„Vezmime si určitý pocit a prejdime si, ako sa vyjadruje na rôznych úrovniach vedomia. Začnime radosťou. V normálnom vedomí budeme bezprostredné okolie vnímať dosť odlišne, než ako keby sme boli depresívni. Pocit radosti mení samotné objekty tým, že ich vnímajúci vníma v oveľa jasnejšom svetle. Vytvára daný objekt oveľa živšie a s väčšou jasnosťou. A v spätnej väzbe prostredie potom odráža a posilňuje jeho radosť.“ — Seth cez Jane Robertsovú
Toto je záležitosť zhmotňovacej slučky, ktorej sa hovorí aj „slučka reality“: Vznikne nejaká situácia. My si na základe autopilota (našich spomienok, minulých zážitkov, predsudkov a doterajších interpretácií) o nej niečo pomyslíme. Napríklad sa nám do cesty postaví lev. Ja si poviem „cica-cica-cic“, kým niekto iný si povie „levy žerú ľudí“.
Na základe toho, čo sme si pomysleli, sa v našom organizme spustí istá chemická reakcia, vznikne istá emócia. Tá emócia nie je produktom samotnej situácie, ale našich spomienok, predsudkov a doterajších interpretácií. Ja sa poteším a okamžite začnem hľadať niečo, čo by som levovi ponúkla ako návnadu, aby sa mi nechal pohladkať (najradšej nie vlastnú ruku 😉 ) a zostávam v rovine kreativity, kým ten druhý sa dostáva do absolútneho distresu (=negatívneho stresu) a boja o prežitie a začína hľadať únikové cesty. Urobili sme isté rozhodnutie, ako sa k situácii postavíme, a na základe tohto rozhodnutia začíname konať. Ja vytiahnem z vrecka beef jerky a nasypem ho na zem, ten druhý lieta medzi múrmi domov a hľadá únik.
A teraz – aký bude výsledok? Čo urobí lev? Možno je nažratý, oňuchá beef jerky, nechutí mu, oňuchá mňa, nezavoniam mu (lebo veď nevyparujem strach), zívne mi do ksichtu a uloží sa do tieňa chrápať. Alebo je hladný a zožerie ma, keďže som si o situácii pomyslela somarinu a podľa toho sa aj správala.
A u toho druhého? Možno je lev sýty, ale podráždi ho to chaotické pobiehanie, alebo ho podráždi pach strachu, alebo mu ten ksicht len poskakovaním polezie na nervy – a lev mu jednu zavalí. Možno ho ani nezožerie, len si ľahne chrápať do tieňa, ale ten druhý to už má aj tak za sebou.
A keby sme to prežili obaja? Nastáva okamih vyhodnotenia. Ja si poviem „cica-cica-cic“ a idem babrať leva (čo vlastne znamená, že výsledok mi potvrdil moje vlastné východiská a utvrdil ma v mojej automatickej reakcii), alebo ak ma lev nahlodal, dostávam šancu korigovať svoju reakciu do budúcnosti.
A ten druhý, ktorému po levej facke zostalo ešte pol tváre, si potvrdil svoj pôvodný odhad, že levy sú hladné beštie a treba im utekať z cesty.
Zhmotňovacia slučka je rozobratá aj tu:
Prečo je tu taký dôraz na potvrdení pôvodného predpokladu? Pretože náš rozum sa akoby skladal z dvoch častí – z mysliteľa a z dokazovateľa. A čokoľvek si máš mysliteľ pomyslí, to mu náš dokazovateľ doloží vnemami, aj keby ich mal týždeň prekrúcať, aby predsa len dokladali pôvodnú myšlienku.
Hovorí sa tomu, že človek radšej má pravdu než spozná pravdu. 🙂
A preto máme taký veľký problém vymaniť sa z našich doterajších samonastolených obmedzení – časť v nás stále vyhľadáva pre ne potvrdenie a prehliada všetko, čo by ich mohlo vyvrátiť.