Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)

Život JE – a zvyšok je len príbeh, ktorý si o ňom rozprávame.

Všetko začalo pesničkou, ktorú dávali v rádiu: If there´s any justice in the world.

Mládenec peje o dušu spasenú svojej deve, že ak je spravodlivosť na svete, tak z nich bude pár, vykašle sa na toho druhého a spomenie si, ako kedysi mala oči len pre neho… a dá mu šancu, pretože na svete už niet veľa spravodlivosti a ak ju stratí, bude to nespravodlivé, a blabla.

Odrazu mi napadlo, že ako by to asi videla tá dievčina… Keď kedysi mala oči len pre neho a dnes má iného, tak asi sa niečo muselo stať. Asi musela kvôli niečomu prísť na to, že ho nechce. Zlatokopka zrejme nebude, keď ju týpek chce späť… tak asi niečo vyviedol, alebo si začala všímať vlastnosti, ktoré predtým prehliadala.

A on tu dnes tak úprimne žalostí, ako by si to ona mala rozmyslieť a vrátiť sa k nemu. Najhoršie na tom je, že tomu sám verí.

Niekde v polovici tejto úvahy som sa začala mimovoľne usmievať a ku koncu mi bolo jasné, o čom dnes pokračujeme.

Príbehy. Príbehy, ktoré si rozprávame o svete, nás, nás v svete a o všetkom, čo sa deje. Tie príbehy potrebujeme na to, aby sme dokázali dať veci do súvislostí a vedieť sa životom pohybovať bez toho, aby sme pchali dlane do ohňa, snažili sa prepasírovať stenou, keď vedľa sú otvorené dvere a podobne. Príbehy nám hovoria, aké veci sú, aby sme s nimi mohli narábať. Príbehy nám hovoria dokonca aj to, čo sú „veci“ a čo už „veci“ nie sú. To znamená, že sme ako rozprávkari – žijeme v jednom obrovskom príbehu, ktorý pozostáva z množstva drobných príbehov o všetkom.

A nie vždy sú naše príbehy oprávnené. Niekedy realita vyzerá hodne inak ako príbeh, ktorý si o nej hovoríme… Niekedy horšie, inokedy lepšie. Skresľujeme, pretože nedokážeme vziať realitu „jedna k jednej“ – niekde nám na nej niečo vadí. Alebo potrebujeme, aby veci vyzerali istým spôsobom, pretože na iný spôsob zatiaľ nemáme dostatok energie.

Práve čítam Barbaru Marciniak a jej channeling Plejáďanov. Marciniak nie je pre mňa oddychové čítanie. To, čo podáva, je celkom odlišné od toho, čo si myslím ja. Tak som to vzala ako mentálne cvičenie, čítam to ako poviedku a snažím sa zistiť, čo vo mne zarezonuje. A začala som dostávať potvrdenie môjho života – je tam veľa vecí, ktoré tak viem aj ja, ale podávaných z celkom iného uhla pohľadu!

So zmenami uhla pohľadu už mám za tie roky nejaké skúsenosti – ale ešte nikdy neboli také náročné ako toto. Doteraz, keď som čítala nejakého autora, hovoril mi o svete svojimi očami. Stačilo sa mi nastaviť na „jeho oči“ a vedela som bez problémov a protilátok dočítať do konca.

Marciniak je iná. Keď niečo v jej príbehu so mnou zarezonuje, musím sa zastaviť a hľadať uhol pohľadu, z ktorého mi to dáva zmysel. Veta po vete musím zastavovať a hľadať celkom nový uhol pohľadu. Jej channeling mi dáva zmysel, ale nie z jedného uhla pohľadu, ale ich musím kombinovať tak zo dvadsať…

Dve veci, jeden zmysel – a jeden návrh, čo s načatým týždňom – mesiacom – rokom (ešte neviem, ako dlho).

Pozývam vás tento týždeň na nové sledovanie vlastného správania. Zatiaľ ten najľahší cvik: sledujte, kedy si o veciach nijaký príbeh nerozprávate. Obvykle to vyzerá, že beriete na vedomie a nezdržiavate sa a idete ďalej.

A teraz otázky:

  1. Aké situácie to sú, kedy si nepotrebujete nijaké príbehy rozprávať?
  2. Ako viete, že si nijaký príbeh o veci nerozprávate? Ako viete, že „nerozprávam si o veci príbeh“ nie je len ďalší z našich príbehov? 😉

A ešte k tým príbehom: na Eprakone k tomu je článok z toltéckeho učenia.

