Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Mne ti skôr príde ako splynúť s davom a stratit identitu 🤔
‚Vau ty kokos‘ bolo prve co mi napadlo ked som to precitala.
Tu paralelu vnimam presne ako si opisala. Az na to, ze si sami neurcujeme tok, aspon do istej miery. Pritom sa osivam a pride mi mozne, ze aj rozne toky maju rozne silne vole a predstavy, ako a kade chcu tiect. Hmm?
Posledny odstavec ma mierne desi (smrt); lebo ano tuzim mat pocit splynutia, ale zachovat si identitu tuzim rovnako (viac?) – som super a bolo by ma skoda 😀
Práve toto momentálne riešim aj ja. Už majú plné zuby toho, ako sa snažím udržať si svoj pocit oddelenosti, a tak na mňa udreli a napájajú ma natvrdo na zvyšok sveta. Zatiaľ s malým úspechom, pretože čo sa týka vôle, tak sa Univerzum odo mňa ešte môže všeličo podučiť. 😛
Vies, preco toho maju plne zuby? Ze preco je na skodu akej veci (momentalne), ked si chces zachovat svoj pocit oddelenosti, t.j. seba?
A vieš, že mi to aj vysvetľovali? A čo som urobila ja? Zabudla som… 😳
Myslím, že nešlo o tvoj pocit oddelenosti, ale o to, že ak som vnímaním „oddelená“, veci sa mi dejú a ja to beriem ako príkoria, cítim sa zraniteľná a mám problém uveriť, že „tam vonku“ je ešte aj iný svet ako ten, čo vnímam. Mozgovo to viem. Ale nedôverujem tomu. Niečo na ten zmysel.
Skúšali so mnou všelijaké čachre, ale nedarilo sa im… Nakoniec mi Otec vsunul ruku do hrude a povedal, že nech na ňu položím svoje srdce. Musela som sa prekonávať, aby som toho bola schopná… ale dala som to. Potom, asi tak hodinu po tejto akcii, som sa cítila nesmierne vyvážene a všetko mnou pretekalo a nič sa ma emocionálne nedotýkalo – ale potom to prešlo, takže tiež to nebolo celkom úspešné a musia to opakovať znova. No ale aspoň našli cestičku, ktorá aspoň ako-tak funguje, pretože tie volty, čo mnou obvykle preháňali, ma len posilnili vo vzdore. 😛
Preco chces byt oddelena? Ja mam pocit ze tym splynutim som vlastne sama sebou, tou podstatou seba a zaroven vsetkym, takze som vlastne ‚safe‘ neviem to presnejsie vyjadriť. Vtedy plne doverujem univerzu, jednote bohu akokolvek to nazveme. Vtedy je všetko ako ma byt.
Tak vidíš… a ja som v tomto jednoducho iná. 🙂
Otázka nestojí, či sa chcem alebo nechcem cítiť „splynutá“, ale či to dokážem. A to ja nedokážem. 🙂 Možno preto, že v mojom „Univerze“ niet miesta pre „Boha“, takže potom niet komu dôverovať. Moje Univerzum je masa prelievajúcej sa energie, ktorá si tečie tak, ako sa jej to momentálne hodí – bez ohľadu na mňa. No a potom dôveruj. 😛
🙂 pre mna je univerzum aj boh aj energia viastne jedno a to iste. ako si moze energia tiect ako sa je „hodi“, ked nasleduje iba pozornost :d niekoho niecoho
Až teraz som poriadne prečítala tvoj koment… To bola otázka? Že ako môže energia tiecť? To je jednoduché – ty si len malá dočasná bodka na všetkej tej energii. Keď zavrieš oči, tak sa ten zvyšok neprestane pohybovať… aj keď mu nevenuješ pozornosť. „Energia nasleduje pozornosť“ je vyjadrenie platiace pre tvoju vrstvu celého toho guláša. Ten zvyšok si robí, čo taký zvyšok obvykle robí. A tvoja vrstva je tým z času na čas zasahovaná – napr. sa ti niečo stane (lebo nie je pravda, že si „zhmotníš“ zlomenú nohu alebo slepotu, ale skôr sa dostaneš príliš blízko k niečomu, čo na tvoju energiu má vplyv lámania nôh alebo slepnutia) alebo nejako sa zmení podstatným spôsobom tvoje prostredie (povodne, požiare, blesky, doba ľadová a pod.). Ten zvyšok z nás si proste robí, čo ho napadne, a kašle na to, čo napadlo nás – pokiaľ mu to nedokážeme veľmi citeľne dať najavo. A aj vtedy sa dejú veci predovšetkým v našej rovine podľa našej predstavy, ten zvyšok sa pomkne a ak sme chceli nejakú pakovinu, chvíľku počká, až sa budeme cítiť totálne ako machri a v bezpečí (to aby sme si vychutnali naše „víťazstvo“), a potom nás na základe princípu akcie a reakcie pleští rovno medzi oči. 😉
Už toľkokrát som Gabrielovi hovorila, nech mi prestanú konečne hádzať polená pod nohy… A on na to, že za tie polená nezodpovedá, pretože moja energia a ten zvyšok sa proste niekedy o seba otierajú a vytvárajú „otrasy“. Že jediné, čo mi môže sľúbiť, je to, že mi podrží chrbát a keď ma to rozhodí, že ma urýchlene vyváži. Aj by som reklamovala alebo nakopávala prdelky, lenže energia nijakú prdelku nemá a tak sa môžem sťažovať tak akurát na lampárni. 😛
Kedy tedy mam chut vliat sa a splynut nech chvilu taha niekto iny…ale mam rada ist tam kam vediem seba samu ja…