Myseľ plná melodrám

Každý deň so sebou vláčime bremeno, ktoré by sme vláčiť nemali. Bojíme sa, že nie sme dosť dobrí alebo že zlyháme. Zažívame neistoty, napätie a prílišné sebavnímanie. Bojíme sa, že sa ľudia od nás odvrátia, že nás využijú alebo nás prestanú mať radi. Všetko toto nás nesmierne zaťažuje. Snažíme sa vybudovať si vzťahy založené na láske, snažíme sa uspieť a vyjadrovať svoju podstatu, ale vnútri v sebe vláčime záťaž – strach zo zažívania bolesti, neistoty alebo trápenia. Každý deň ich buď cítime, alebo sa chránime pred tým, aby sme ich cítili. A pritom si ani neuvedomujeme, že to robíme.

Keď Budha povedal, že život je utrpenie, tak to vzťahoval presne na toto. Ľudia nechápu, koľko trpia, pretože nikdy nezažili stav, že by netrpeli. To, že trpíte, si všimnete až vtedy, kedy sa veci zhoršia oproti tomu, čo zažívate obvykle. Pripustíte, že máte problém, až keď už začína ovplyvňovať vaše bežné správanie. Ale v skutočnosti máte problémy s psychikou aj počas vášho bežného dňa. Majú podobu neutíchajúceho nervózneho vnútorného monológu: Čo urobím, keď…? A čo ak…? Čo znamenalo, že…? A môžem mu vôbec dôverovať?

Naša psychika je veľmi krehká konštrukcia. Tak približne každá prkotinka ju dokáže rozhodiť. Ak chcete toto utrpenie ukončiť, potrebujete ponajprv pripustiť, že vaša psychika nie je v poriadku. A potrebujete pripustiť, že to tak byť nemusí. Nemusíte si sústavne premieľať a vyhodnocovať, čo ste povedali alebo či vás niekto berie alebo nie. Vnútorná citlivosť je príznak, že psychika nie je v poriadku. Je to ako s telom, ktoré keď nie je v poriadku, vysiela signály bolesti alebo iné symptómy. Bolesť nie je zlá; je to spôsob, akým vaše telo s vami hovorí. Bolesť je univerzálny jazyk, ktorým telo komunikuje. Univerzálnym komunikačným jazykom psychiky  je strach. Citlivé vnímanie seba, neistota, žiarlivosť, napätie – to všetko je strach.

Ak ublížite zvieraťu, začne byť ustráchané. A presne to sa deje aj vašej psychike. Ublížili ste jej tým, že ste na ňu naložili zodpovednosť za veci, ktoré nemá pod kontrolou. Povedali ste svojej mysli: „Chcem, aby ma všetci mali radi. Nechcem, aby niekto o mne nepekne hovoril. Chcem, aby všetko, čo poviem a urobím, bolo pre ostatných príjemné a aby to prijali nadšene. Neželám si, aby mi niekto ublížil. Neželám si, aby sa diali veci, ktoré sa mi nepáčia. A chcem, aby sa dialo to, čo sa mi páči.“ A potom ste povedali: „A teraz, myseľ, vymysli, ako dostať všetky tieto veci do reality, aj keby si o tom musela premýšľať dňom i nocou.“ A vaša myseľ, prirodzene, pritakala: „Idem na to. Sústavne nad tým budem makať.“

A tak sa vám vaša myseľ snaží stále radiť, ako čo robiť, aby boli veci pre vás v poriadku. Preto je taká aktívna; dali ste jej úlohu, ktorú nedokáže naplniť. Keby ste toto urobili telu, ochorelo by. A toto pokazilo vašu psychiku. Keď sa pokazí telo, príznakmi sú bolesť a slabosť. Keď sa kazí psychika, príznakmi sú strach a neutíchajúci, neurotický vnútorný džavot.