Plus:

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie / 5. Počet hlasov:

8 názorov na “Život JE – a zvyšok je len príbeh, ktorý si o ňom rozprávame.”

  1. Ja som vedela, ze to bude výborná cesta tento „krok“ . Už som sa začítala, zapísala asi 4 strany a stale mám o čom rozmýšľať, keďže je iba pondelok. A to som ešte nezačala ani rozprávať pribeh o veci 😊 a iba jednym ockom som nahliadla na koncepciu boha, hmm rozhodne sa musím poobzerať po väčšom zošite 🙂 Výborný začiatok ďakujem. 😊😊

  2. Sedim v lese. Na luke…a sedim. Nemyslim. Vnimam. Rozpravam si pribeh? Nemam potrebu. Sedim a som.
    Necitim ziaden odpor…iba prijimam.

  3. príbeh rozprávam, keď sa vnútorne obhajujem.. to cítim .. je to jasné, keby som bola v situácií vysporiadaná, žiaden príbeh k tomu nie je potrebný … a niekde z minula .. neospravedlňuj sa! ospravedlnenie je vždy len príbeh…
    .. zas sa téma tak nejako hodí .. sledujem to už pár týždňov, seba i iných .. a príbehy … skôr tak kútikom oka takže teraz, dobrý dôvod, dať príbehom plnú pozornosť..

  4. Celý týždeň sa pozorujem : príbehy si začnem rozprávať vtedy, keď sa mi nechce konať, sú to vlastne výhovorky 😀 … začínajú vo vete nenápadne, slovným druhom – spojky

    priraďovacie
    zlučovacie: a, i, aj, ani
    stupňovacie: ba, ba aj, nielen – ale aj
    odporovacie: ale, však, no, jednako
    vylučovacie: alebo, buď, či, buď – buď, buď – alebo

    podraďovacie
    používam ich v podraďovacích súvetiach: keď, lebo, keby, že, aby…

    V situáciách, keď konám, si príbehy nerozprávam.Viem to preto, lebo spokojná/nespokojná začínam byť až po „spojke“ 😀

  5. Prítomnosť je tvorenie príbehu,zivot JE. Inak asi o všetkom rozpravam pribeh 😊, uz sa to nemení alebo ešte sa to nemení. Ale je to zaujímavé sledovať 😊

  6. Ja si vďaka príbehom ktoré si vytvaram pamätám veci, nemyslím že vytvárať príbehy je neprospesne… Avšak priznávam že je dolezite vytvárať tie správne , uspesné …prospešné príbehy …

    1. Nebezpečenstvo, ktoré sa v „tvorení príbehov“ skrýva, je o tom, že príbeh popisuje vždy pohľad na vec z istého uhla. No a ak potrebujeme zaujať iný uhol pohľadu, začína nám náš príbeh zavadzať, ale už sme si ho porozprávali toľkokrát a tak sme sa s ním zžili, že zmeniť ho nám príde extrémne ťažké – napriek tomu, že nás obmedzuje. 🙂

  7. Pri tomto cviceni mne najviac vyskocila jedna konkretna, opakujuca sa situacia, kde vidim obrovsky rozdiel ked si pribeh rozpravam a ked nie. Iba podotykam, ze som typ ‚radsej zit ako upratovat‘.

    Den 1. Treba umyt vybuch v kuchyni, nachystat jedlo, dat prat, uvarit obed a starat sa o batola. A tisic inych veci.
    S rukami po latke v dreze sa rozplacem, pretoze som si prave porozpravala pribeh o tom, ake som strasne chudatko, ze od rana musim pracovat, a vlastne ma ani nikto nema rad.

    Den 2. Treba umyt vybuch v kuchyni, nachystat jedlo, dat prat, uvarit obed a starat sa o batola. A tisic inych veci.
    Riady umyjem, jedlo nachystam, vobec nic si pritom nerozpravam, koniec dejstva.

    Mne z tohto vychadza, ze jedny zo situacii, kedy si nerozpravam pribehy su tie, ked sa tam nevyskytuje emocia. Den 1 som sa uz zobudila frustrovana, Den 2 nie. Co je zase ale pravda, ze Dnu 1 predchadzali ine dni, kedy som si rozpravanim si inych pribehov (‚vsetko robim len ja‘) tu frustraciu vytvorila. Ked chcem potom byt velmi uprimna, tak skutocne vsetko robim len ja? (isteze nie); urobila som potrebne opatrenia, aby lepsie bolo, lebo ved kto iny ich ma spravit? (isteze nie, niekedy je lahsie byt len spravodlivo frustrovana 😉

Pridaj komentár

%d blogerom sa páči toto: