„Každý máte svoju vlastnú cestu. Mnoho ľudí si už odskúšalo tú svoju. Tebe sa ich cesty zdajú jednoduchšie, pretože im nevidíš do duše. Nevieš, ako to vyzeralo vnútri, s čím museli zápasiť oni. Každý má v sebe nejaké citlivé miesto, na ktorom ho vzostup zraňuje. Depresia je sprievodný jav. Opúšťanie starého, zažitého, dôverne známeho. Púšťanie sa novou cestou. Všetko je neznáme a potenciálne nebezpečné [a hrozí], že by nemuselo byť po tvojom. Na úrovni rozumu si si už zvykla. Teraz si pomaly ideš zvyknúť na úrovni srdca. A to je to, čo v tebe vyvoláva depresiu – poznanie nevyhnutného. Nevyhnutného, ktoré nie je také pekné, ako si si predstavovala. Vzpierala si sa, bojovala si, ale vedela si, že ťaháš za kratší koniec. A teraz to musíš prijať ako fakt, nemenný, vytesaný do kameňa. Odteraz nebude inak. Vždy budeš ťahať za kratší koniec, keď si budeš chcieť postaviť hlavu. Ako súčasť celku môžeš robiť len to, čo ti celok umožní.
Môžem snívať.
Tak si si predsa našla východisko… Berieš ho?
Iste! Doteraz som nerobila nič iné. Odteraz nebudem robiť nič iné. Neviem, čo budem robiť, až ma pochytí márnosť…
No tak ťa nesmie pochytiť. Uprieš svoj pohľad na prítomnosť, nie na budúcnosť. Márnosť sa dostavila vždy, keď si špekulovala o budúcnosti. Tak o nej proste prestaň špekulovať. Si v toku času. Nevieš, ako ten čas tečie. Vieš, ako tečie vo fyzickom svete. Ale si viac než len svoje fyzické telo – a tam ten čas tečie vírom. Vždy si niekde inde. Na všetkých miestach súčasne, pretože si prestala mať hranice. Si každý človek a každá vec, si sama sebou a si hocikto iný. Si hociktorá doba a hociktorá dimenzia. A pretože si všetko, necítiš potrebu nič robiť, nič dosahovať, nič skúmať.“ — Archanjel Gabriel
Vybrané zo staršieho channelingu na Eprakone.