Len sa chvíľku pozorujte a zistíte, že vaša myseľ sa vám sústavne snaží hovoriť, čo máte robiť. Hovorí vám ísť tam, ale nie onam; povedať toto, ale nie hento. Keby sme urobili snímku našich vnútorných problémov, zistili by sme, že každý človek má niečo ako „momentálny problém“. Je to tá vec, ktorá nás v danom okamihu najviac trápi. Ale keď nás táto vec trápiť prestane –  vynorí sa nový problém! O tom sú naše myšlienky. Sústreďujú sa na to, čo nás práve trápi. Sú o probléme, prečo vás trápi a čo s tým môžete urobiť.

Zistíte, že vaša myseľ vám v kuse hovorí, ako máte zmeniť niečo vonku, aby ste vyriešili svoje vnútorné problémy. Tie rady, čo vám dáva, sú psychologicky chybné. Predstavte si, že by vám napovedala: „Ak by som len dokázal uhrať ten pracovný postup, bol by som zo všetkého vonku. Cítil by som sa dobre vo vlastnej koži a môj život by sa znova dal do poriadku.“ Myslíte, že by to nastalo? Keď vás povýšia, skončia všetky vaše neistoty a budete finančne zabezpečení až do konca svojich dní? Samozrejme, že nie! Nastane jedno jediné – na povrch sa vynorí nový problém.

Jediné, čo vaša myseľ robí, je vymýšľanie externých situácií, aby sa veci cítili viac v pohode. Lenže externé situácie nie sú príčinou problému! Sú len dôsledok existencie problému. Ak napríklad v sebe nosíte pocit osamelosti a nevyhovovania, tak nie preto, že ste nenašli toho špeciálneho vhodného partnera! Špeciálny vhodný partner (a jeho absencia) nepredstavujú problém. Problém je v tom, že vnútorný pocit osamelosti sa pokúšate ošetriť externou náplasťou (=vzťahom). A ak ho nevyrieši, budete hľadať niečo iné.

Váš súčasný vzťah s vašou psychikou je ako závislosť. Psychika od vás sústavne niečo požaduje a vy ste venovali celý svoj život tomu, aby ste tieto požiadavky naplnili. A tak ak sa chcete oslobodiť, potrebujete s ňou narábať ako s každou inou závislosťou. Potrebujete žiť svoj život bez prílišného špekulovania a starostenia sa, bez strachu a vzdorovania.

Kľúčové slovo je „prestať“. Zbaviť sa fajčenia značí jedno jediné – prestanete pchať cigarety do úst. Všetko ostatné sú len podporné techniky, ale fajčenie končí, keď si prestanete pchať cigarety do úst. Ak toto urobíte, zaručene prestanete fajčiť.

A presne to isté potrebujete použiť i proti psychike.  Proste prestanete hovoriť svojej mysli, že je jej úlohou opraviť vaše osobné problémy. Vaša myseľ má len malú kontrolu nad okolitým svetom. Nie je všemocná. Potrebujete si s ňou vybudovať nový vzťah: kedykoľvek začne hovoriť, čo máte alebo nemáte urobiť, aby vonkajší svet zodpovedal tomu, ako ho chcete mať, nepočúvajte. Keď vám začne vravieť, čo robiť, aby sa vnútri všetko cítilo v pohode, neskočte jej na to. Pravda je taká, že všetko bude v pohode v tom okamihu, ako to bude v pohode pre vás. A to je aj jediný prípad, kedy to bude v pohode – potrebujete to prijať, akceptovať.

Takže prestaňte od mysle očakávať, že napraví všetko, čo je vo vašom vnútri nefunkčné. To je podstata všetkého. Vaša myseľ nie je vinník. Je nevinná. Je to len počítač; nástroj. Môžete ju použiť na vymyslenie úžasných myšlienok, vyriešenie vedeckých problémov a službu ľudstvu. Ale vy ste jej v svojom stave „na javisku“ prikázali, že má vymýšľať vonkajšie riešenia vašich vnútorných problémov. Vy ste ten, kto sa snaží použiť analytickú myseľ na to, aby vás chránila pred prirodzeným tokom života.

Keď budete pozorovať svoju myseľ, zistíte, že sa večne snaží urobiť, aby bolo všetko v poriadku. Vedome si pripomeňte, že to nie je to, čo chcete dosiahnuť – a potom sa toho prestaňte zúčastňovať. Nepotláčajte to. Nikdy nebojujte so svojou mysľou. To je boj, ktorý nemôžete vyhrať. Buď vás okamžite porazí, alebo ju potlačíte a ona sa k téme vráti neskôr. Miesto bojovania s vlastnou mysľou sa jednoducho prestaňte o jej činnosť zaujímať. Keď zachytíte, že vám myseľ hovorí, ako opraviť svet a každého, aby vyhovovali vašim predstavám, jednoducho nepočúvajte.

Podstatné je zostať ticho. A to sa netýka toho, že vaša myseľ by mala zostať ticho – to vy musíte zostať ticho. Nie ste svoja myseľ. Vy ste ten, kto svoju myseľ pozoruje. Vy ste vedomie stojace za mysľou a uvedomujete si myšlienky. Tak sa o nich vlastne dozvedáte – pozorujete ich.

Keď sa vám podarí dosiahnuť tento stav, vaše problémy s mysľou sa raz a navždy stratia. Môžete sledovať, ako sa vaša myseľ dostáva do neurotickej vývrtky – a nezúčastniť sa. Jednoducho rozrušenú myseľ odpojíte z vášho príjmu. Kým jej venujete pozornosť, dodávate jej energiu. Odoberte pozornosť a džavotajúca myseľ stíchne.

Začnite v malom. Napríklad niekto povie niečo, čo vám ide proti srsti, alebo ešte horšie, zníži vašu hodnotu, prípadne vás vôbec nevezme na vedomie. Vaša myseľ okamžite nabehne prvou kozmickou rýchlosťou. Vhodný čas na zatiahnutie ručnej brzdy: Na tejto planéte je 7 miliárd ľudí a jeden z nich vás ráno nepozdravil. Hovoríte, že to nedokážete prehltnúť? Fakt?

Jednoducho sa prepnite do módu, v ktorom pozorujete, ako vaša myseľ postupne buduje svoju malú melodrámičku. Pozorujte všetky tie zavzdušňovania sa nad tým, ako vám ublížili, ako vás to bolí a ako to vôbec niekto mohol urobiť… Sledujte svoju myseľ, ako sa snaží zistiť, čo by sa s tým dalo urobiť. Jednoducho ju len sledujte a relaxujte a dýchajte a uvoľňujte pocity. Robte tak so všetkými drobnosťami, ktoré vás cez deň zastihnú a rozhodia. Keď zistíte, že sa zasa zbiera napätie, len uvoľnite ramená, šiju a spodnú čeľusť, uvoľnite svoje srdce, pohodlne sa oprite a pozorujte. Nedotýkajte sa tej drámy. Nevnorte sa do nej. A v žiadnom prípade sa ju nesnažte zastaviť. Len si uvedomujte, čo práve sledujete.

Pravidelne si pripomínajte, že máte sledovať svoju psychiku. Keď odchádzate z domu, na sekundu sa zastavte a pripomeňte si, že ste jedna drobná dušička na malej guľke zeminy, ktorá obieha okolo jednej z nespočetného mora hviezd. Nemusíte sa nechať strhnúť do svojich malých melodrám.

Vždy, keď pocítite záchvev emócií, urobte to isté. Tento postup vo vás vybuduje neochotu zapájať sa do drám iných ľudí a načúvať drámam svojej mysle. Jednoducho cítite nepríjemnú emóciu, tak sa uvoľnite, skontrolujte napätie v tele a sústreďte sa na dýchanie.

Pri tomto postupe zistíte, že myseľ nasleduje srdce. Srdce (tým sa myslí fyzický pocit v tele, najčastejšie v torze) reaguje ešte skôr, než myseľ začne hovoriť. Ak ste plne vedomí, každá zmena energie v srdci vás okamžite vyburcuje prepnúť sa do módu pozorovateľa „na balkóne“.