Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)

Ako čeliť svojim strachom

Obvykle, keď si nejakú vec hnusíte alebo ju zosilňujete až na mieru iracionálneho strachu (fóbie) – napríklad že sa „na smrť desíte“ vozenia výťahom – tak samotná činnosť, ktorej sa desíte, býva neškodná. Niet sa tam veľmi čoho báť. V takýchto prípadoch pomáha postupné znecitlivovanie (tzv. in vivo desenzibilizácia) – vystaviť sa presne tej situácii toľkokrát, až pre nás dostane prívlastok „niečo bežné“. Takto sa naučíme, že sa v danej situácii niet čoho báť.

Sú však aj také desivé situácie, v ktorých je dôvod obávať sa, len my si ho v predstave preháňame do nadživotnej veľkosti. Ide o situácie, kde skutočne môžeme niečo stratiť: napríklad investovanie do nejakého obchodu (kde môžeme reálne prísť o peniaze), oslovenie neznámeho, hoci príťažlivého človeka (kde riskujeme odmietnutie a pošramotenie pocitu vlastnej hodnoty) alebo napríklad zúčastnenie sa nejakej súťaže (v ktorej môžeme aj nevyhrať a tým strácame pred sebou i ostatnými „tvár“) a pod. V takýchto situáciách, aj keď od nich nezávisí priamo náš život a nevnímame ich tak, môžeme stratiť niečo, čo by sme si radšej udržali. A tak sa môže stať, že z nášho „rád by som si udržal“ spravíme „zúfalo potrebujem“ – a odrazu sa začíname vyhýbať tomuto „nesmiernemu riziku“.

Vezmime si napríklad Janu. Jana nemá strach z drsných športov ako box alebo bojové umenia, ale neúmerne sa bojí sociálnych kontaktov. Keď sa jej nejaký muž páči, okamžite začne pred ním utekať – dokonca ešte skôr, než ten muž mal príležitosť odmietnuť ju! Takisto keď vidí ponuku zaujímavej práce, lepšej než tá, v ktorej práve je, nájde si hocijakú výhovorku, len aby sa o ňu nemusela uchádzať. Jana má totiž vnútorný pocit „nezaslúžim si“ – a vďaka tomu vedie veľmi obmedzený a nudný, ale „bezpečný“ život.

Čo môže Jana urobiť? Tak predovšetkým – môže si vhodným vnútorným monológom (afirmáciou) zmierniť stres zo situácií, ktoré ju dnes desia. Jej nový vnútorný monológ môže vyzerať nasledovne:

„Nemusím v súťažiach vyhrávať! Ak aj nevyhrám, nerobí to zo mňa lúzera – som len niekto, kto v tomto jednom prípade nevyhral a môže vyhrať nabudúce. Je to nekonečne nepríjemné a rozčuľujúce, ak zlyhám v niečom, na čom mi záleží – ale nijako ma to nedokáže poničiť, pokiaľ to sama nedovolím.“

Pri častom opakovaní s potrebnou dávkou vnútorného pokoja a optimizmu sa pomaly toto presvedčenie stane jej prirodzenou reakciou. Lenže to je len polovica roboty… Pretože Jana je vnútorne neistá (to je ten postoj „nezaslúžim si; nie som pre to dosť dobrá“), bude sa pravdepodobne pri každom zlyhaní nesmierne hanbiť sama pred sebou. Tu pomôžu techniky na odstránenie sebakritiky a obviňovania sa.

(Ak sa rozhodnete navrhnutú afirmáciu využívať, hovorte si ju s čo najsilnejšou emóciou.)

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie / 5. Počet hlasov:

2 názory na “Ako čeliť svojim strachom”

  1. Na margo strachov v mojom živote by som chcela poznamenať, že sa postupne menia s vekom. Dovolím si tvrdiť, že som ich v mladosti ani strachmi nenazývala, boli to skôr emócie/situácie ktorým som sa podvedome vyhýbala. V dospelosti som bola vystavená situáciám, ktoré sa dali nazvať iracionálnym strachom, ale prežila som to a tým som ho eliminovala ( strach z tmy, z vody, z verejných kúpalísk, zo zvierat v lese, z pobytu v jaskyni, z dopravnej zápchy, z prítomnosti inej osoby v mojom aute …) Dobre si pamätám tie stavy úzkosti, paniky až fyzickej bolesti, ktorými som prešla. Teraz som “ už veľká“ a v pohode zvládam aj vypäté a kritické situácie. Môj strach sa pretavil skôr do výzvy či to zvládnem/dokážem, alebo naopak je odľahčený mojou skúsenosťou 🙂.

    1. Mne zostal napriek „už veľká“ jeden ústredný strach, ktorý som mala celý život – strach zo strachu. Mám strach, že by som sa mohla báť. Všetky moje životné situácie ukázali, že ten strach je bezpredmetný, že sa aj tak báť nebudem, ale budem konať… ale strach zo strachu pretrváva. Jednoducho vleziem do každej beznádejnej situácie, aby som si dokázala, že sa jej nebojím. 🙂 Pobijem sa s Diablom, len aby som si mohla na náhrobný kameň napísať „nezľakla sa ani Diabla“. 😛 A všetko pramení v jednej debilnej malej situácii, keď som mala 10-12 rokov a štepili nás proti čomukoľvek a ja som sa zľakla injekcie a vyrobila som všetkým na očiach hysterický záchvat. 🙂 Čiže môj „strach zo strachu“ je vlastne strach z pohany, nedokonalosti. Len my perfekcionisti vieme, čo za strašisko to je…

Pridaj komentár

%d blogerom sa páči toto: