Úvahy

Rieka

()

Dnes ráno som v rádiu počula kúsok pesničky, ktorý mi zasa rozbehol pathworking:

Niekde je rieka, ktorá hľadá veľký tok…

Napadlo mi, že je to vlastne paralela s ľudským životom – štartujete ako malý potôčik a každá drobná prekážka vami poriadne hrkne, potom nazbierate dostatok vody a dole pod povrchom to vami síce ešte hrká, ale na hladine to vyzerá, ako že nič sa nedeje. Celý život tečiete, pretože neviete inak, a neurčujete si sami svoj tok, ale vám ho určuje prostredie (podmienky, spád terénu, podložie, povrch a pod.)… a celý život hľadáte niečo, kde by ste neboli takí sami, kde by ste sa mohli pridať, „splynúť“.

Nakoniec ste už celkom mohutná rieka s množstvom osobnej sily a potom sa priblíži iná rieka. Buď je to ten veľtok, do ktorého vám terén umožní vliať sa, alebo vám to terén neumožní a vy si tečiete povedľa seba a nikdy neviete, kedy to tú druhú rieku odrazí celkom iným smerom a či ju ešte uvidíte…

A keď sa vám aj podarí s tou druhou riekou splynúť, odrazu sa vaša osobná sila rozpustí, zriedi a už nie je taká veľká – už nerozhodujete o všetkom, dokonca ani o sebe, a nakoniec stratíte identitu, ktorú ste mali predtým, a stávate sa niečím iným…

Toľko moje asociácie. Rada by som sa dozvedela, aké asociácie ten citát vyvolal vo vás. 🙂

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie / 5. Počet hlasov:

Hodnoťte ako prví!

10 názorov na “Rieka”

  1. ‚Vau ty kokos‘ bolo prve co mi napadlo ked som to precitala.
    Tu paralelu vnimam presne ako si opisala. Az na to, ze si sami neurcujeme tok, aspon do istej miery. Pritom sa osivam a pride mi mozne, ze aj rozne toky maju rozne silne vole a predstavy, ako a kade chcu tiect. Hmm?

    Posledny odstavec ma mierne desi (smrt); lebo ano tuzim mat pocit splynutia, ale zachovat si identitu tuzim rovnako (viac?) – som super a bolo by ma skoda 😀

    1. Práve toto momentálne riešim aj ja. Už majú plné zuby toho, ako sa snažím udržať si svoj pocit oddelenosti, a tak na mňa udreli a napájajú ma natvrdo na zvyšok sveta. Zatiaľ s malým úspechom, pretože čo sa týka vôle, tak sa Univerzum odo mňa ešte môže všeličo podučiť. 😛

  2. Vies, preco toho maju plne zuby? Ze preco je na skodu akej veci (momentalne), ked si chces zachovat svoj pocit oddelenosti, t.j. seba?

    1. A vieš, že mi to aj vysvetľovali? A čo som urobila ja? Zabudla som… 😳

      Myslím, že nešlo o tvoj pocit oddelenosti, ale o to, že ak som vnímaním „oddelená“, veci sa mi dejú a ja to beriem ako príkoria, cítim sa zraniteľná a mám problém uveriť, že „tam vonku“ je ešte aj iný svet ako ten, čo vnímam. Mozgovo to viem. Ale nedôverujem tomu. Niečo na ten zmysel.

      Skúšali so mnou všelijaké čachre, ale nedarilo sa im… Nakoniec mi Otec vsunul ruku do hrude a povedal, že nech na ňu položím svoje srdce. Musela som sa prekonávať, aby som toho bola schopná… ale dala som to. Potom, asi tak hodinu po tejto akcii, som sa cítila nesmierne vyvážene a všetko mnou pretekalo a nič sa ma emocionálne nedotýkalo – ale potom to prešlo, takže tiež to nebolo celkom úspešné a musia to opakovať znova. No ale aspoň našli cestičku, ktorá aspoň ako-tak funguje, pretože tie volty, čo mnou obvykle preháňali, ma len posilnili vo vzdore. 😛

      1. Preco chces byt oddelena? Ja mam pocit ze tym splynutim som vlastne sama sebou, tou podstatou seba a zaroven vsetkym, takze som vlastne ‚safe‘ neviem to presnejsie vyjadriť. Vtedy plne doverujem univerzu, jednote bohu akokolvek to nazveme. Vtedy je všetko ako ma byt.

        1. Tak vidíš… a ja som v tomto jednoducho iná. 🙂

          Otázka nestojí, či sa chcem alebo nechcem cítiť „splynutá“, ale či to dokážem. A to ja nedokážem. 🙂 Možno preto, že v mojom „Univerze“ niet miesta pre „Boha“, takže potom niet komu dôverovať. Moje Univerzum je masa prelievajúcej sa energie, ktorá si tečie tak, ako sa jej to momentálne hodí – bez ohľadu na mňa. No a potom dôveruj. 😛

        2. 🙂 pre mna je univerzum aj boh aj energia viastne jedno a to iste. ako si moze energia tiect ako sa je „hodi“, ked nasleduje iba pozornost :d niekoho niecoho

        3. Až teraz som poriadne prečítala tvoj koment… To bola otázka? Že ako môže energia tiecť? To je jednoduché – ty si len malá dočasná bodka na všetkej tej energii. Keď zavrieš oči, tak sa ten zvyšok neprestane pohybovať… aj keď mu nevenuješ pozornosť. „Energia nasleduje pozornosť“ je vyjadrenie platiace pre tvoju vrstvu celého toho guláša. Ten zvyšok si robí, čo taký zvyšok obvykle robí. A tvoja vrstva je tým z času na čas zasahovaná – napr. sa ti niečo stane (lebo nie je pravda, že si „zhmotníš“ zlomenú nohu alebo slepotu, ale skôr sa dostaneš príliš blízko k niečomu, čo na tvoju energiu má vplyv lámania nôh alebo slepnutia) alebo nejako sa zmení podstatným spôsobom tvoje prostredie (povodne, požiare, blesky, doba ľadová a pod.). Ten zvyšok z nás si proste robí, čo ho napadne, a kašle na to, čo napadlo nás – pokiaľ mu to nedokážeme veľmi citeľne dať najavo. A aj vtedy sa dejú veci predovšetkým v našej rovine podľa našej predstavy, ten zvyšok sa pomkne a ak sme chceli nejakú pakovinu, chvíľku počká, až sa budeme cítiť totálne ako machri a v bezpečí (to aby sme si vychutnali naše „víťazstvo“), a potom nás na základe princípu akcie a reakcie pleští rovno medzi oči. 😉

          Už toľkokrát som Gabrielovi hovorila, nech mi prestanú konečne hádzať polená pod nohy… A on na to, že za tie polená nezodpovedá, pretože moja energia a ten zvyšok sa proste niekedy o seba otierajú a vytvárajú „otrasy“. Že jediné, čo mi môže sľúbiť, je to, že mi podrží chrbát a keď ma to rozhodí, že ma urýchlene vyváži. Aj by som reklamovala alebo nakopávala prdelky, lenže energia nijakú prdelku nemá a tak sa môžem sťažovať tak akurát na lampárni. 😛

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: