat pocut co tam mate doplnene vy.
Ja mám také podozrenie, ktoré ešte nedokvasilo, ale u mňa Jedno vytvorilo Dve – projekovalo svoj obraz, ešte stále je to jedno a to isté, ale už to v sebe má aj prvok „ja“ a „to druhé“. Pripomína mi to to, ako vnímam náš svet a funkciu Otca v ňom – ako dve veci súčasne, premietajúceho a premietaného. A Dve vytvorilo Tri mi príde ako „premietnutý obraz sa začal správať ako odštiepok od Jedno a urobil od seba nižšie to isté“ – vytvoril dualitu. To by sme potom boli my, týpkovia uzavretí do kontajnerov z mäsa a kostí (a možno v iných dimenziách do iných kontajnerov… čo ja viem… 🙂 ) A naše vnímanie (a vnímanie tých iných týpkov v iných kontajneroch) vytvára celý ten zvyšok. 🙂